Agáta Krupová
Kde nič nie je, tam nič netreba
Tak na mňa zapôsobila včerajšia správa Prešovského Korzára:
Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Tak na mňa zapôsobila včerajšia správa Prešovského Korzára:
Pred tým cestovala do nemocnice ona za mnou, teraz cestujem do nemocnice ja za ňou. Vlakom je to pohodlnejšie a lacnejšie. Občas sedím ticho a pozorujem svet okolo seba, občas nadviažem rozhovor.
Na chodníku tesne pred semaformi ma dohonil nejaký týpek. Vnucoval mi niečo na predaj, no rázne som sa poďakovala, že nepotrebujem.
Na dverách jednej ambulancie visí aforizmus, ktorý trefne vystihuje mentalitu každého pacienta bez ohľadu na vek, pohlavie, chorobu.
Šofér sanitky nastavil GPS a zabočil najprv na sídlisko. Adresu našiel, ale meno pacienta nie. Vrátil sa k sanitke.
Železničná čakáreň v Kysaku sa ako každý iný deň vtedy v tom roku asi hodinu pred polnocou začala pomaly zapĺňať študentmi a ostatnými cestujúcimi. V peci pri stene niečo ešte trošičku tlelo a dymilo, ale veľa tepla nevydalo. Predstava dlhého čakania na prípojný rýchlik do Bratislavy provokovala viac sa schúliť do vlastného klbka, aby odtiaľ vypudila pod kožu prenikajúci nepríjemný chlad a obkolesila sa teplom vlastného tela.
V sobotu 31.1.2015 sme so sestrou cestovali na Oravu. Vedeli sme, že je snehová kalamita, no v duchu sme sa nádejali, že železnicou to bude istejšie ako autom. Nebolo.
Minule ma čakal odkaz, že v sobotu bude v každom byte nášho domu prevedená dezinsekcia proti nepríjemným spoločníkom. Vraj zo švábieho chovu. Ako to? – pýtala som sa sama seba. Od vysokoškolských čias som chvalabohu žiadneho z ich čeľade nestretla. Byt, v ktorom žijem, má už veru rovných dvadsaťpäť, presne ako Nežná. Za celé to štvrťstoročie sa vonku okolo kontajnerov sem-tam niečo šuchlo, veď občas sa našla nejaká príčina, že sa tým stvoreniam oplatilo okolo nich sliediť. Ale byty nám nechávali na pokoji. A tu zrazu počujem o hrozbe inej invázie.
Od posledného veľkého nešťastia v Handlovej 10. augusta 2009 uplynulo päť rokov. Nikdy predtým som v Handlovej nebola a nebyť jedného stretnutia v Londýne, možno by tam život moje kroky ani nikdy nenasmeroval. No stalo sa tak lanského roku, aby som mohla zapáliť sviečku na hrobe človeka, ktorého som stretla iba niekoľko dní pred dátumom tragédie a strávila s ním a jeho rodinou zopár krátkych chvíľ. S ním po prvýkrát a naposledy. Hneď po návrate na Slovensko stretol v bani svoju smrť.
Život je niekedy riadny pes. Horšie je, ak si ho taký zapríčiníme sami. Keď sa nedokážeme objektívne pozrieť na seba a na svet a ľudí v našej blízkosti, na problémy, ktoré nás ničia, ktoré je potrebné riešiť s chladnou hlavou a keď odmietame všetko, i radu alebo pomoc druhého. Nanešťastie sa mnohé takéto príbehy končia tragicky.
Bolo leto, desné horúčavy a ja s vnukmi na Slovensku. Jeden podvečer sme vyšli von, iba k bytovke. Spredu rušno od áut, vzadu kotolňa, plocha z betónových panelov, trávnik, pieskovisko, nesympatická lavička a dve nevábne preliezačky.
Lenka bola vtedy mladučké útle žieňa s veľkým bruškom krátko pred materskou dovolenkou. Predtým sa často sťažovala na problémy so zubami, ale k lekárovi nikdy nešla. V ten deň sa však na pracovisku zvíjala od bolestí. A ja som sa zľakla, že pri tom aj porodí.