Historický kalendár - marec 2016

Autor: Agáta Krupová | 4.3.2016 o 14:24 | (upravené 4.3.2016 o 20:58) Karma článku: 8,80 | Prečítané:  363x

Výber niekoľkých slovenských a svetových osobností, udalostí a dní, aj cez vlastné videnie, vlastnú optiku.

1. marec

75. výročie úmrtia Pavla Ušáka Olivu, kňaza a básnika katolíckej moderny.

O básnikoch katolíckej moderny sme sa za čias socializmu nedozvedeli v škole ani jedno slovo. Až po roku 1989 sme získali možnosť zoznámiť sa s dielom Rudolfa Dilonga, Janka Silana, Karola Strmeňa a mnohých iných, medzi nimi aj Pavla Ušáka Olivu.

Pavol Ušák Oliva pochádzal z roľníckej rodiny, vzdelanie získal v Trnave, Bratislave a Spišskej Kapitule, ako kňaz pôsobil vo Veličnej na Orave. Na TBC sa liečil v Kvetnici, dnes súčasť Popradu, kde je aj pochovaný. Chorobe podľahol už ako 26-ročný. V Poprade je po ňom pomenované cirkevné gymnázium.

Poniektorí ho prirovnávajú k Jiřimu Wolkerovi; zomrel takisto mladý a tiež na tuberkulózu, ako aj Pavol U. Oliva. No kým "sociálny (socialistický) básnik Jiři Wolker nachádza tragičnosť človeka v jeho triednom a protirečivom zápase za lepší zajtrajšok, Oliva sa vnára do širokej harmónie spirituálnej poézie smerujúcej cez oblaky a výšky k Bohu."

Prehrabávala som sa v poličke s poéziou a nakoniec som našla, čo som hľadala. Už dlho som ju nemala v rukách. Útlu knižku Bozk pozná smútok úst, na okrajoch trochu ošúchanú. Výber básní v nej urobil Štefan Moravčík. Tu sú tri kratučké ukážky z tvorby, ktorú skrz-naskrz preniká blížiaca sa smrť:

   Úryvky

   ...  Dni všetky biele ako nedele
   Ako tie deti a ich postele
   Jak kusy vaty na ranách
   Keď pijú slzy po ránach
   Smrť nadýchali do balónka
   Mariška Marta Irma Tonka ...

   ... Smrť skladá nové árie
   Už darmo čakáš piesne jarných vánkov
   Dni zrejú na Kalvárie
   Obrazy bledé skrvavených spánkov ...

... Cez svetlo sviec
Oči temnejú
oči v hĺbke
oči hasnú
Cez svetlo sviec
ústa sa lámu
s kvetmi mája
ústa hasnú ...

Ja ešte žijem, podobný kvetu hynúcemu; ktorá zlatonosná včela by ešte sadla na jeho lupene. Zaradený medzi odsúdených na smrť čakám túto bledú milenku.

Povedz, Otče, v ktorom meste a pri ktorej ruži sa zastavila?

 

(Úryvok z listu Rudolfovi Dilongovi.)

 

6. marec

Pred 65 rokmi sa narodil Jiří Schelinger, český rockový spevák a skladateľ.

Hudbu dostal takpovediac do vienka, veď jeho otec bol učiteľom hudby. A tak nečudo, že láske k nej prepadol i mladý Jiří, ktorý už na základnej škole založil svoju prvú kapelu. Neskôr ako gitarista i spevák vystriedal viaceré kapely, až prijal ponuku Karla Šípa. S jeho skupinou Faraón natočil nezabudnuteľný hit Holubí dům. Kto by nepoznal tú pieseň a jeho chrapľavý hlas? Ešte aj dnes ju neraz počuť z rôznych rádií.

Jiři Schelinger sa pôvodne učil za inštalatéra, ale štúdium nedokončil. Po auguste 1968 bol zadržaný z podozrenia šírenia plagátov typu "zachvatčiki marš odsjuda", "iditě damoj", aj tvrdších textov. Vo väzbe sa pokúsil o demonštratívnu samovraždu, nakoniec bol prepustený. Vďaka psychiatrickým vyšetreniam, ktoré potom absolvoval, získal modrú knižku (oslobodenie od služby v armáde). Po skončení psychiatrickej liečby najprv pracoval ako kulisár v Divadle Jiřiho Wolkera. Po naštartovaní úspešnej hudobnej kariéry začiatkom 70. rokov 20. storočia, prišiel v roku 1972 na scénu aj so spomínaným hitom Holubí dům a v Poľsku napríklad robil predskokana britskej hudobnej skupine Smokie. Avšak biľag udalostí roku 1968 sa s ním niesol a v roku 1975 mal v rodnom okrese Chrudim zakázané vystupovať. Z obavy o ďalší profesionálny osud v roku 1977 podpísal pod nátlakom antichartu podobne ako mnoho ďalších známych českých i slovenských umelcov, medzi ktorými boli napríklad aj také osobnosti ako Jan Werich, Jiři Sequens, Ladislav Pešek, či Viliam Záborský.

Jeho aura vyhasla na březích Dunaje po skoku z bratislavského mostu, jehož příčiny jsou dodnes zahaleny rouškou záhad a spekulací. Kdo ho ke skoku vyprovokoval a proč? Mohla to být sebevražda? Akce komunistické StB? Či Schelinger svou smrt předstíral, aby mohl emigrovat? Na to nikdo neumí odpovědět... Denník Aha! 26.2.2011

Dňa 13. apríla 1981 Jiři Schelinger pricestoval totiž do Bratislavy, aby na playback natočil svoj ďalší veľmi známy hit Což takhle dát si špenát. Avšak za doposiaľ nevyjasnených okolností skočil zo Starého mosta do Dunaja. Údajne jeho mŕtve telo bolo vylovené z vody 7. mája 1981 pri osade Bodíky, v katastri obce Horný Bar (okres Dunajská Streda) v značnom rozklade. Keďže cudzie zavinenie na tomto tele nebolo preukázané, jeho smrť uzavreli ako nešťastnú náhodu. Zvláštne však je, že vraj toto telo nebolo nikdy identifikované nikým z jeho rodinných príslušníkov alebo známych.

 

10. marec

Britsko-americký fyzik Alexander Graham Bell v roku 1876 uskutočnil svoj prvý telefónny hovor (140. výročie), keď povedal: "Mr. Watson, come here, I want to see you." (Pán Watson, poďte sem, chcem vás vidieť.)

Čo tomu predchádzalo? Zopár dejepisných drobností. Hovoria o tom, že edinburghský rodák, ktorý sa stal v Bostone profesorom pre hlasovú fyziológiu, si dal patentovať prvý použiteľný telefón 14. februára 1876. No takýto prístroj si už 5 rokov pred ním dal patentovať aj Talian Antonio Santi Giuseppe Meucci, lenže nemal peniaze na poplatok za patent. A aby toho nebolo málo, presne v ten istý deň ako aj A. G. Bell (t.j. 14. februára 1876) si dal telefónny prístroj patentovať tiež Američan Elisha Gray. Bell na rozdiel od Graya mal vylepšený prístroj tým, že elektromagnetickú membránu použil nielen v slúchadle, ale i v mikrofóne a samozrejme nechýbali mu ani peniaze na poplatok za patent; dňa 7. marca 1876 ho aj získal.  

Bellov telefón napriek technickým úspechom zostal spočiatku nepovšimnutý. Nikto si totiž v reálnej praxi nevedel predstaviť, ako môže takýto prístroj ako komunikačný prostriedok fungovať. Až keď na svetovej výstave vo Philadelphii začal telefónu venovať pozornosť brazílsky cisár, zrazu vedenie výstavy upriamilo svoju pozornosť na tento exponát tiež a dokonca mu udelilo zlatú medailu. Spomínaná udalosť sa pre Bella stala motiváciou, aby v rozvoji telefónu pokračoval i naďalej. Podarilo sa a 8. októbra 1876 sa uskutočnil rozhovor na vzdialenosť 3200 metrov medzi americkými mestami Boston a Cambridge v štáte Massachusetts. O rok neskôr vznikla Bell Telephone Company a z nej sa v roku 1855 vyprofilovala známa americká telekomunikačná spoločnosť American Telephone and Telegraph Company. Na počesť Alexandra Grahama Bella bola pomenovaná jednotka decibel, pomocou ktorej sa v technike vyjadruje hladina intenzity zvuku.

Životné dielo A. G. Bella - výskum sluchu a reči a experimentovanie so sluchovými pomôckami - hlboko ovplyvnila skutočnosť, že jeho matka i manželka boli hluché. A práci s rečou a výslovnosťou sa venovali aj Bellov otec, starý otec a brat.

A. G. Bell je najviac známy ako vynálezca telefónu, ale v rokoch 1880 – 1886 sa podieľal aj na vývoji zvukového záznamu na fonografické voskové valčeky. K takýmto „wax-recording“ záznamom patrí okrem iných nahrávka jeho hlasu, kde hovorí: Here my voice – Alexander Graham Bell. (To je môj hlas – Alexander Graham Bell.)

 

220. výročie narodenia Mateja Hrebendu (nar. 1796 v Píle, v súčasnosti časti mesta Tisovec), ľudovýchovného pracovníka, ľudového básnika, zberateľa národných piesní a prvého slovenského kolportéra kníh.

Neviem, či sa s jeho menom stretávajú malé deti aj v súčasnosti, ale moja generácia v detstve neraz počúvala historku o tom, ako jeden slepý milovník kníh obúval deň čo deň túlavé topánky a s krošňou na pleciach chodil z dediny do dediny, aby aj ostatných ľudí učil láske ku knihám.

Ktovie, ako by sa bol iný človek na jeho mieste vyrovnal s osudom, aký ho postihol - od desiatich rokov polosiroty bez matky, s nezodpovedným otcom, ktorý nevydržal dlhšie v žiadnom zamestnaní (notár, učiteľ, žobrák) a so zrakovou chybou, pre ktorú už v piatich rokoch pokrikovali za ním "slepý, slepý...!". V deviatom roku života už nemohol vôbec čítať pri svetle sviečky a v pätnástom roku života už ani pri dennom svetle. No on napriek ťažkému životu vedel nielen sám v sebe precítiť, ale aj ostatným rozdávať radosť a šťastie.

Nemohol chodiť do školy, tak sa vzdelával sám a súčasne si zarábal na skromné živobytie. Ako sám píše vo svojom životopise, čo mu bolo ukrátené na zraku, to mu bolo vynahradené na pamäti. Keďže nemohol čítať sám, vždy o to niekoho poprosil. Ak bolo potrebné, prešiel aj štyri-päť dedín, len aby našiel toho, kto mu bol ochotný čítať z kníh. Zároveň si tým cibril pamäť. Od štrnástich rokov skladal aj verše, ktoré jeho otec spisoval na polhárky papiera a rozdával dobrodincom. Počas putovania po slovenských krajoch a dedinách zbieral tiež ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského.

Do slovenskej národnej histórie sa Matej Hrebenda zapísal najmä ako kolportér slovenských a českých kníh. Ako taký pochodil Slovensko, navštívil Prahu, Viedeň a Budapešť, dostal sa dokonca aj na Dolnú zem. Predajom kníh šíril kultúru a osvetu, lebo pospolitý ľud považoval čítanie kníh za nepotrebné. Počas svojich ciest zároveň zbieral staré knihy, posielal ich do škôl, spolkových inštitúcií, slovenským vzdelancom, čím sa pričinil o budovanie knižníc. Keď zostarel a zoslabol, stal sa trafikantom - predával sviečky, tabak a ocot.

Matej Hrebenda bol dvakrát ženatý. Prvá manželka mu po šiestich rokoch zomrela na choleru. Mal s ňou syna Šimona Mateja a dcéru Julianu. Jeho druhá manželka bola chromá na nohy. Napriek tomu vraj boli šťastní a v roku 1833 si dokonca postavili chalúpku, aby už nemuseli bývať len na "hospodách". Matej Hrebenda zomrel 16. marca 1880 vo veku 84 rokov v obci Hačava (dnes súčasť mesta Hnúšťa). Tu mu po mnohých rokoch postavili pomník, v Levoči po ňom pomenovali Slovenskú knižnicu pre nevidiacich a v Rimavskej Sobote mestskú knižnicu. Od roku 1999 sa každoročne v rámci dní mesta Hnúšťa koná na jeho počesť literárna súťaž Hrebendova kapsa.

 

21. marec

Svetový deň Downovho syndrómu

Tento deň bol vyhlásený v roku 2006 (10. výročie) na podnet organizácií Down Syndrome International (DSI) a European Down Syndrome Association (EDSA). Dátum bol symbolicky odvodený z číslic 3 a 21 (trizómia 21. chromozómu). Jeho cieľom je zvýšiť povedomie ľudí o tomto genetickom ochorení a zapojiť ľudí s Downovým syndrómom do spoločnosti.

Vo svojom okolí som takých ľudí ani ako dieťa, ani neskôr veľmi nepozorovala. Až keď som prišla k vnukom do Londýna a okolo starostlivosti o nich som si hľadala príležitostné zamestnanie, stretla som Kristínu. Jeden celý rok sme trávili spolu každé jedno ráno. Keď po prebudení vstala, vždy ma najprv objala a povedala mi: "I love you." A potom to zopakovala aj niekoľkokrát. Nikdy v živote mi nikto toľkokrát za sebou nevyznal lásku ako ona, päťdesiatročné dieťa. Napriek tomu, že žila viac vo svojom vlastnom svete, jej vlastným spôsobom si uvedomovala, že akokoľvek má veľmi rada deti, vlastné nikdy mať nebude. No raz ma prekvapila, keď pri príležitosti svadby Williama a Kate vyslovila túžbu, že aj ona sa chce vydávať. Odvtedy si ľudí s Downovým syndrómom všímam viac. Na Harrow Wealdstone (severozápadnej časti Londýna) je jedna malá reštaurácia. Obsluhujú v nej ľudia s Downovým syndrómom. Veľmi dobre tam varia a veľkú porciu jedla tam dostanete za omnoho lepšiu cenu ako v iných reštauráciách. S dcérou a vnukmi sme sa tam občas zašli naobedovať a takým spôsobom podporiť snahy o ich začlenenie do spoločnosti zdravých ľudí. Okrem toho to bol aj spôsob výchovy našich detí / vnukov nevydeľovať zo svojej spoločnosti niekoho, kto nemá šťastie byť zdravý ako oni. Tiež na Slovensku sú zoskupenia, ktoré sa deťom s Downovým syndrómom venujú, napríklad bratislavské Občianske združenie UP Down syndrom, ktoré široká verejnosť môže vnímať napríklad cez Divadlo - Dúhadlo.

 

Svetový deň poézie

21. marec bol v roku 1999 vyhlásený medzinárodnou organizáciou UNESCO ako Svetový deň poézie (Poetry Day). Účelom tohto dňa je propagovanie, čítanie, písanie a publikovanie poézie po celom svete, ako aj poskytnutie uznania národným aj medzinárodným aktivitám v oblasti poézie. V niektorých svetových krajinách sa oslavuje Deň poézie 15. októbra na počesť narodenia Vergília, rímskeho epického básnika za vlády Augusta.

Zjednodušene sa hovorí, že poézia je básnická tvorba, umelecký slovesný prejav písaný veršom. No poéziou môže byť aj niečo iné. Pekné okamihy života.

Kto pracuje s láskou, ten do všetkej práce vnáša poéziu. (Nikolaj Gavrilovič Černyševskij)

 

Poézia vytvára druhú prírodu, prírodu ľudského srdca a ľudských zmyslov. (Josef Hora)

 

Duch poézie sa skladá z hlbokomyseľnosti filozofa a z radosti dieťaťa nad pestrými obrázkami. (Franz Grillparzer)

Je v našich životoch dosť poézie? Tej čítanej i tej žitej. – Je?

Bojím sa, že ju málo čítame, i málo žijeme. Mnohé deti už nepoznajú ani len základnú beletriu a jej autorov, nieto ešte básnikov, či ich diela. Učme ich preto láske k poézii. Učme ich láske k poézii básnikov. No učme ich aj poézii života. Možno aj tým, že ich vrúcne milujeme, milo sa na ne usmievame, nežne hladíme a objímame, pozorne a so záujmom sledujeme ich nadšenie a počúvame ich švitorenie, spolu s nimi sledujeme prebúdzanie prírody v jari, užívame radosti leta, obdivujeme pestrosť jesene, s citom a empatiou k detskej duši učíme chápať aj zimné odumieranie v prírode ako takej ...

Pri deťoch sa poézii majú šancu naučiť alebo si ju do života znova prinavrátiť aj dospelí.

 

26. marec

Pred tridsiatimi rokmi zomrel Dežo Hoffman, slovenský fotograf svetových celebrít.

Je veľa Slovákov, ktorí keby ostali na Slovensku, nezískali by vhodný alebo dostatočný priestor preukázať svoje vedomosti, zručnosti, kumšt, umenie v takej miere, ako sa im to poradí alebo darí v zahraničí. K jedným z nich patril rodák z Banskej Štiavnice Dezider (Dežo, Dezo) Hoffman. V svetovom showbiznise bol známy najmä ako dvorný fotograf Beatles.

Na britských ostrovoch, aj inde vo svete, kde platia Beatles za neprekonateľný vrchol originality a melodickosti poprockovej avantgardy neopakovateľných „šesťdesiatych“ (... ) platí axióma, podľa ktorej by bez Deža sotva dosiahli Paul, John, Ringo a George taký vrchol vizuálneho imidžu, na aký ich počas občas až bláznivých foto-seansí dokázal naladiť jedine Dežo, a zasa naopak – bez empaticky ľudského i profesionálneho spolčenia sa s Beatles by sa chýr o fotografovi a imidžmejkrovi Hoffmanovi  nedostal s takým dôrazom cez nepriedušný prah dverí ďalších osobností. Aj vďaka tomu Hoffmanov príbeh nadobudol lákavé i láskavé kontúry: Marlene Dietrichovú fotil Dežo v Paríži, pred objektívom mu pózovali aj ďalšie herecké legendy - Charlie Chaplin a Marlon Brando, Sophia Lorenová, speváci s hlasmi zvonov Tom Jones a Engelbert Humperdinck.

 

Pozri: Ľudo Pomichal: Dežo Hoffman, dvorný fotograf Beatles, sa narodil pred 103 rokmi v Banskej Štiavnici

Preto o ňom hovoria, že ho lákal najmä pohyblivý obraz, zrkadlenie príbehov, okamihov zo života ľudí, že vedel vidieť, že robil predovšetkým to, čo cítil a videl srdcom, že vyvrátil mýty o nedotknuteľnosti hviezd a tak vniesol do tohto žánru fotografie život, pohyb a nestrojenú bezprostrednosť, vďaka ktorým sa nie on prosíkal celebritám, ale celebrity vyhľadávali jeho.

Dežo Hoffman sa narodil 24. mája 1912 v Banskej Štiavnici, v Žiline sa vyučil za typografa, v Piešťanoch si odkrútil vojenskú službu, v Prahe pracoval ako biletár v Osvobozeném divadle u Voskovca a Wericha, popri tom študoval žunalistiku, až nakrátko zakotvil vo filmových ateliéroch na Barrandove. V roku 1934 absolvoval v Paríži stáž v americkej filmovej spoločnosti 20th Century Fox, o rok neskôr išiel do Etiópie nakrúcať inváziu Benita Mussoliniho. Počas občianskej vojny v Španielsku bol členom interbrigadistického novinárskeho združenia, kde sa spoznal s  Ernestom Hemingwayom. Oženil sa so Španielkou, no ona vzápätí zahynula na fronte. Hoffman tu bol tiež trikrát ranený. V roku 1940 ušiel z francúzskej strany Pyrenejí do Anglicka, kde sa oženil a po skončení vojny sa aj trvalo usadil. S manželkou Lilly mal dcéru Dolores a syna Dávida. Najprv žili v Leicestri, kde mal Dezider nahrávacie i fotografické štúdio a v roku 1945 na žiadosť J. B. Tita nakrútil prvý povojnový dokumentárny film o Juhoslávii. V roku 1949 sa presťahoval do Londýna a pôsobil v Crown Film Unitu, onedlho na to začal fotografovať pre noviny a časopisy (Record Mirror, Daily Mirror, The News Cronicle a medzinárodné periodiká Cash Box a Billboard). S Beatles sa prvýkrát stretol v roku 1962. Paul McCartney sa vyslovil, že "Dezo was the world´s best photographer" - Dežo bol najlepším fotografom na svete; po rokoch sa s Beatles rozišiel kvôli roztržkám s Lennonom. Hoffman tiež fotografoval Louisa Armstronga, Franka Sinat­ru, The Rolling Stones, Boba Marleyho a iných. V 2. polovici 60. rokov 20. storočia začal spolupracovať s festivalom populárnej piesne Bratislavská lýra. Okrem toho vydal niekoľko obrazových publikácií o celebritách zo showbiznisu. Zomrel 26. marca 1986 v Londýne, pochovaný je na židovskom cintoríne v štvrti Golders Green.

V roku 2015 niektoré médiá priniesli správu, že slovenský režisér a scenárista Peter Hledík sa chystá o Dežovi Hoffmanovi natočiť film. Tvorcovia tohto filmu sa vraj pokúšajú zistiť aj niektoré neznáme momenty zo života fotografa, medzi iným aj to, prečo sa človek, ktorému svet ležal pri nohách, náhle stiahol do ústrania. Okrem toho o Dežovi Hoffmanovi už vyšla kniha Mariána Pauera pod názvom Fotograf Beatles. V Žiline, kde ako dieťa po otcovej smrti krátko žil so svojom mamou, bola v dome na dnešnej Národnej ulici v roku 2012 pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia otvorená Dežo Hoffman Passage. V októbri 2015 mu Mesto Žilina udelilo Cenu mesta Žilina in memoriam. Akurát jeho rodný dom v Banskej Štiavnici stále čaká na ukončenie rekonštrukcie a zriadenie pamätnej izby slávneho rodáka.

 

29. marec

145. výročie otvorenia Royal Albert Hall of Arts and Science v  Londýne

Jedným z miest Londýna, ktoré som zatiaľ nestihla navštíviť, je Royal Albert Hall na severnom okraji južného Kensingtonu. Kráľovská hala umenia a vedy bola venovaná princovi Albertovi, manželovi kráľovnej Viktórie.

Hala je jednou z najvýraznejších a najcennejších budov Veľkej Británie. Na jej javisku vystupovali poprední svetoví umelci rôznych hudobných žánrov. V hlavnej sále sa každý rok usporadúva okolo 400 koncertných podujatí klasickej, rockovej a popovej hudby, opery, baletu, premietanie filmov so živým orchestrom, slávnostné odovzdávania cien, rôzne spoločenské, športové a školské podujatia, charitatívne vystúpenia a bankety. Známe sú aj festivaly Proms. - promenádne koncerty Henryho Wooda počas ôsmich týždňov letnej sezóny vysielané BBC. Ďalšie štyri stovky podujatí sa konajú v priestoroch mimo javiska. Za zmienku tiež stojí, že v hale sa nachádza najväčší organ Spojeného kráľovstva.

Autori návrhu haly - Francis Fowke a H.Y. Darracott Scott - sa inšpirovali starovekými amfiteátrami. Hala má oválny tvar o rozmeroch 90 x 80 m a kapacitu 8000 návštevníkov, aj keď súčasné bezpečnostné predpisy dovoľujú maximálny počet 7000 návštevníkov. Obrovská sklenená strecha v kovovom ráme sa vypína do výšky 45 m. Po obvode haly je terakotový vlys zobrazujúci triumf vedy a umenia, poukazujúc tak na účel, pre ktorý bola hala postavená. Počas slávnostného koncertu otváracieho ceremoniálu v roku 1871 sa prejavili problémy s akustikou haly, ktoré boli eliminované až takmer po sto rokoch (1969). Preto sa traduje, že hala je jediné miesto, kde si môže byť britský skladateľ istý, že svoje dielo (vďaka typickej ozvene) určite počuje dvakrát.

 

Ďalšie články zo série Historický kalendár

Historický kalendár – február 2016  Kuriozity okolo pohrebu britskej kráľovnej Viktórie; Svetový deň mokradí; Deň osamelých; zaujímavosti zo života nositeľa Nobelovej ceny Ivana Petroviča Pavlova a iné.

Historický kalendár – január 2016  Perličky o Agathe Christie; admirál Nelson a bitky proti Francúzom; kontroverzný Miroslav Válek, Deň komplimentov a iné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?