Historický kalendár - apríl 2016

Autor: Agáta Krupová | 18.4.2016 o 13:21 | Karma článku: 6,13 | Prečítané:  432x

Výber niekoľkých slovenských a svetových osobností, udalostí a dní, aj cez vlastné videnie, vlastnú optiku.

 

4. apríl

Pred 85 rokmi zomrel francúzsky priemyselník André Jules Michelin (6.1.1853 - 4.4.1931) vo veku 78 rokov.

Musím priznať, že trvalo dlho, kým som zistila, že Michelin ukrývajúci sa za hviezdičkami, ktoré označujú najkvalitnejšie reštaurácie v Európe i vo svete, je ten istý, ako Michelin, ktorý sa ukrýva za pneumatikami MICHELIN.

Nie som vodič a ani nikdy ním nebudem. Voľakedy som ľahko rozoznala MB 1000 od Volgy či Moskviča a Fiata a sem tam sa ešte priplietli staré rumunské Octavie. Ich dizajn bol jasne čitateľný. Dnes vo väčšine rozoznávam iba veľké a malé autá s farebným rozlíšením. Raz som sa o tom rozprávala so svojou neterou Luciou, ktorá od malička okolo áut a motoriek všetko podrobne sleduje. Vysvetľovala mi, ako si musím všímať na autách nielen dizajn ako celok, ale aj detaily - svetlá, kolesá, pneumatiky a čo ja viem, čo ešte. Nikdy predtým som si autá takto detailne neuvedomovala, iba ako celok. Ale od malička mám rada chutné jedlo, preto zaujímavé články z oblasti kulinárie a gastronómie som vždy rada čítala. Z toho je jasné, prečo som poznala Michelina iba z jednej strany, z tej, ktorá nebola jeho hlavnou, iba podpornou činnosťou.

André Michelin založil firmu na výrobu pneumatík spolu so svojím bratom Eduardom v roku 1888 vo francúzskom meste Clemont-Ferrand. Ich firma bola najväčším výrobcom pneumatík na svete až do roku 2005. V súčasnosti má Michelin 69 fabrík v 19 krajinách, v ktorých ročne vyrobia takmer 200 miliónov pneumatík, tiež mapy a sprievodcov. Ambíciou prvej edície sprievodcov, ktorá vyšla už v roku 1888, mala byť pomoc vodičom pri parkovaní áut, hľadaní príjemného ubytovania a možností, kde sa počas cestovania dobre najesť. Sprievodca obsahoval adresy benzínových púmp, garáží, autoopravovní, otváracie časy a informácie o cenách paliva. Spočiatku ich vodičom rozdávali zdarma. Ale všetko, čo je zdarma, si človek väčšinou neváži. Mnohých sprievodcov tak nachádzali povaľovať sa kde-kade.

Prvé hodnotenie hviezdou, ktorá upozorňovala na dobrú kuchyňu, sa v sprievodcovi objavilo v roku 1926, teda presne pred 90 rokmi. Dve a tri hviezdičky prvýkrát boli v knihe pridané začiatkom 30. rokov. 20. storočia. Spočiatku modrý obal sprievodcu bol v roku 1931 zmenený na červený. Systém hviezdičiek sa rozvíjal rozširovaním cestovateľských aktivít. V súčasnej dobe obsahuje séria 12 sprievodcov s viac ako 45 tisíc hotelmi a reštauráciami naprieč Európou a od roku 2005 postupne aj v USA, Japonsku a Číne. Sprievodca Zelený Michelin sa zaoberá iba hlavnými európskymi mestami. Za 128 rokov jeho existencie sa zo sprievodcu Michelin stal najrešpektovanejší kulinársky sprievodca na svete.

Čo vlastne hodnotí Sprievodca Michelin? Najzákladnejším je hodnotenie malého počtu reštaurácií výnimočnej kvality jednou až tromi hviezdičkami. Reštaurácie môžu byť hodnotené aj stupnicou príborov, ktoré hodnotia príjemnosť prostredia v reštaurácii, symbolom hrozna sú hodnotené reštaurácie, ktoré ponúkajú zaujímavý výber vín.

 

5. apríl

145. výročie narodenia francúzskej poetky a spisovateľky Rosemonde Gérardovej.    

Asi nie je veľa tých, ktorým niečo hovorí meno Rosemonde Gérardovej (5.4.1871 – 8.7.1953). Predpokladám však, že oveľa viac ako ona sama sú známe jej verše z básne L´éternelle chanson (Večná pieseň), ktoré v roku 1889 napísala svojmu budúcemu manželovi Edmondovi Rostandovi:

Car, vois-tu, chaque jour je t’aime davantage, Aujourd’hui plus qu’hier et bien moins que demai. 

Čo v preklade znamená:

Pretože, vidíš, každý deň ťa ľúbim silnejšie, dnes viac ako včera a menej ako zajtra.

Tieto verše sú odvtedy populárnou ľúbostnou frázou a v roku 2011 sa dostali medzi desať najromantickejších knižných replík všetkých čias, ktoré si zvolili obyvatelia Veľkej Británie ku dňu sv. Valentína.

Rosemonde Gérardová mala šľachtický pôvod. Jej prastarou matkou bola aj Madame de Genlis – spisovateľka a vychovávateľka princov z Orléansu a jedným z jej dvoch tútorov bol Alexandre Dumas ml. Za Edmunda Rostanda sa vydala v roku 1890 a v tom istom roku vydala tiež svoju prvú zbierku básní, ktorá zožala úspech. Počas jej života boli populárne aj ďalšie jej romantické verše o láske a prírode. Okrem poézie písala aj divadelné hry.

S manželom, ktorého po jeho smrti v roku 1918 prežila ešte o 35 rokov, mali spolu dvoch synov: Maurice bol básnikom a Jean biológom. So synom Mauriceom neskôr spolu aj tvorila a k ich literárnemu krúžku okrem iných patril spisovateľ a filozof (predstaviteľ existencializmu) Jean Paul Sartre i básnik, grafik a filmár Jean Cocteau.

 

6. apríl

Pred 120 rokmi sa v gréckych Aténach konali I. letné olympijské hry v moderných dejinách, a to od 6. do 15. apríla 1896. Konali sa 1500 rokov po tom, ako ich rímsky cisár Theodosius zakázal.

Starogrécke olympiády sa konali každé štyri roky v mesiacoch august – september ako pocta Diovi v Olympii na Peloponéze cca v rokoch 776 – 394 p. n. l. Cudzinci, otroci a ženy sa ich zúčastniť nemohli, iba slobodní Gréci, no okrem vydatých žien sa na ne mohli pozerať všetci. Že počas hier bol vždy vyhlásený všeobecný posvätný mier, je známe. Ten sa zabezpečoval podpísaním zmluvy élidského kráľa a spartského zákonodarcu. Pôvodne tieto hry trvali len jeden deň, neskôr ich predĺžili na 5 dní. Súťaže sa konali na štadióne. Najväčší rozkvet zažili olympijské hry v 5. storočí p. n. l., kedy tiež bolo zvykom skladať ódy na víťaza. A dokonca sa uvádza, že v 4. storočí p. n. l., keď stále častejšie už pretekali profesionáli zvaní athlétés, množili sa už aj v antickom Grécku prípady korupcie.

Nie som športovo založený človek, ale niektoré druhy športových súťaží som voľakedy veľmi rada sledovala v televízore. Napríklad také krasokorčuľovanie a skoky na lyžiach. A ešte hokej, ak išlo o európske alebo svetové majstrovstvá. Takému športovému ošiaľu sa na Slovensku a v niektorých iných hokejových krajinách asi málokto vyhne, aj keď inak je normálny a voči športu imúnny. Preto ak by som si bola niekedy želala dostať sa na olympijské hry, určite by v mojich predstavách figurovala zimná olympiáda. Nikdy predtým som však takúto ambíciu nemala.

No stalo sa v roku 2012, že som v tom čase žila v Londýne a Londýn v tom lete žil letnou olympiádou. Lístky sme nekupovali hneď medzi prvými, a tak z toho, čo zostalo na predaj, sme si vybrali ženský futbal vo Wembly Stadium a paralympijské hry v Stratforde. Z jednoduchého dôvodu. Vo Wembly som dovtedy nebola na žiadnom koncerte, hoci som túžila. Tak som si povedala, že aspoň takto ten areál zažijem. A v Stratforde bolo olympijské mesto, o budovaní ktorého som predtým pravidelne čítala na ceste do práce a z práce v novinách Metro a London Evening Standard. Zaujímala ma viac jeho architektúra a urbanizmus, než samotné areály z pohľadu ich funkčnosti a vybavenosti pre jednotlivé súťaže. No musím priznať, že zážitky zo športových zápolení, ktoré som tam zažila, boli veľmi silné a sú nezabudnuteľné.

 

95. výročie narodenia Pavla Čalovku, jedného z prvých režisérov krátkych dokumentárnych filmov na Slovensku.

Narodil sa 6. apríla 1921 v obci Dekýš neďaleko Banskej Štiavnice. V čase 2. svetovej vojny študoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici a zároveň pracoval v komunistickom odboji. Ako učiteľ krátko pracoval v Štrbe. Po vojne začal študovať filmové umenie v Prahe a zároveň pracoval ako publicista v redakcii Pravdy. Keď sa v roku 1948 dostali k moci komunisti, odišiel z redakcie a ukončil aj členstvo v strane. Uvádza sa, že dôvodom jeho odlúčenia od komunistickej propagácie bol jeho nesúhlas s postupom komunistov po prevrate vo februári 1948. Po odchode zo strany nasledovalo jeho vylúčenie z FAMU v Prahe, ale toto vzdelanie nakoniec po rokoch získal štúdiom popri zamestnaní.

V Štúdiu krátkych filmov v Bratislave na Mostovej ulici začínal teda ako "samorastený" režisér. Z jeho filmografie ma zaujali viaceré tituly, ale darmo som surfovala po internete, či aspoň kúsok z jeho tvorby nenájdem na YouTube alebo inde. Nič, ani len jeho fotografiu som nenašla. Objavila som iba správu o tom, že filmová historička Eva Filová začiatkom tohto mesiaca pripravila výber jeho krátkych dokumentárnych, reklamných a inštruktážnych filmov z rokov 1955 až 1981 (kino Lumiére v Bratislave). Vedela by som si však celkom reálne predstaviť, že by sa niektoré jeho filmy občas premietali v múzeách, napríklad film Spracovanie ľanu z roku 1953 (inštruktážny film o zbere, sušení, odsemeňovaní, máčaní a ďalšom spracovaní ľanu); reklamný film Kozmetika z roku 1957 informuje o nových tvaroch klenotov, nehrdzavejúcom riade a kozmetike;, dokumentárny film Čo je najrýchlejšie z roku 1958 je o výlete žiakov rôznymi dopravnými prostriedkami. Ale pre porovnanie minulosti a prítomnosti by určite zaujali aj filmy ako dokument pod názvom Všade, kde žijú ľudia z roku 1964, ktorý sa zaoberá problematikou školskej výchovy a nedostatku učiteľských kádrov v zapadnutých podhorských oblastiach.

 

8. apríl

Výročie nedožitých 50. narodenín českej speváčky Ivety Bartošovej.

Iveta Bartošová (8.4.1966 - 29.4.2014), predstaviteľka tzv. stredného hudobného prúdu, trikrát zvíťazila v súťaži Zlatý slávik, niekoľkokrát v televíznej ankete TýTý a Česká akadémia populárnej hudby ju dvakrát nominovala na Výročnú hudobnú cenu. Verejne začala vystupovať už ako 16-ročná. Na festivale Mladej piesne v Jihlave sa prvýkrát stretla s Petrom Sepéšim. Ich úspešná spolupráca (i láska) sa skončila Petrovou smrťou (1985). Nasledovali ďalšie vzťahy (Ladislav Štaidl, Jiři Pomeje a Josef Rychtář) a ďalšie úspechy vrátane muzikálov, striedané s obdobiami tzv. "tvorivých páuz". A syn Arthur Štaidl.

Pred niekoľkými mesiacmi som na Doma sledovala reprízu 3. série Let´s Dance z roku 2009. V čase, keď na Slovensku tá súťaž prebiehala, žila som v Anglicku. Takže pre mňa uvedená repríza bola premiérou, počas ktorej na obrazovke ožili aj mŕtvi - Jozef Bednárik a Iveta Bartošová.

Bulvár zvyčajne nesledujem, a ak, tak v prípade mimoriadnych udalostí. A tou hrozná smrť českej speváčky pred dvomi rokmi určite bola. Zaujímalo ma, prečo sa tak úspešná žena odhodlala k desivej samovražde. V tomto svetle som v určitom momente začala sledovať aj spomínanú súťaž. Nebola to len očividná averzia Jána Ďurovčíka na Jiřiho Pomeje, ktorý provokoval svojím správaním, ale bola to aj zjavná Ivetina psychická krehkosť čo i len pri trochu vypätejších situáciách.

Ako psychicky labilnejšia povaha, ktorá postupne prepadala alkoholu, bola Iveta veľmi vhodným terčom senzáciechtivých novinárov. Šéfredaktor jedného bulvárneho plátku Pavel Novotný, syn populárneho herca Petra Novotného, v roku 2013 povedal: "Na Bartošové budeme parazitovat, až ji zabijeme." Existuje ešte vyšší level cynizmu?

Iveta skočila pod vlak v blízkosti železničného prejazdu v Uhřiněvsi a tak ukončila svoj život. Ako by sa bol jej život vyvíjal, keby Peter Sepéši, jej prvá veľká láska i spevácky partner, nebol pred 30 rokmi zomrel? Viem, na takúto absurdnú otázku neexistuje odpoveď, ale vyvolala ju tá paralela, že Peter zahynul pri nehode na železničnom priecestí pri Františkových Lázňach.

 

16. apríl

Svetový deň hlasu.

Svetový deň hlasu bol iniciovaný brazílskymi otorinolaryngológmi v roku 1999 a pripomína sa od roku 2003. Ľudský hlas sa používa na vyjadrenie myšlienok, nápadov, problémov a emócií. Je nevyhnutnou súčasťou mnohých povolaní a spoločenských aktivít. Svetový deň je oslavou hlasu a jeho cieľom je uvedomenie si jeho dôležitosti a zlepšenie starostlivosti o hlas technikami ako je správny príjem vody, minimalizácia zneužívania hlasu, vyhýbanie sa pasívnemu fajčeniu a iných škodlivých vplyvov.

Počas života zaznamenávame nespočetné množstvo ľudských hlasov - príjemné i nepríjemné, láskyplné i hrôzostrašné, zamatové i škrekľavé, pokojné a nervózne ... Niektoré hlasy sú nezabudnuteľné svojím zafarbením, iné tým, že patria človeku, ktorý pre nás veľa znamenal, znamená... K mediálne známym nezameniteľným hlasom patrili napríklad hlasy hercov Jozefa Krónera, Júliusa Pántika, Viliama Záborského, Františka Dibarboru, Ondriša Jariabka, Karola Zachara, Magdy Pavelekovej,  Márie Prechovskej, Viery Strniskovej, Hany Meličkovej...

 

18. apríl

Československý film Obchod na korze režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa presne pred 50 rokmi (18.4.1966) získal Oscara ako najlepší neanglicky hovorený film v roku 1965. Nezabudnuteľné postavy tu stvárnili poľská herečka Ida Kaminská a Jozef Króner.

Bola som ešte dieťa, školáčka, čo si pamätám, že som ten film pozerala prvýkrát. Vtedy som sa nezamýšľala nad jeho obsahom, ale nad tým, že dej bol natočený v Sabinove a ja som Sabinovom prechádzala minimálne dvakrát do roka k babke do Kamenice nad Torysou. Preto som veľmi pozorne sledovala filmové exteriéry - sabinovské námestíčko - lebo sme vždy cestovali vlakom a Sabinov, Lipany i prechádzajúce dediny som mohla pozorovať iba z okna vlaku. No túžila som vidieť, spoznať viac.

Dnes by si ten film mal pozrieť každý a zamyslieť sa nad jeho posolstvom.

Film je tragikomickým príbehom jednoduchého stolára Tóna Brtka, ktorý sa vďaka svojmu švagrovi, miestnemu veliteľovi Hlinkovej gardy, stáva arizátorom a získa skrachovanú galantériu, patriacu staršej židovskej vdove Rozálii Lautmanovej. Film tematizuje schopnosť autoritatívneho režimu zatiahnuť do svojho súkolia aj bezúhonného človeka, ktorý sa potom márne snaží vyrovnať s výčitkami vlastného svedomia. (Zdroj: Wikipédia)

Teraz po 50 rokoch od svetového ocenenia filmu a viac ako 70 rokov od tragického obdobia holokaustu je viac ako aktuálne zamyslieť sa nad tým, ako konáme vo vzťahu k najbližšiemu okoliu i vo vzťahu k spoločnosti, aby o nejaký krátky čas sa opäť niektorí slušní, bezúhonní ľudia nemuseli bolestne vyrovnávať s výčitkami vlastného svedomia. V tejto súvislosti spomeniem ešte jedno staré príslovie: Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

 

Svetový deň kultúrneho dedičstva

Svetový deň kultúrneho dedičstva alebo tiež Medzinárodný deň pamiatok a sídiel vznikol na podnet Medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla (ICOMOS). V roku 1983 ho oficiálne vyhlásilo UNESCO. Tento deň je určený na zvýšenie povedomia o význame ochrany pamiatok a historických sídiel. V dôsledku tejto príležitosti, ktorá je určená predovšetkým verejnosti, sa konajú mnohé podujatia zamerané na propagáciu a prezentáciu historických a kultúrnych hodnôt.

Počas svojho života som nespočetnekrát počula a aj dnes sa stretávam s názormi, že pre naše pamiatky a ich zviditeľnenie vo svete robíme veľmi málo. A myslím, že je to pravda najmä v tom, že máme neuveriteľné množstvo historických a technických pamiatok, ale málokto vonku o nich vie. Bohatstvo, ktoré máme, nevieme poriadne a cieľavedomo premieňať na drobné v cestovnom ruchu. No ešte väčším nešťastím je, ak ani konkrétni obyvatelia našich obcí a miest nevedia, čo majú rovno pred nosom alebo za svojim chrbtom. Ak v sebe nenosia vedomie tohto vzácneho dedičstva a pocit praobyčajnej hrdosti na to, čo vytvorili počas stáročí a tisícročí generácie ich predchodcov na území, kde žijú, potom hľadajú falošné vlastenectvo a nacionalizmus u tých, ktorí im ho veľmi ústretovo odovzdávajú s osobitými zámermi.

 

29. apríl

Európsky deň solidarity a spolupráce medzi generáciami sa pripomína od roku 2009 a je zastrešený Európskou platformou pre starších ľudí (AGE). Posolstvom je podporovať medzigeneračnú solidaritu, rozvíjať porozumenie medzi mladými a staršími ľuďmi prostredníctvom vzájomných stretnutí a výmeny skúseností a zručností. Štátne orgány by mali vypracovať komplexnú, spravodlivú a trvalo udržateľnú politiku podporujúcu všetky generácie, ktorá by riešila zásadné ekonomické a sociálne problémy.

Spolupráci medzi generáciami sme sa v minulosti bez toho, aby sme si to uvedomovali, učili v rodine. Boli sme tri dcéry našich rodičov a bývali sme spolu aj so starými rodičmi. Nebolo to jednoduché a netajím, že som sa rýchlo osamostatnila. Ale naučilo ma to mnohým veciam, ktoré by som si možno ako staršia nebola uvedomovala, nebyť tejto rodinnej skúsenosti z detstva a mladosti. Preto si myslím, že "podpora medzigeneračnej solidarity, rozvoj porozumenia medzi mladými a staršími ľuďmi prostredníctvom vzájomných stretnutí a výmeny skúseností a zručností" by mali byť prirodzenými v prvom rade v rodine, v úcte k rodičom, starým rodičom a ostatnému príbuzenstvu, lebo ak sa to niekto "učí" ako školskú látku, tak sa to - predpokladám - nikdy nenaučí, lebo to neprecíti.

Prečítajte si tiež:

Historický kalendár – marec 2016

Historický kalendár – február 2016

Historický kalendár – január 2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?