4. november
V roku 1821 sa narodil slovenský jazykovedec Martin Hattala (4.11.1821 Trstená - 11.12.1903 Praha), stredoškolský a univerzitný pedagóg, rímskokatolícky teológ a jazykovedec. Do pamäti Slovákov sa najviac zapísal ako reformátor štúrovskej slovenčiny spolu s Michalom Miloslavom Hodžom, evanjelickým kňazom, básnikom a taktiež jazykovedcom. Patril k tým katolíckym vzdelancom zoskupeným okolo Andreja Radlinského, ktorí podporovali kodifikáciu spisovného jazyka Ľudovíta Štúra, nie Antona Bernoláka.
To práve jemu, Martinovi Hattalovi, by niektorí najradšej vynadali, že píšeme ypsilon. Hoci v Krátkej mluvnici slovenskej z roku 1852 zhrnul iba to, na čom sa spoločne uzhodli s Ľudovítom Štúrom, Ondrejom Cabanom, Eugenom Geromettom, Jozefom Ščasným, Ctiborom Zochom a Samom Bohdanom Hroboňom 10. augusta 1847 na štvrtom zasadnutí štúrovského kultúrneho spolku Tatrín v Čachticiach.
Pri svojej práci som prichádzala a sporadicky stále prichádzam do styku s písanou šarištinou, v ktorej sa ypsilony nikdy nepíšu. Neviem si však predstaviť, že by sa nepísali ani v spisovnej slovenčine. Svojím spôsobom ypsilony slovenčinu ak nie ozdobujú, tak robia zaujímavejšou a tým - samozrejme - aj trochu komplikovanejšou. Ale veď ypsilom majú takisto aj Česi či Poliaci. Sťažujú sa naň podobne ako Slováci? To neviem.
Ale predstavte si, že bi som teraz začala písať tak, ako mnohí po tom túžia. Nerezalo bi vám to oči? Neštvalo bi vás, že sme sa okiptili o niečo, čo je v nás tak hlboko vrité, že radšej odpustíme nejaké tie tvrdki druhím, ako bi sme sa mali zbaviť ypsilonu?
8. november
Pred 95 rokmi zomrel slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne v schudobnelej zemianskej rodine, ktorá sa venovala garbiarstvu a roľníčeniu. Na jeho vývoj v mladom veku mal výrazný vplyv jeho leštínsky učiteľ Adolf Medzihradský, ktorý Pavlových rodičov upozornil na výnimočný talent tohto ich syna. A tak Pavol študoval na maďarskom gymnáziu v Miškovci, evanjelickom lýceu Kežmarku, Právnickej akadémii v Prešove a advokátske skúšky zložil v roku 1875 v Budapešti. Advokátsku prax vykonával v Dolnom Kubíne, Martine a Senici, aby potom sa nadlho usadil v jeho milovanom Námestove, kde si otvoril samostatnú advokátsku prax. Kraj pod Babou horou sa mu stal veľmi blízky a tu v roku 1877 začal publikovať pod pseudonymom Hviezdoslav.
Z Hviezdoslavovej lyriky som maturovala. Pamätám si to ako dnes - oveľa radšej by som bola prijala Hájnikovú ženu, ktorú som mala prečítanú, aj videla film, či oboch Vlkolinských. Jeho Sonety, Letorosty, Prechádzky jarom, i ...letom, Dozvuky či Stesky, to už bol tvrdší oriešok. Mala som vždy rada poéziu, ale pre Hviezdoslavovu lyriku sa v mojom srdci veľa miesta nenašlo. Zachránili ma Krvavé sonety, takže nakoniec moja krv na maturitách ostala pokojná a ja spokojná.
Napriek tomu, že Hviezdoslav nepatrí k tým básnikom, po ktorých zvyknem siahať, samozrejme má moju úctu i primeranú pozornosť. Zarazilo ma však, že pri zisťovaní mena autora Hviezdoslavovho pamätníka v Námestove som zistila, že vo Wikipédii pod heslom Námestovo sa tento velikán slovenskej literatúry, ktorý tam prežil veľkú časť svojho života a tu aj vytvoril niektoré svoje diela, vôbec nie je spomenutý. Medzi osobnosťami Námestova sú teraz uvedené iba mená Jozef Danielak, Matej Murín, Ján Chryzostom Bardys, Augustín Način Borin, Fedor Thurzo, zo žijúcich Jozef Nodžák, Katarína Eva Čániová, Jozef Miklušičák, Peter Brňák, Dušan Tittel, Ivan Uhliarik, Jozef Kabaň a Ondrej Kutlík. Vari si Hviezdoslav a jeho dielo nezaslúži tiež pozornosť? Viem, že doplniť ho tam nie je problém; iba to, že unikol pozornosti.
11. november
Deň veteránov. Deň veteránov alebo Deň prímeria vyhlásil ako prvý americký prezident Wilson v novembri 1919. Deň pripomína ukončenie 1. svetovej vojny, keď sa 11.11.1918 o jedenástej hodine skončili boje prímerím. Tento deň je venovaný pamiatke všetkých veteránov, ich hrdinstvu a je vyjadrením vďaky za ich odhodlanie pôsobiť v službách krajiny.
Spomínam na iných veteránov, z iného konca sveta, z ďalšej svetovej vojny. V bývalom Sovietskom zväze ich bolo nespočetné množstvo. Pamätám si ich z Moskvy. Nie z Červeného námestia, ale najviac zo stanice Baumanskaja. Po Červenom námestí sa v čase májových osláv promenádovali parádnym pochodom iní. Tí na Baumanskej boli v otrhaných handrách so spuchnutými očami a červenými nosmi, niektorí bez rúk, bez nôh. Žobrali v jednom rade s Cigánkami. Telesne a duševne zmrzačení vo vojne, v mieri nenašli silu dôstojne žiť ďalej, a tak pili, aby zabudli, zahlušili, vytreli z pamäti ... A možno to nebola len vojna, ktorá ich tak zmrzačila. Možno aj gulagy a ktovie čo ešte.
17. november
V roku 1231 zomrela uhorská princezná a svätica Alžbeta Uhorská (Durínska). Tento deň je zároveň sviatkom sv. Alžbety Bratislavskej, patrónky charity. Sv. Alžbeta sa narodila v roku 1207 v Bratislave (alebo v Sarospataku) a zomrela ako 24-ročná v roku 1231 v Marburgu. Bola dcérou maďarského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy. Alžbeta sa v roku 1223 prvýkrát stretla s františkánskymi mníchmi a nadchla sa pre ideál chudoby sv. Františka z Assisi. Jej manžel, durínsky vojvoda Ľudovít, ju v tom podporoval. Keď v roku 1226 musel zastupovať cisára Fridricha II. na sneme v Taliansku, zveril Alžbete správu krajiny. Durínsko vtedy postihli povodne a mor, a tak Alžbeta pomáhala rozdávaním všetkého potrebného, čo mohla. Predala svoje slávnostné šaty, klenoty a v Eisenachu pod hradom Wartburg postavila nemocnicu, kam osobne denne dochádzala. Mala iba dvadsať rokov, keď ovdovela, dve deti, tretie nosila pod srdcom, už dávno predtým proti sebe svoju svokru, po smrti manžela aj jeho nevlastného brata, ktorý sa násilím zmocnil vlády nad kniežatstvom. Keďže sa nesprávala podľa predstáv šľachty a odmietla ďalší sobáš, násilím jej odobrali deti a vyhnali. Najprv žila v pastierni na samote, neskôr v kláštore. Zomrela buď na mor alebo na následky fyzického vyčerpania. Pápež Gregor IX. ju po štyroch rokoch po jej smrti vyhlásil za svätú. Je patrónkou žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov, čipkárov a charitatívnych organizácií. Na Slovensku je sv. Alžbete zasvätený košický dóm, jej meno okrem iných nesie aj Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce v Bratislave.
Odkaz sv. Alžbety pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú žije aj v súčasnosti. Ako príklad uvediem mladú lekárku Zuzanu Dudovú. Spoznala som ju cez mládež našej hanušovskej rímskokatolíckej farnosti ešte ako školáčku. Ako zaujímavého mladého človeka som si ju prvýkrát pozorne všimla, keď so svojou mamou absolvovala na bicykli púť do španielskeho Santiaga de Compostela. Obaja jej rodičia majú k cestovaniu po rodnej zemi i objavovaniu nových krajín a kultúr veľmi pozitívny aktívny vzťah a k tejto láske odmalička viedli aj všetky svoje štyri deti. Zuzku však už dávno nepoznajú len obyvatelia jej rodnej obce Babie, či celej našej farnosti. Zuzka totiž už niekoľko rokov píše kroniku vlastnej svetovej misijnej, humanitárnej, zdravotníckej či inej pomoci. Po skončení medicíny odišla do hlavného mesta Kambodže, kde dodnes čelia následkom genocídy Červených Kmérov. V Phnom Penhe sa v rámci projektu House of Family venovala HIV pozitívnym deťom (2013-2014). Od novembra 2014 pôsobí ako lekárka v Iraku, a to v rámci projektu Vysokej školy sv. Alžbety v Bratislave v utečeneckom tábore v Dohúku, kde majú stacionárnu kliniku. V roku 2016 okrem iného v rámci projektu STEP-IN absolvovala z Bratislavy do Iraku dvojmesačnú cestu na tandemovom bicykli. Fundraisingová akcia sa volala Bicyklujeme pre Irak. Tandemisti takto získavali peniaze na rozbehnutie edukačno-voľnočasového centra pre irackých vnútorných utečencov. Väčšina Slovákov sa bojíme utečencov, nechceme ich tu, ale ani inak nepomôžeme, aby mohli ostať žiť vo vlastnej zemi. Zuzka Dudová je však vždy tam, kde pomoc potrebujú v duchu nepísaného odkazu sv. Alžbety.
19. november
V roku 1841 sa narodil Andrej Kmeť, slovenský polyhistor - geológ, mineralóg, paleontológ, botanik, archeológ, historik a etnograf. Narodil sa ako najmladší z ôsmich detí dedinského kováča. Najprv študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, kde sa prvýkrát naplno prejavila jeho láska k botanike. Gymnaziálne štúdia ukončil v Trnave v tzv malom piaristickom seminári. Potom študoval katolícku teológiu v Ostrihome. Po vysvätení za kňaza pôsobil najprv ako kaplán v Senohrade, potom ako farár v Krnišove. Ako 65-ročný ukončil aktívnu kňazskú službu a začal žiť na odpočinku v Martine, kde v roku 1908 zomrel.
Je zaujímavé, že napriek tomu, že nemal vzdelanie z archeológie, ako jeden z prvých slovenských vzdelancov sa archeológii venoval systematicky, čím si vyslúžil prezývku slovenský Schliemann. Neobjavil síce Tróju, ale pri obci Beša v okrese Levice kostru mamuta. Do dejín svetovej botaniky sa zapísal objavmi nových druhov rastlín, najmä ruží, podobné úspechy zaznamenal aj v oblasti mineralógie. Skúmal ľudové zvykoslovie, zapisoval ľudové povesti a rozprávky, zbieral výšivky a čipky, ktoré prezentoval verejnosti doma i v zahraničí (napríklad v roku 1873 vo Viedni, 1891 a 1895 v Prahe, 1893 v Paríži a v roku 1904 na slovanskej výstave v USA). V roku 1895 sa stal prvým predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorá združovala záujemcov o zbieranie, zhromažďovanie, odborné spracovanie a sprístupňovanie pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry Slovákov. Pre nie je div, že aj veľa jeho nálezov sa dodnes nachádza v zbierkach Slovenského národného múzea v Martine.
Svetový deň toaliet. Vyhlásilo ho valné zhromaždenie OSN v roku 2013, podľa ktorého 6 zo 7 miliárd ľudí má mobilný telefón, ale iba 4,5 miliardy obyvateľov Zeme má dostupnú toaletu alebo latrínu. Úsilím je zvyšovať povedomie ľudí a podporovať hygienu a sanitu.
Zvláštny deň. Pri strohej štatistickej informácii sa asi mnoho ľudí nepristaví. Veď načo aj, keď ich sa to netýka. Krásne, čisté, hygienické, rôznymi drogérijnými arómami voňajúce toalety - to je obraz väčšiny slovenských domácností. Raz som kdesi čítala, že v chladničkách a mrazničkách, ktoré sa nečistia pravidelne, je viac baktérií ako v záchodových misiach pravidelne drhnutých antibakteriálnymi čistiacimi prostriedkami. Ale čítala som aj iný príbeh, keď muž a žena zomreli v snahe vyhrabať mobilný telefón z latríny; udusili sa amoniakovými výparmi žumpy. Teda mobil nadovšetko?
26. november
Americký prezident Franklin Delano Roosvelt podpísal v roku 1941 listinu, ktorá ustanovuje Deň vďakyvzdania vždy štvrtý štvrtok v novembri. História tohto dňa siaha do roku 1621, keď 101 pútnikov - novoosadníkov z lode Mayflower - ďakovalo Bohu i Indiánom za prežitie prvého roku v Novom svete. Tradícia vďakyvzdania sa v ďalšom období rozširovala a charakter národného sviatku jej v roku 1789 prisúdil prezident George Washington. Tretí americký prezident Thomas Jefferson ho neuznával kvôli veľkým hodovaniam, ktoré prirovnal ku kráľovským hostinám. Deň vďakyvzdania ako národný sviatok v posledný novembrový štvrtok znovu obnovil Abraham Lincoln. 75 rokov sa tento jediný spoločný sviatok všetkých Američanov bez ohľadu na vierovyznanie slávi každoročne štvrtý štvrtok v novembri.
Americký sviatok vďakyvzdania môžeme prirovnať k slovenským dožinkám, slávnosti ukončenia žatvy. V iných európskych krajinách má tento sviatok dodnes náboženský charakter, kedy sa po skončení žatevných prác konajú veľké náboženské procesie s dožinkovými vencami ako symbolom bohatej úrody a vďaky Bohu za ňu. Na Slovensku sa po roku 1948 začali tradičné dožinkové slávnosti postupne vytrácať a po roku 1968 transformovať do socialistických slávností jednotných roľníckych družstiev. Tradičnú slovenskú dožinkovú slávnosť na slovenskom vidieku 19. storočia môžeme sledovať napríklad na pozadí deja divadelnej hry Jána Palárika Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.
Prečítajte si tiež
Historický kalendár – október 2016
Historický kalendár – september 2016
Historický kalendár – august 2016
Historický kalendár – júl 2016
Historický kalendár – jún 2016
Historický kalendár – máj 2016
Historický kalendár – apríl 2016
Historický kalendár – marec 2016
