Nakupovala som potraviny. Pri mraziacom boxe stála ku mne chrbtom obrátená malá útla žena. Mala som pocit, že mrazené výrobky si nevyberá, iba sa o niečom rozpráva s partnerom. Preto som ju požiadala: „Excuse me." Obrátila ku mne hlavu a... toto som naozaj nečakala. Bývam v Londýne už dva roky a hoci tu človek občas stretne extravagantnejších ľudí, mám pocit, že od Slovenska sa to v tomto smere veľmi nelíši. Tvár spomínanej ženy bola celá prebodaná piercingom. Piercing, piercing, piercing... Súvislé lemovanie hornej a dolnej pery, obočie, v nose takisto, no striaslo ma, keď som to videla aj na očných viečkach. Rýchlo som odvrátila zrak, lebo dlhší a detailnejší pohľad by som už nebola zniesla. To nebola ženská tvár, bola to nedefinovateľná kovová tvár pripomínajúca netvora. Už som videla kadejaké piercingy jemnejšie aj hrubšie, sólo aj skupinové, ale na toto doposiaľ nemal nikto. Dvihlo mi žalúdok. Hneď som si spomenula, ako som pred mnohými rokmi riešila problém „piercing áno alebo nie" s mojou vlastnou dcérou.