Taký bol Vysockij

Autor: Agáta Krupová | 26.1.2013 o 1:30 | (upravené 26.1.2013 o 10:05) Karma článku: 10,55 | Prečítané:  1358x

Keď som 18. mája 1980 opúšťala moskovský Kyjevskij vokzal (ten datum si pamätám presne, ale to je už o inom), lebo počas olympijských hier museli byť vysokoškolské internáty uvoľnené, netušila som, o čom si bude Moskva tak vzrušene šepkať, keď sa tam v septembri znova vrátim.

- Počuli ste? Voloďa Vysockij ... Už to nemohol zniesť, sledovali ho na každom kroku... -  Vraj sám...  Alebo nie? Ktohovie... O všetkom mlčia, všetko taja... -  Pásky s jeho pesničkami... Daváj!!!... Pozor!... -  A počuli ste? Na pohrebe bolo strašne veľa... No noviny mlčali ...  Každý sa chcel rozlúčiť ... Až na strechy domov vyšli, len aby dobre videli... -  Ach, Taganka, Taganka, stratila si svojho Voloďu... -

Tak nejako si vtedy všetci šepkali. Čo a ako sa dialo počas olympiády v našej neprítomnosti, o tom nehovoril nikto. O Voľoďovi takmer každý.

Jeho piesne si všetci púšťali najmä z magnetofónov. Krátko po nežnej revolúcii som si na Slovensku kúpila gramofónovú platňu s jeho pesničkami. Predávali ju Ukrajinci vonku na chodníku za smiešne nízku cenu. A hneď nato som uvidela v kníhkupectve aj knihu o ňom. O tom, aký Voloďa Vysockij skutočne bol, ako si ho uchovali v spomienkach jemu blízki ľudia. Dnes z tej knihy vyberám najmä tie úryvky, tie jeho slová, vyjadrenia, myšlienky, názory, ktoré ma teraz pri čítaní zaujali najviac.

Nepochádzal z umeleckej rodiny, ale mama mala veľmi rada divadlo, tak ho tam každý týždeň brávala na predstavenie:

Asi každému človeku zostáva v duši maličký kútik z detstva, ktorý sa otvára v ústrety umeniu.

Zvláštne, že práve jeho typický chrapľavý hlas, ktorý teraz milujeme, mu spočiatku bol prekážkou, lebo kvôli nemu ho chceli vylúčiť zo štúdia na MCHAT-e (Moskovské umelecké akademické divadlo). Po skončení štúdia sa neúspešne túlal mnohými moskovskými divadlami, až zakotvil v Divadle na Taganke dva mesiace po jeho založení.

V mladosti sa všetci hrajú na básnikov a chcú v tom pokračovať aj potom. Človek (...) môže (...) „veršovať" ostošesť. A takto sa možno zaoberať grafomániou celý život, lenže podaktorí sa nevedno prečo časom premieňajú na Jevtušenka, Voznesenského, Achmadulinovú a Okudžavu.

Vysockij svoje piesne spočiatku hrával iba najbližším priateľom, s ktorými istý čas býval v jednom byte na Veľkej Kočiarovej ulici. Patrili k nim aj režiséri, scenáristi a herci v jednej osobe Vasia Šukšin a Andrej Tarkovský, či spisovateľ Artur Makarov. V tom čase vraj nikdy nepomyslel, že neskôr jeho piesne budú počúvať milióny ľudí.

Možnože moje piesne získali popularitu práve preto, že sú ladené tak priateľsky.


Na Veľkej Kočiarovej

 

- Kde je tvojich šestnásť liet?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- Kde je tvojich šestnásť bied?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- Kde je revolver, čo je het?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- A kde  teba dnes už niet?

- Na Veľkej Kočiarovej.

 

- Pamätáš si, kamarát, ten dom?

Nezabudneš, že si býval v ňom!

Pol života nežil ani nesníval,

kto na Kočiarovej nebýval.

To sedí ...


- Kde je tvojich šestnásť liet?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- Kde je tvojich šestnásť bied?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- Kde je revolver, čo je het?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- A kde  teba dnes už niet?

- Na Veľkej Kočiarovej.


Tú ulicu premenovali,

prestavali - hádam celú pomaly.

No jednako, nech si, kde si, v diaľke surovej -

zas prídeš sa prejsť po Kočiarovej.

To sedí ...


- Kde je tvojich šestnásť liet?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- Kde je tvojich šestnásť bied?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- Kde je revolver, čo je het?

- Na Veľkej Kočiarovej.

- A kde teba dnes už niet?

- Na Veľkej Kočiarovej.

(1962)

 

Kým prešiel ku gitare, hral najprv na klavíri a tiež na harmonike.

Krátko po vyštudovaní divadelnej školy MCHAT-u - ešte celkom mladý - som počul ako spieva Okudžava. (...) Ohúrilo ma, o čo silnejšie pôsobia jeho verše na poslucháčov, keď ich prednáša s gitarovým sprievodom, a začal som to robiť tiež. Prirodzene, robil som to celkom inak (...) No jednako som začal písať touto manierou práve preto, že to nie sú piesne - je to recitácia veršov s gitarovým sprievodom.

Nesúhlasil s tým, že napodobňuje Okudžavu, ale priznával - keďže pracovali v tom istom žánri - že u nich dochádzalo k istému druhu súťaže, súperenia.

Pri jeho dumkách nad tým, či by bol písal piesne ďalej, aj keby nebol zakotvil na Taganke, uvažuje takto:

Človeka treba vždy včas, v istej chvíli podchytiť, podporiť. Viem, že veľmi veľa talentov vyšlo nazmar, lebo nenašlo vhodnú príležitosť. Pravda, zavše sa treba príležitosti „otrčiť" ako terč guľke, ale príležitosť je nevyhnutná.

Priateľstvo vždy preňho znamenalo mnoho.

(...) - žil som, žijem a budem žiť pre svojich priateľov a usilujem sa písať pre nich, dokonca aj pre tých, čo už odišli a zahynuli.

Mimochodom, vždy píšem, čo chcem, a nie na objednávku.

 

Detektívka

Paródia

Ukrytý pred kontraokom, od rozkoší svetských bokom,

pod anglickým krycím menom mister John Lancaster Peck,

večne v rukavičkách z kože - veď odtlačok zradiť môže -

žil v hoteli Sovetskaja nesovietsky človek špeh.


John Lancaster iba sólo chodil, keď už temno bolo,

šťukol nosom - mal v ňom tajný infraobjektív.

Na druhý deň skoro vstával, v čiernej farbe vyvolával

to, čo všetci máme radi, čím sa hrdí kolektív.


Paláce, kde ľud je cárom, vyšli rovné pisoárom

a náš Ústredný trh rodný zmenil sa na špinavý sklad.

Mikrofilmom zmenil tajne GUM na čosi ako stajne

a vôbec už nechcem vravieť, na čo podobal sa MCHAT.


Nemať v práci pomocníka, z toho spleen a smútok vzniká,

zamyslel sa nepriateľ a vystavil fiktívny šek.

V krčme trafil na občana - ochotného Jepifana

a zviedol ho na scestie ten nesovietsky človek špeh.


Jepifan bol prešibaný, za prachmi aj za ženami,

okrem nich mu ani piva nebývalo nikdy dosť.

Stal sa pomocníkom Johna, bol pokladom pre špióna.

Tak pochodí ten, kto chľastá, komu v chrbte chýba kosť.


Tu je prvý povel smelý: O 3:15 pri kúpeli

zastaví sa jeden taxík, ty ten taxík najmi si,

nastúp a zviaž taxikára, o tom, že si lupič, táraj -

budú tento prípad potom vytrubovať v BBC.


Ďalší: ber si sako tmavé a v Manéži na výstave

príde k tebe chlapík s kufrom, osloví ťa príjemne:

„Nepotrebujete hríby?" Odpovedz mu: „Bezpochyby."

Dá ti sendvič s výbušninou, sendvič treba priniesť mne.


Bude, bratku, zlatá baňa - opantával Jepifana -

bude za to dom v Chicagu, limuzíny, blondíny.

Drúk nepriateľ nevedel však, že čekista bol náš fešák,

major rozviedky a inak skvelý otec rodiny.


Na takéto veci majster býval ten náš John Lancaster -

no tentoraz prerátal sa kruto chýrny mister Peck!

Nestihol on mrknúť ani - zabásnutý, ostrihaný.

A v hoteli Sovetskaja býva nenápadný Grék ...

(1967)

 

Čo sa týka interpretácie piesne, jeho názor je jednoznačný:

Nie je dôležité, kto a ako interpretuje, v akej forme. Dôležité je,  č o interpretuje!

To je podľa neho hlavný rozdiel medzi autorskou a populárnou piesňou, o ktorej zasa hovorí:

Pre populárnu pieseň nie je dôležité  č o , ale  a k o .

Dosť ma škrie, keď moju pieseň interpretujú populárni speváci, zrejme spievajú lepšie ako ja, ale inakšie. Inakšie, ako som to napísal. Keď vyjde pieseň na platni, nemôžem nič robiť - aj tak ju prevezmú. Ale keď mám možnosť zakázať to, nedám im svoje piesne. (...) Stáva sa, že v cudzej interpretácii nepoznávam vlastnú pieseň. (...)  Dobrý populárny spevák spieva na úrovni, ale pieseň neprežíva. A pieseň nebadane vädne. To je môj dojem. (...) Ale keď ma oslovia ľudia z našej brandže - divadelní herci - s pôžitkom sa pokúšam písať pre nich piesne „šité na mieru". Píšem s prihliadnutím na ich individualitu, aby ich mohli spievať ako vlastné, akoby ich boli zložili oni.

Na margo toho, že mnohí v minulosti napodobňovali jeho hlas, že stačilo spievať trochu zachrípnuto, aby sa hneď hovorilo, že to spieval Vysockij, reagoval:

Ak niekedy naďabíte na zvukové záznamy, kde sa vyskytujú, po prvé, vulgárne slová, po druhé, príliš lacná životná próza, môžete si byť istí, že to nie sú moje piesne.

 

Lyrická pieseň horolezcov

Zas cítim silu v ramenách -

nuž hore sa!

Do priepasti sa zrútil strach -

muž neklesá.

Šmýkaš sa - ale ideš vpred.

Stáť? Hore až!

Vo svete takých výšok niet,

čo nezdoláš.

 

Panenský sneh - tvoj krok sa má

sám zvečniť v ňom.

Je mnoho hraníc neznáma -

dnes jednu zlom.

Tých, ktorí nevládali prejsť,

sneh prikryje ...

No jedna z neprejdených ciest

len tvoja je!

 

Strmý svah - a svoj modrý tieň

ľad vrhá naň.

Tajomstvá číchsi stôp tu len

ty, granit, chráň.

Na svoj cieľ hľadím ponad tú

hranicu snov

a sväto verím v čistotu

snehov a snov.

 

Nezabudnem - aj keď je čas

k snom drsný dosť -

že som tu zabil v sebe raz

drsnú pochybnosť.

Voda mi šepkala v ten deň:

Vždy nahor spej!

Aký bol deň vám nepoviem ...

Ba streda, hej ...

(1969)

 

V Sovietskom zväze podľa slov Vysockého potierali autorskú pieseň. Búril sa proti tomu postoju a obhajoval ju. Nesúhlasil s tým, že odborná kritika uznáva iba tie piesne, z ktorých každá má osobitného textára, osobitného skladateľa, osobitného interpreta a k tomu ešte neodmysliteľný orchester.

A čo Vysockij hovorí o autorskej piesni? Trochu parafrázujem:

Autorská pieseň je jednoduchá, ale nikdy sa jednoducho nepíše. Najdôležitejší je v nej text, informácia, poézia. Je to absolútne samostatný druh umenia. Nepotrebuje nijaké javiská, nijaké rampy, nijaké reflektory. Nepotrebuje prostredie, potrebuje ovzdušie.

Na otázku, či má nejaké životné krédo, odpovedal:

(...) keby som mal stručne sformulovať, čo chcem a o čom premýšľam, nepísal by som piesne, ale jednoducho by som napísal na papieriku niekoľko riadkov, že „nuž tak, myslím si to, to a to", a tým by som skončil. Keďže ich predsa len píšem, tie piesne a texty, treba ich zrejme rozprávať tak dlho, kým budú znieť.

Dostávam veľa listov, v ktorých mi ľudia ďakujú za piesne - za žartovné, vojnové, rozprávky - a vôbec nie za tie, o ktorých noviny napísali, že „si ich púšťajú v spoločnostiach korheľov".

Hlavné, čo chcem dosiahnuť vo svojich piesňach, chcel by som, aby v nich bolo cítiť našu dobu. Nervóznu, zbesilú dobu, jej rytmus, tempo. Neviem, ako sa mi to darí, ale píšem o dnešku, aby vznikol všeobecný obraz: táto doba má veľa humoru, veľa smiešneho, lenže aj veľa nedostatkov.

A na záver ešte jeho vlastné zhodnotenie svojej umeleckej činnosti a piesňovej tvorby:

Ak sa na misky váh hodí moja práca: na jednu divadlo, film, televízia, moje vystúpenia a na druhú iba práca na piesňach, ubezpečujem vás, že pieseň preváži.

 

* * *

Keď všetko svoje dospievam a dohrám,

čím skončím, na čo - ťažko uhádnuť.

No jedno viem, že na posledný program,

na zomieranie nebudem mať chuť.


Som na reťazi slávy - márne na ňu

útočí chrup! Tá zuby rozdrví.

Hej, kto to búcha na dubovú bránu,

hánky si na nej derie do krvi?


Neodpovedá. Stojí tam však ktosi,

kto na psy na reťazi nehľadí -

a známy rožok nabrúsenej kosy

zazrel som trčať spoza ohrady.


... Strieborný obojok aj reťaz zlatú

prederiem, prehryziem a ponad múr

skočím a zapletiem sa do agátu,

odriem si bok - a vbehnem do tých búr.

(1973)

 

Všetky citácie, texty piesní v preklade Ľubomíra Feldeka a fotografie sú čerpané z knihy Taký bol Vysockij, ktorú z rozličných ruských originálov vybral, zostavil a preložil Milan Tokár. Kniha vyšla vo Vydavateľstve Obzor, v Bratislave v roku 1990.

Ani pred rokmi, ani teraz nečítam knihu jedným dúškom, ale kúsok po kúsku - k tomu si ako prílohu stále vychutnám zopár jeho piesní. A v spomienkach sa tak trochu znova vraciam do Moskvy v roku 1980, keď - napriek tomu, že na zomieranie nemal chuť - predsa ho nabrúsená kosa zákerne prepadla v spánku.

Keby žil, oslavoval by 75 rokov života a určite by ani teraz nesedel ticho v kúte.

 

voloda_0033.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?