Prvú žobráčku si pamätám z detstva. Naša babka ju po šarišsky volali džaduvka. Bolo to mladé slepé cigánske dievča. Ukázala sa cez leto v auguste, keď bola u nás odpustová slávnosť zvaná hoscina. Pred kostolom boli malé šiatriky s cukrovinkami a iným moje oči lákajúcim tovarom. Vždy som sa chcela pri nich hneď zastaviť, ale naši nedovolili, že až po kostole. Potom som zbadala aj ju. Sedela obďaleč na úzkych schodíkoch ku starému kaštieľu pod konármi kríkového orgovánu. Nemala tmavé okuliare, ale sústavne zatvorené oči. Sedela tam ticho, nepohnuto v čistej blúzke a dlhej voľnej sukni po členky. Pri nohách mala misku, do ktorej jej ľudia hádzali peniaze. Keď som sa pýtala, prečo to robia, naši povedali, že dievča je nešťastnica a z niečoho žiť musí. Onedlho na to odpustové slávnosti za sebou stroho zavreli dvere kostola, šiatre a kolotoče prestali k nám v tom období chodiť, ani Cigánočka sa viac neukázala. Nastúpila normalizácia.