Agáta Krupová
Lístie sa rozšantilo a brána archeoparku zatvorila
Zhrabané lístie v archeoparku smutne hlivelo na kope, no samopašné slnko sa nástojčivo oprelo o jeho medové farby.
Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Zhrabané lístie v archeoparku smutne hlivelo na kope, no samopašné slnko sa nástojčivo oprelo o jeho medové farby.
Tieto Vianoce som znova bola v Anglicku. Počasie pod psa – ani zima, ani slnko, len dažďa nadelené neúrekom. A virózy. A tak naša rodinná zostava na rozdiel od iných rokov trávila voľné dni najmä doma.
Pravidelný spoj MHD nás priviezol k autobusovej stanici trochu skôr, ako sme plánovali, autobus na cestu domov trochu meškal. K tomu sa pridala plánovaná časová rezerva, keby niečo zlyhalo. Všetko dohromady znamenalo dlhú dobu čakania.
Poznáte to - raz niekomu povieme, že je jak Talian, ak trochu zmätkuje, inokedy ho prirovnáme k Angličanovi, ak s chladnou hlavou rieši problémy a ak niekto komolí rody, povieme, že rozpráva ako Maďar. Nuž, aj rozprávanie našich detí a vnukov žijúcich v zahraničí, ktoré často kombinujú slovenčinu s angličtinou, vyvolal neraz na mojich perách úsmev.
Bol Bank Holiday, deň pracovného voľna. V pláne sme mali London Wetland Centre, no v predpovedi hlásili dážď. My sme si chceli „mokrú krajinu" prejsť nasucho, lebo v daždivom počasí sme tam boli už dvakrát. A tak lós padol na National History Museum. Priznám sa, osobne som v Londýne navštívila už mnohé múzeá, ale v tomto - inak veľmi známom a populárnom - som doposiaľ nebola. Včera tam bol doslova nával. Kde ste pozreli, všade bolo plno detí so svojimi rodičmi. Malých, väčších, i tých najmenších. Hoci orientovať sa v budovách a expozíciách múzea nie je ťažké, aj tak sme na tie naše deti museli dávať dobrý pozor. Malí chlapci sedeli v kočíkoch (boli sme aj s kamarátkou a jej deťmi), takže „no problem", no tí väčší sústavne za nami zaostávali. Museli sme byť stále v strehu. A vtedy som ich zbadala - otca a malú dcérku.
Minule, keď som odchádzala z domu, zamávala som svojmu dvojročnému vnukovi. „Pá pá, zlato." On mi opätoval pozdrav rukou a zakričal: „Baba Jaga!" Neverila som vlastným ušiam. Baba Jaga? Za všetku moju dobrotu a starostlivosť? Ja svojich vnukov zbožňujem a mala som pocit, že aj oni mňa. A teraz zrazu toto? Obrátila som sa spýtavo na dcéru, ktorá stála pri ňom. „Počula si to?"
Byť starou mamou na plný úväzok znamená sa nielen o deti starať, ale snažiť sa im porozumieť, prežívať s nimi ich radosti i boľačky, povzbudiť ich, keď sa im nedarí, blázniť sa s nimi, keď je nálada, zaujímať sa o všetko, o čo sa zaujímajú aj ony. Nevyhýbam sa ani sledovaniu ich obľúbených televíznych programov. Dá sa povedať, že za jeden a pol roka, ktorý som doposiaľ strávila vo Veľkej Británii, z ich televíznej ponuky najlepšie poznám a najlepšie sa orientujem v CBeebies - detskom kanáli BBC pre najmenších. Jeho program je pomerne široký a pestrý. Čo ma však skutočne zaujalo, je dramaturgia niektorých relácií, moderátori a spôsob, ako sú tieto relácie spracované. Čo môže byť na nich také nezvyčajné oproti tomu, ako som bola niekedy dávno zvyknutá na Slovensku? Jednoznačne dennodenné akceptovanie faktu, že ich divákom nie je len zdravé dieťa, ale aj dieťa telesne a duševne postihnuté. Preto tieto relácie nie sú iba krátkodobou záležitosťou, ale v ich programovej ponuke majú svoje stabilné miesto.