Keď som prvýkrát prekračovala prah kaštieľa ako pracovníčka múzea, netušila som, že sa stane pre mňa takým osudovým. Postupne, nenápadne, nenásilne, neodvratne. pokračovanie článku
Ak sa vyberáme niekde von spolu s deťmi, tak najčastejšie vyberáme parky alebo im podobné miesta, kde majú deti voľnosť, kde ich sústavne netreba upozorňovať, čo nemôžu robiť, čoho sa nemôžu dotýkať. A tak zákonite sú pri deťoch múzeá a galérie až ďalšie v poradí. No miesta ako Kew Gardens alebo Wetland sú pre nás ako stvorené, lebo vychutnávame krásu prírody, niečo nové sa dozvieme, v tráve si posedíme, urobíme piknik, deti sa hrajú, sledujú vtáky, obdivujú stromy, kvety, vytešujú sa z motýľov... pokračovanie článku
-Grandma! Big hug please!- zavolá mladší vnuk, hodí sa mi okolo krku a poriadne ma vyobjíma, vystíska. Potom povie: -Kiss- a dá mi božtek. Nakoniec vystrie ruku, zakričí: -Hi five!- a radostne mi plesne svojou dlaňou po mojej. A naše verné priateľstvo je týmto obradom nanovo poriadne spečatené. Niekedy aj niekoľkokrát denne. pokračovanie článku
Stalo sa to pred mnohými rokmi. Jeden poľovník priniesol do múzea skolenú líšku. Naši prírodovedci sa veľmi potešili, že po preparácii bude v expozícii o jeden pekný kúsok viac. Lenže ich radosť netrvala dlho. pokračovanie článku
Sedela som na vrchnom podlaží double deckera. Rada si sadám dopredu a sledujem míňajúce autá, domy, ulice, ľudí. Bolo skoro ráno, ľudí na každej zastávke plno. Kopa snaživcov sa tlačila do autobusu. Vtedy som ju zbadala. pokračovanie článku
Siahla som po tej knihe, lebo som bola zvedavá, čo sa tam píše o deťoch s Downovým syndrómom. Neuplynulo totiž veľa času odvtedy, ako som takmer rok dennodenne trávila nejakú hodinku s Kristínou. A takéto malé i veľké deti v Londýne a jeho okolí stretávam často. Omnoho častejšie ako na Slovensku. A nielen v sprievode inej osoby. Každý deň cestujem s vnukmi do školy i zo školy a do autobusu nastupuje jedno dievča-žena, ktorá má tiež Downow syndróm. Niekedy ju sprevádza stará pani, zrejme matka, no oveľa častejšie ju vidím cestovať autobusom samu. A na Wealdstone je malá sympatická reštaurácia, kde ľudia s Downovým syndrómom obsluhujú. Občas tam s deťmi zájdeme. Je tam pekne, výborne varia, dávajú poriadne porcie a za menší peniaz ako v iných reštauráciách. Keď ma tam dcéra pred rokmi brala prvýkrát, cítila som sa zvláštne, lebo som nikdy na nič podobné nebola zvyknutá. Dnes sa tam cítim tak, ako v hociktorej inej dobrej reštaurácii s príjemným personálom. pokračovanie článku
Ako dieťaťu mi liezli na nervy sústavné ponaučenia mojich rodičov či starých rodičov. Neskôr som ja bola taká istá mama a teraz stará mama. Ak príde na to, starší vnuk počúvne, prinajhoršom sa zaksichtí. Ten mladší si akože trhne nohou a často urobí po svojom. Veď čo sa mu môže až také hrozné stať? Ťapnutie po zadku alebo trochu postáť v kúte? To ho neodradí, ak si chce dožičiť a vychutnať momentálnu radosť. pokračovanie článku
Lollipop lady? Na Slovensku také v blízkosti škôl nevidíme. Vodičov na zvýšenú prítomnosť detí pri prechode cez cestu upozorňuje iba dopravná značka. No v Británii plnia tieto ladies dôležitú úlohu, a to v čase rojenia žiakov pred deviatou rannou hodinou do školy a popoludní po tretej hodine zo školy. Keď sa dieťa alebo skupina detí s rodičmi chystajú prejsť cez cestu, vyrazí Lollipop lady do stredu vozovky prvá a zastaví idúce autá, aby deti mohli bezpečne prejsť na druhú stranu. pokračovanie článku
Možno nie každý pochopí moje dnešné nadšenie. Lebo keď prijímame dennodenné veci ako úplnú samozrejmosť, akoby strácali v našich očiach na svojej hodnote. pokračovanie článku
Už som sa jej nemohla dočkať. Vlastne ona je tu už nejakú chvíľku, ale akoby ešte občas trochu zápasila s odídenou zimou. S jej rannými mrázikmi ako aj dnes. K tomu hustá hmla. No potom... Potom sa nádherne vyjasnilo a beťár slnko prinútilo mnohých sa vyzliecť do ľahkých tričiek. Doma už poniektorým alergia poriadne opuchla oči, ale ja som sa dnes s fotoaparátom po dlhom čase vytešovala jedna radosť. pokračovanie článku
Vnúčik prišiel zo škôlky domov s taškou farebných ilustrovaných brožovaných detských kníh. Nechýbali v nej ani pastelky a skicár. Dokonca aj jednoduchý kalendár na rok 2012 určený rodičom podobne ako jedna z kníh. Asi si v duchu poviete: A...? Čo je na tom zvláštne? pokračovanie článku
Táto sedliacka múdrosť mojej babky sa v zovšeobecnej forme dá aplikovať na všetky sféry života: Ak chceš znova prehrať, správaj sa ako hlupák i naďalej. pokračovanie článku
Moja babka boli veľmi energická a sebavedomá žena. Nikto im ľahko neprešiel cez rozum, skôr oni inému. Boli úplne obyčajná žena so zdravým sedliackym rozumom. Radi rozprávali a niektoré situácie, humorné i vážne, radi zakončili nejakou ľudovou múdrosťou, príslovím či porekadlom. pokračovanie článku
Neviem, odkedy poskytujú vo watfordskom shopping centre Harlequin aj služby netradičnej pedikúry, ale ostatnú jeseň sme už prechádzali okolo niekoľkokrát. Zakukli sme na chvíľu. Drobné rybičky sa hemžili a prisávali na ľudské nohy ponorené vo vode. Pôsobili na mňa ako veľké pijavice. No oni sa vlastne neprisávali, ale obtierali sa o nohy a jemne ich obhryzkávali. Minule som ich prvý raz zakúsila na vlastnej koži. pokračovanie článku
Myslela som si, že keď budem mať v cestovnom pase platné víza, nemusím sa už ničoho obávať. Veď v kufroch som neniesla nič, čo nebolo dovolené. No nie každý mal to šťastie. pokračovanie článku
Novoročný londýnsky ohňostroj sa spustil o polnoci pod London Eye počas zvukov zvonkohry z Big Ben. Odhadujú, že pri Temži sa zišlo privítať nový rok okolo štvrť milióna návštevníkov. Hlava na hlave všetci s nadšením sledovali 11-minútový impozantný ohňostroj. Nuž, rok 2012 je pre Britov dôležitý. Pomaly, ale isto sa blížia očakávané letné olympijské hry a v roku 2012 oslávi kráľovná Alžbeta II. diamantové výročie svojho panovania. Som zvedavá, čo Her Majesty kráľovná pripraví pre nás tohto roku. Pred desiatimi rokmi to stálo za podívanú - aspoň pre mňa určite. A všetkému najprv predchádzal mierny adrenalín. pokračovanie článku
Pri čítaní blogu o platobných kartách som si spomenula na príhodu spred rokov. Navštívili sme Bardejov a zašli na menšie procedúry do kúpeľov. Peniažky sa minuli, no my sme chceli porobiť ešte nejaké nákupy. Riešenie: bankomat. Jeden postarší ujo sa pri ňom dlho mordoval. Nakoniec mu asi bolo trápne, že si nevie aj tak poradiť a nás iba zdržiava, nuž sa obrátil na mňa s otázkou: pokračovanie článku
Že slovenské banky sťahujú svojim klientom všakovaké poplatky som si zvykla už veľmi veľmi dávno a nezamýšľala sa nad tým. Preto ma v čase, keď som si zriaďovala účet v anglickej banke pozitívne šokovalo, že nepýtali ani penny za zriadenie účtu u nich. A Barclays ma v podstate takto pozitívne šokuje dodnes. pokračovanie článku
Počas bežného roka ani veľmi nevnímam, že som ďaleko od Slovenska. Ďaleko? Dnes je všetko relatívne. Aj diaľka. Z Londýna do Bratislavy sa dostanem letecky za dve hodiny, z Bratislavy rýchlikom, vlakom a autobusom v poradí ako uvádzam do rodného mestečka na východe Slovenska za sedem hodín. S rodinou a priateľmi som v kontakte denne cez elektronickú poštu, internetový telefón a sociálnu sieť. A aspoň raz v roku som na Slovensku osobne. Nemám pocit, že som od nich veľmi vzdialená. Veď ešte pred dvadsiatimi rokmi, keď sa niekto odsťahoval iba do iného kúta Slovenska, nebol ani zďaleka so svojimi blízkymi tak často v kontakte. No prídu Vianoce a ja zrazu každý rok pocítim veľkú túžbu po domove, po vôni ihličia, škorice a vanilky, po vianočných koledách, po polnočnej omši... Čím to je, že Vianoce na Slovensku majú iný rozmer? pokračovanie článku
Mnohé záležitosti na britskom zdravotníctve sa mi dlho zdali divné. Bola som zvyknutá na slovenský systém a keď niekto v mojej prítomnosti na slovenské zdravotníctvo nadával, vždy som sa ho zastala s vysvetlením mojich dôvodov. No v ostatnom období okolo celej tej kauzy lekárov na Slovensku mi bolo zo všetkého nanič. No nie o tom chcem písať. Sedím, rozmýšľam a porovnávam do tej miery, do akej mám o britskom zdravotníctve rodinnú skúsenosť i sprostredkované poznanie cez skúsenosti iných. pokračovanie článku
Od začiatku toho mesiaca trávim každý týždeň štvrtok a piatok tri hodiny denne v jednom obchode nadácie British Heart Foundation (BHF), ktorá financuje výskum, vzdelávanie, starostlivosť a informačné kampane zamerané na prevenciu srdcových ochorení ľudí. Dobrovoľná práca zadarmo na Slovensku nie je medzi verejnosťou až tak rozšírená ako tu na Britských ostrovoch. Vlastne celý systém trhu práce je v Británii úplne iný. Vzdelanie u uchádzača o zamestnanie tu nezohráva najdôležitejšiu úlohu. Oveľa väčší dôraz tu kladú na to, aké pracovné skúsenosti má žiadateľ, na akej úrovni sú uňho požadované zručnosti, jeho postoj k práci, pracovné výsledky a referencie o ňom od predchádzajúcich zamestnávateľov. pokračovanie článku
Vybrala som vnuka zo školy. Po ceste domov sme zašli do supermarketu. Doma sa minul chlieb a mlieko. Zbadala som celkom pekné banány. Stáli iba 55 pencí za jeden kilogram. Pristavila som sa a vybrala trs štyroch najkrajších. Vložila som ich do sáčku a dala do košíka. Vtom sa vnuk pomrvil a vybral z vrecka vetrovky ďalší banán. - Starká... - upozornil ma so zvesenou hlavou. Vedel, že tovar kúpený inde je potrebné hlásiť pri security. Hneď mi vysvetľoval, že mu to dala ráno mama. On si pri odchode zo školy vsunul banán do vrecka. Chcel ho cestou zjesť, ale naň zabudol. - Čo teraz? - pýtal sa ma. Pribalila som banán k ostatným a pri pokladni ho zaplatila ešte raz. O niečo lacnejšie.:-)
Sedím na vlakovej stanici a nie je mi dobre. S jednými sa lúčim, na iných teším. Najhoršie je to medzi tým. Cestovanie. Odkedy skrachoval SkyEurope, nikto z východu Slovenska to nemá ľahké. Z košického letiska sa dostanete v podstate iba do dovolenkových destinácií. Ak smerujte napr. do Londýna, už niekoľko rokov nemáte inú možnosť ako odlietať jedine z Bratislavy, Viedne, Rzeszowa, Krakowa. A tak sedím a spomínam na uplynulé štyri týždne. Veľa som cestovala sem a tam po celom Slovensku. A na jeden zážitok v autobuse tak skoro nezabudnem. pokračovanie článku
Ich cesty spojila žena jedného z nich. Netradičný trojuholník bieleho obchodníka s umením, jeho manželky a čierneho negramotného bezdomovca. Scenár ako vyšitý z amerického prostredia, ktorý je postavený na skutočnom príbehu troch ľudí. pokračovanie článku
Rodičia a starí rodičia ma vychovali v úcte k chlebu. Dodnes, keď začínam krájať celý chlieb ho najprv prežehnám. Keď mi ako dieťaťu vypadol kúsok chleba na zem, učili ma zdvihnúť ho, ofúkať a pobozkať. Potom dojesť. pokračovanie článku
Robert Leroy Ripley je mužom, ktorý vymyslel frázu Believe it or not, teda Verte-neverte. Svojou prácou sa stal ikonou vo svete umenia karikatúry a je zakladateľom zábavného impéria na základe predpokladu, že pravda je zvláštnejšia ako fikcia. pokračovanie článku
Do tohto netradičného múzea som sa chystala už dlhšiu dobu. Šteklilo moju zvedavosť. Lákala ma reklama na päť poschodí rôznych svetových atrakcií, pri ktorých sa návštevník sám rozhodne, či uverí alebo nie, ktoré vystavované exponáty sú pravé, originálne a či uvádzané informácie sú pravdivé. pokračovanie článku
Deň začínal pekne, potom sa rýchlo poškaredil.
Hrozilo, že príde búrka. Ale oni už boli od Nelinho domu ďaleko.
Za tie roky návštev si už na to zvykla. Darmo - Londýn je taký.
Plány teda nemenila. pokračovanie článku
Boli úchvatní. Držali sa za ruky ako mladí milenci. Pomalá chôdza spôsobená starobou tela bola vyvážená jasným pohľadom sviežeho ducha, úsmevom a vzájomnou odovzdanosťou. pokračovanie článku
Neviem hrať karty. Vlastne viem, ale len žolíka a vojnu. No prešli už roky odvtedy, čo som tieto hry hrala naposledy. Kartovú vojnu sme sa hrávali ako deti na výletoch v autobuse. Dvaja alebo viacerí hráči oproti sebe vyťahovali karty, kto mal vyššiu, ten bral. Kto získal všetky karty vyhral. Jednoduché. Potom som ju ešte hrávala so svojou dcérou, keď bola malá. Žolík však bol „iné kafé". Žolík bol rodinný obrad, rodinná tradícia. pokračovanie článku
Bol Bank Holiday, deň pracovného voľna. V pláne sme mali London Wetland Centre, no v predpovedi hlásili dážď. My sme si chceli „mokrú krajinu" prejsť nasucho, lebo v daždivom počasí sme tam boli už dvakrát. A tak lós padol na National History Museum. Priznám sa, osobne som v Londýne navštívila už mnohé múzeá, ale v tomto - inak veľmi známom a populárnom - som doposiaľ nebola. Včera tam bol doslova nával. Kde ste pozreli, všade bolo plno detí so svojimi rodičmi. Malých, väčších, i tých najmenších. Hoci orientovať sa v budovách a expozíciách múzea nie je ťažké, aj tak sme na tie naše deti museli dávať dobrý pozor. Malí chlapci sedeli v kočíkoch (boli sme aj s kamarátkou a jej deťmi), takže „no problem", no tí väčší sústavne za nami zaostávali. Museli sme byť stále v strehu. A vtedy som ich zbadala - otca a malú dcérku. pokračovanie článku
Je mesiac po kráľovskej svadbe, ale stále sa hovorí o klobúkoch, ktoré mali na svadobnej ceremónii prítomné dámy. Najviac pozornosti pútal klobúk princeznej Beatrice, sesternice princa Williama, ktorý navrhol populárny Philip Treacy. Tento klobúk mnohými označovaný ako „ridiculous hat" (smiešny, absurdný klobúk), bol na eBay vydražený za neuveriteľných 81.100 libier. Peniaze získané predajom poputujú na charitatívne účely. Keď som si včera prezerala fotky, ktoré som nafotografovala deň pred svadbou Williama a Catherine, svoju pozornosť som teda zamerala na pokrývky hlavy „ladies" prechádzajúcich sa alebo usalašených pred Westminsterskou katedrálou. pokračovanie článku
Londýn som si obľúbila, ale dozrieva čas...
