reklama

Historický kalendár - máj 2016

Výber niekoľkých slovenských a svetových osobností, udalostí a dní, aj cez vlastné videnie, vlastnú optiku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

5. máj

170. výročie narodenia a 100. výročie úmrtia Henryka Sienkiewicza, poľského prozaika a laureáta Nobelovej ceny za literatúru v roku 1905

Obrázok blogu
(zdroj: Zdroj: Internet)

Henryk Sienkiewicz (celým menom Henryk Adam Alexander Pius Sienkiewicz, pseudonym Litwos) sa narodil 5. mája 1846 na poľskom území (Lubelské vojvodstvo), ktoré v tom čase patrilo Ruskej ríši. Do dejín svetovej literatúry sa zapísal ako najpopulárnejší autor historických románov. Vyrastal ako najstarší z piatich detí v schudobnenej šľachtickej rodine. Študoval medicínu, neskôr filozofiu a v roku 1870 štúdium ukončil na ruskej univerzite vo Varšave. Potom veľa cestoval. Navštívil Nemecko, Belgicko, Francúzsko, Anglicko, Taliansko, Grécko, Turecko a Španielsko a tri roky strávil aj v USA. V roku 1891 odišiel na loveckú výpravu do Afriky a skúsenosti odtiaľ pretavil do románu V púšti a v pralese. Okrem historických románov písal aj poviedky a novely, ktoré boli realistickými obrazmi zo života. Keď vypukla 1. svetová vojna, odcestoval do Švajčiarska. Tu pracoval vo Výbore pre pomoc obetiam vojny v Poľsku, ale nie dlho. Zomrel 15. novembra 1916 vo veku 70 rokov v meste Vevey pri Ženevskom jazere. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1924 prevezené do Varšavy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Patril k prvým spisovateľom, ktorých som v detstve vďaka svojmu otcovi spoznala cez knihy, ktoré som od neho dostala k narodeninám a na Vianoce. Moja mama bola vždy nešťastná, keď som vysedávala pri knihách. „Už zaś ľem knižki? Porobene šicko?“ znela dennodenná otázka. No s otcom to bolo iné. Vždy sme sa o knihách rozprávali, diskutovali, zverovali si dojmy, hľadali na mape krajiny, mestá a miesta, o ktorých sme čítali. Mená iných spisovateľov som poznala zo školy, ale Sienkiewiczovo meno ma naučil môj otec knihami Púšťou a pralesom a Quo vadis(om). V telke sme celá rodina spoločne sledovali seriál Pán Wolodyjowski. Dodnes mi v ušiach zneje: „Baška, Baška ...!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

9. máj

130. výročie narodenia slovenského rímskokatolíckeho biskupa Jozefa Čárskeho.

Jozef Čársky sa narodil 9. mája 1886 v Gbeloch ako prvý zo 14 detí v rodine chudobného roľníka. Základné vzdelanie získal v rodnej obci, gymnázium študoval v Skalici, Bratislave a Ostrihome, kde aj maturoval. Teológiu študoval na Pazmáneu vo Viedni, ale kvôli národnému povedomiu musel ostrihomskú diecézu opustiť a štúdium vo Viedni tak ukončiť. Prijal ho však košický biskup Augustín Fischer-Colbrie a ten ho vyslal študovať do Innsbucku, kde 26. júla 1909 Jozef Čársky prijal kňazskú vysviacku. Po kaplánskych miestach v maďarskej obci Monok a v Košiciach po kaplánskej a pedagogickej činnosti, pôsobil 8 rokov ako farár v obci Široké.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V obci Široké na Jozefa Čárskeho spomínali pamätníci aj ako na človeka, ktorého zaujímala medicína, čo ho natoľko preslávilo, že za ním chodili ľudia so zdravotnými problémami zo širokého okolia. Zaoberal sa tiež otázkami liečenia chorôb statku. So žiakmi chodieval zbierať liečivé rastliny a z nich zhotovoval pre domácnosti praktické lekárničky. Vraj sa riadil heslom, že farár je všetkým všetko. V Širokom viedol aj farskú Historiu Domus, kde zaznamenával všetky dôležité udalosti.

Jeho nástupca na fare v Širokom - Vojtech Jančáry - do kroniky okrem iného zapísal:

„Bol u tunajších veriacich všeobecne obľúbený. Milovali ho úprimne, bez pretvárky: inteligenti, aj neučení, bohatší aj chudobní rovnako. Príčinu toho vidím v tom, že ako opravdivý ´alter Christus´bol otcom a vodcom zvereného mu ľudu. Zdobený vynikajúcimi kňazskými cnosťami, vedecky všestranne podkutý, neodolateľnej výrečnosti, v osobnom styku príťažlivý a horúcej lásky k Cirkvi a svojmu slovenskému ľudu.“

(Jozefína Zubková: Život a služba biskupa Jozefa Čárskeho do roku 1939. In: Historické rozhľady V/2009)

V roku 1925 sa stal biskupom Rožňavskej diecézy, no vzápätí koncom toho istého roka bol ustanovený administrátorom Košickej diecézy a v tejto cirkevnej funkcii bol do roku 1939. V rokoch 1939 – 1945 sa stal administrátorom slovenských častí Košickej, Rožňavskej a Szatmárskej diecézy so sídlom v Bardejove a Prešove, od roku 1940 aj predsedom Spolku sv. Vojtecha. Po vojne sa znova stal košickým administrátorom s právomocou sídelného biskupa.

Na jednej strane sa uvádza, či zdôrazňuje, že za pôsobenia biskupa Jozefa Čárskeho bol v Košiciach 19.7.1950 zatvorený kňazský seminár, že sa angažoval v Pacem in terris a že 12.3.1951 spolu s ďalšími tromi biskupmi zložil sľub vernosti Československej republike, dokonca v roku 1955 získal Rad republiky. Na druhej strane sa píše, že predovšetkým pre skôr narodených Košičanov má jeho meno takmer charizmatický význam kvôli jeho dobročinnosti voči chudobným, pričom sa zároveň hovorí aj o jeho aktivitách pri záchrane Židov počas 2. svetovej vojny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O vzťahu biskupa Čárskeho k Židom podáva písomné svedectvo Heinz Jakob Taubner v knihe Atlantída holíčskych Židú:

A byla zde ještě postava Jozefa Čárského, klučiny ze Gbel, který to z chudé selské chalupy dotáhl až na biskupský stolec v košickém paláci. Seděl s tatínkem ve škamně skalického gymnázia a bylo mi neobyčejně sympatické naslouchat epizódám z jeho dětských a chlapeckých let. Měl věčně hlad a tatínek se s ním dělil o housku, byl věčně nastydlý a z nosu mu kapalo do školních kníh, byl věčně zvědavý a vděčný za každý potištěný kus papíru. Říkalo se mu „Žaba“, protože měl stále vlhké a studené ruce. Míval vlhké i nohy, protože budoucí biskupské nohy plavaly v obnošených botech gbelského kupce Grunmandla, které původne šlapaly slovenskou půdu pod jménem pérka, později gumové zajištění obuvi poněkud povolilo, i kůže podešví se ztenčila natolik, že nebránila záplavám nitroboním. A tak dostal boty nejstaršího tatínkova bratra Emila, ne že by se vyznačovali elegancí, ale byli pevné a dalo se v nich suše projít skalickými ulicemi, i když pršelo. Čárského si vybral pak do svého semináře kardinál Černoch, arcibiskup ostřihomský, učinil jej svým tajemníkem, a když se uvolnilo košické biskupství, posadil svého žáka do biskupského paláce, aniž toho rozhodnutí musil litovat. Biskup Čársky se za otcovo přátelství odvděčil náklonností, která i v nejhorších dobách neochabla. Psali si latinské dopisy a setkávali se v Holíči i v Bratislavě k rozhovorům filosofickým, v nichž otec biskupa oslovoval „Tvoje Eminence“ a Čárský ho hladíval po rameni a říkal mu „můj Móricek“. Později, když už oba nebyli mladíky a jejich přátelství obstálo i ve zkoušce řadení Hlinkových holomku a německých vrahů, si dopisovali méně. Jejich mysl, ač dosud pružná, ponořovala se více a více do minulosti, neb v nové době zůstalo málo, co by si mohli říct. Čársky otce dlouho dovedl uchránit před deportací, až jej pak nacističtí pochopové – nedbajíce biskupských protestu – odvlekli do Osvětimi. Nic však neupadlo do zapomenutí. První dopis, který jsem dostal po svém návratu s československou západní jednotkou do Plzně, bylo sdělení Čárského. Lépe řečeno, byl to telegram a zněl takto: „Otec žije, je na cestě do Bratislavy.“ Našel jsem otce v Bratislavě. Byl vyhublý na kost, jen nohy byly oteklé jako vědra a bylo to vlastne prvně, co jsem na vlastní oči viděl hladové edémy, jimiž se vyznačuje nedostatek bílkovin. Tělo pokryto boláky a jedině, co mě přesvedčilo, že zvítězil v souboji se smrtí, byly jeho oči. Čársky vyhledal otce v době, kdy ještě nebyl schopen opustit lůžko. Přikročil k němu a žehnaje mu, položil mu ruku na čelo. To už nebyla vlhká a studená ruka Žaby, to byl nesmírně dojemný obřad duchovního knížete. Otec chtěl políbit jeho prsten. Čárský mu v tom zabránil. Řekl: „Můj Móricek se pomodlí po svém.“ A spolu s otcem pak chválil boha, který vysvobodí člověka ve chvíli, kdy jeho utrpení je největší. A mluvili řečí, které se otec učil u rabína Pollacha v Holíči a Čárský u kardinála Černocha v Ostřihomi. Nezapomínali na sebe i potom, když ten poválečný svět zapomínal na vše, i na sílu víry, na Velikou noc a na Vánoce a na židovský Nový rok si vyměňovali jakési diplomatické nóty o své vzájemné náklonnosti a neměnné věrnosti. (...)

V našej rodine sa meno biskupa Jozefa Čárskeho vyslovovalo vždy s velikou úctou. Hanušovce nad Topľou navštívil v 1. polovici 50-tych rokov minulého storočia a z tejto jeho návštevy máme uchované aj fotografie.

Mons. Čársky prichádza k rímskokatolíckemu kostolu v Hanušovciach nad Topľou
Mons. Čársky prichádza k rímskokatolíckemu kostolu v Hanušovciach nad Topľou (zdroj: Zdroj: Album rodiny neb. Františka Krupu)
Vítanie Mons. Čárskeho na dvore pri rímskokatolíckom kostole
Vítanie Mons. Čárskeho na dvore pri rímskokatolíckom kostole (zdroj: Zdroj: Album rodiny neb. Františka Krupu)
Mons. Čársky pod baldachýnom, ktorý držia vtedajší pán kostolník a kurátori
Mons. Čársky pod baldachýnom, ktorý držia vtedajší pán kostolník a kurátori (zdroj: Zdroj: Album rodiny neb. Františka Krupu)

12. máj

Obrázok blogu
(zdroj: Zdroj: Internet)

Homer Simpson šesťdesiatročný.

Ako informuje historický kalendár Wikipédie, narodil sa 12.5.1956. Filmové a seriálové postavy a postavičky sa dostávajú na úroveň významných filozofov, vedcov, umelcov, štátnikov, spisovateľov, hudobných skladateľov, športovcov ...

Minule ma prekvapilo zistenie, že keď najznámejší knižný hrdina Agathy Christie „zomrel“, mnohí ho vnímali tak reálne, že v The New York Times dostal Hercule Poirot celostránkový nekrológ.

Nepatrím do takého sveta, lebo sa mi zdá absurdné, ak sa k Homerovi Simpsonovi nabudúce pridajú ďalší a za chvíľu si budeme pripomínať aj narodeniny včielky Maje, Lolka a Bolka alebo Gejzu Miazgu. Lebo osobne vidím rozdiel v tom, či si pripomíname filmových tvorcov, ktorí nás svojím dielom nejako oslovili alebo oslovujú alebo či prostoduché kreslené postavičky vyzdvihujeme na stupeň svetových majstrov v ich remesle.

Na ilustráciu jedna z nespočetných Homerových hlášok pre tých, ktorí ho nepoznajú:

Policajt: Ak poviete klamstvo tato vecička zapípa. Rozumiete, pane?
Homer: Áno
Detektor lži: Piiiiiiiiiiiiiiiiip

14. máj

V roku 1796 prvé očkovanie proti kiahňam vykonal Edward Jenner.

Je pravda, že v Anglicku úplne prvé očkovanie proti kiahňam zaviedla Lady Mary Wortley Montaguová v roku 1721, keď aplikovala metódu už skôr používanú v Turecku. Toto očkovanie spočívalo v zámernom nakazení pacienta sušeným hnisom z pľuzgierov pravých kiahní, v ktorom bol pôvodca oslabený. Kiahne sú však v takom prípade veľmi nákazlivé, a tak aj ľahší priebeh ochorenia mohol viesť k znetvoreniu alebo až k smrti pacienta. Navyše pacient bol po celú dobu infekčný a mohol chorobu šíriť ďalej.

Edward Jenner (17.5.1749 – 26.1.1823) bol anglický dedinský lekár, ktorý ordinoval v Berkeley v grófstve Gloucestershire. Počas svojej lekárskej praxe si všimol, že ľudia, ktorí často prichádzali do styku s dobytkom a nakazili sa kravskými kiahňami, takmer nikdy nedostali pravé kiahne. A tak 14. mája 1796 sa rozhodol uskutočniť pokus: osemročnému Jamesovi Phippsovi zámerne naočkoval hnis z vriedku spôsobeného kravskými kiahňami, na ktoré chlapec aj ochorel, ale o šesť týždňov sa uzdravil. Potom Jenner infikoval Jamesa vakcinačnou dávkou pravých kiahní, no tentokrát ochorenie u chlapca už neprepuklo. Preto v histórii medicíny je až tento pokus oficiálne považovaný za prvú skutočnú vakcináciu. Jenner potom použil túto metódu ešte veľakrát a v roku 1798 publikoval článok, v ktorom ju nazval vakcinácia. Pomenovanie je odvodené z latinského slova vacca, ktoré v slovenskom preklade znamená krava. Pre pôvodcu nákazy zaviedol termín vírus.

Ako dieťa som sa očkovania bála, no nezvykla som mať veľké problémy, hoci viacerí zo spolužiakov po očkovaní oslabli, horúčkovali a pod. Ešte aj dnes mám pred očami obraz, ako sme vyzlečení do bielych tielok a nastúpení v rade postupne po jednom prichádzali k lekárovi a sestričke, ktorí mali svoje inštrumenty rozložené na učiteľskej katedre pred školskou tabuľou. Očkovanie bolo vtedy povinné. Dnes sa veľa diskutuje o tom, či očkovať deti alebo nie. Ja osobne som za očkovanie. Ľudovo povedané, je to ako tréning pred nejakou súťažou či pretekami, alebo tréning pred fyzickou záťažou: aby som mala istotu, že bremeno znesiem či unesiem, predtým sa naň dopredu pripravím, natrénujem.

Bronzová socha Edwarda Jennera v Kensingtonských záhradách v Londýne
Bronzová socha Edwarda Jennera v Kensingtonských záhradách v Londýne (zdroj: Agáta Krupová)

18. máj

Medzinárodný deň múzeí

Medzinárodný deň múzeí (MDM) sa pripomína od roku 1977, keď na generálnej konferencii Medzinárodnej rady múzeí ICOM (International Council of Museums) v Moskve a Leningrade podporilo prijatie rezolúcie o ustanovení 18. mája za Medzinárodný deň múzeí 108 národných komitétov. Tento deň je sviatkom všetkých múzejníkov. Prispieva k prezentácii poslania múzeí ako inštitúcií, ktoré slúžia verejnosti zhromažďovaním a ochranou dedičstva minulosti. Cieľom MDM je prilákať do múzeí čo najviac ľudí, preto je tento deň poväčšine spojený s dňom otvorených dverí a množstvom osobitých podujatí. Múzeá nimi pripomínajú svoje nezastupiteľné miesto pri ochrane predovšetkým hmotného, ale aj nehmotného kultúrneho dedičstva, ktoré cieľavedome zhromažďujú a po odbornom zhodnotení prezentujú verejnosti.

O svojom vzťahu k múzeám som už písala. Zvlášť k hanušovskému múzeu, kde som vyše dvadsať rokov pracovala. Hanušovskí múzejníci sú mi akoby rodinou. Vážim si ich ako odborníkov, mám ich rada ako mne blízkych ľudí. Doposiaľ, keď sa stretneme spolu aj tí, ktorí už v múzeu dávno nerobia, vždy sa v spomienkach a konkrétnych príbehoch radi vraciame ku konkrétnym okamihom a spomíname aj na tých, ktorí už nie sú medzi živými. Fotografiami pod textom chcem aspoň v krátkosti prezentovať niektoré z nespočetných zaujímavých aktivít hanušovského múzea.

Riaditeľka múzea Mária Kotorová počas Dní starých Slovanov
Riaditeľka múzea Mária Kotorová počas Dní starých Slovanov  (zdroj: Peter Pjenčák)
Historik Peter Šafranko počas Noci múzeí hovorí o dobách dávnominulých
Historik Peter Šafranko počas Noci múzeí hovorí o dobách dávnominulých  (zdroj: (Agáta Krupová))
Každoročne počas noci múzeí majú návštevníci možnosť bližšie sa zoznámiť aj s prírodnými zaujímavosťami nášho regiónu. Peter Pjenčák zoológ - chiropterológ oboznamuje so životom a výskytom netopierov v regióne okresu Vranov nad Topľou
Každoročne počas noci múzeí majú návštevníci možnosť bližšie sa zoznámiť aj s prírodnými zaujímavosťami nášho regiónu. Peter Pjenčák zoológ - chiropterológ oboznamuje so životom a výskytom netopierov v regióne okresu Vranov nad Topľou (zdroj: Agáta Krupová)
Botanička Elena Dercová sprevádza záujemcov k zrúcaninám Medzianskeho hrádku, ktorý je v tesnom susedstve s Hanušovcami a je nielen zaujímavou historickou lokalitou, ale v jeho blízkosti sa nachádzajú aj zákonom chránené rastliny
Botanička Elena Dercová sprevádza záujemcov k zrúcaninám Medzianskeho hrádku, ktorý je v tesnom susedstve s Hanušovcami a je nielen zaujímavou historickou lokalitou, ale v jeho blízkosti sa nachádzajú aj zákonom chránené rastliny (zdroj: Peter Pjenčák)
Noci múzeí sú určené návštevníkom a návštevníci múzea si napríklad pri mučidlách môžu na vlastnej koži vyskúšať, ako bezmocne sa cítili tí, ktorí v minulosti nemali šancu pred nimi ujsť
Noci múzeí sú určené návštevníkom a návštevníci múzea si napríklad pri mučidlách môžu na vlastnej koži vyskúšať, ako bezmocne sa cítili tí, ktorí v minulosti nemali šancu pred nimi ujsť (zdroj: Agáta Krupová)

28. máj

Medzinárodný deň džezu

Medzinárodný deň džezu bol vyhlásený v roku 1991 v USA džezovým hudobníkom a kapelníkom D. Michaelom Dennym, ktorý bol v tom čase členom predstavenstva New Jersey Jazz Society. Deň je príležitosťou na oslavu džezovej hudby, jej histórie a džezových muzikantov.

Džezovú hudbu počúvam rada. Nevyznám sa poriadne vo všetkých jej smeroch, ale mám rada tradičný džez; rada počúvam džezových hudobníkov, obdivujem a nadchýnam sa hlasmi džezových spevákov, ktorí dokážu vylúdiť neuveriteľné veci ... Džez je pre mňa inak hrozne zložitý - je mnohostranný, pestrý, farbistý a uchvacujúci sústavnou improvizáciou hudobníkov i spevákov.

Nikdy by zo mňa nebola žiadna superstar, napriek tomu rada spievam. Viem, že viem pri speve správne udržať čisté tóny i rytmus, ale to je pre profesionálny spev a zvlášť džez strašne málo. Za mlada som sa sama doma za zavretými oknami párkrát pokúšala aspoň trošičku chytiť ten správny džezový drajv, no zakaždým to skončilo fiaskom samej pred sebou. A tak teda oveľa radšej počúvam druhých. Tých, ktorí to dokážu a sú v tom majstri. Vo svete i u nás na Slovensku.

Čo sa týka džezovej improvizácie, započúvajte sa a porovnajte tú istú pieseň na dvakrát od začiatku až do konca nástroje i spev.

A keďže je čas maturít, neodpustím si Petra Lipu, hoci pozornosť by si určite zaslúžili aj ďalší, či ďalšie ...

30. máj

170. výročie narodenia Carla Petra Fabergé, ruského klenotníka a zlatníka francúzsko-nemeckého pôvodu

Logo spoločnosti Fabergé
Logo spoločnosti Fabergé (zdroj: Zdroj: Internet)

Študoval doma v Petrohrade i v Nemecku, cestoval po Európe, získaval vedomosti, spoznával umelecké smery a učil sa starobylé i moderné spôsoby spracovania vzácnych kovov a drahých kameňov. Rodinný podnik v Petrohrade prevzal v roku 1872 ako 26-ročný a spravil z neho svetoznámu klenotnícku dielňu. Vybavoval objednávky najbohatších ľudí vtedajšieho sveta, šľachticov i panovníkov. V Rusku získal titul „cársky dvorný dodávateľ“ a bol menovaný aj za „dvorného klenotníka“ škandinávskej koruny. Šperky dodával tiež pre kráľovské rodiny vo Veľkej Británii, Bulharsku, Grécku a Siame (dnešné Thajsko). Jeho firma začiatkom 20. storočia zamestnávala približne 500 vysokokvalifikovaných klenotníkov. Začiatkom konca spoločnosti Fabergé bola 1. svetová vojna a jej koniec zavŕšila boľševická revolúcia. Fabergé stihol s rodinou pred boľševikmi ujsť do Nemecka, no o tri roky neskôr – v roku 1920 – zomrel vo švajčiarskom Lausanne počas návštevy u syna. Je pochovaný spolu s manželkou v meste Cannes.

Jedno (vraj z 52) veľkonočných vajíčok Fabergé zvané Čárovičovo vajce
Jedno (vraj z 52) veľkonočných vajíčok Fabergé zvané Čárovičovo vajce (zdroj: Zdroj: Internet)

Azda najznámejšími klenotníckymi výtvormi Carla Petra Fabergé sú majstrovské veľkonočné vajíčka, ktoré začal vyrábať pre ruskú cársku rodinu v roku 1885; práve ony mu na Svetovej výstave v Paríži v roku 1890 vyniesli celosvetové uznanie a slávu. Okrem toho, že sú vysokej umeleckej hodnoty, špičkovej kvality vyhotovenia a vysokej hodnoty použitých materiálov, majú aj dômyselné technické riešenie. Viaceré z týchto šperkov v sebe ukrývajú nejaký mechanizmus, figúrku alebo stavbu a mnohé sú rozoberateľné. Rôzne zdroje uvádzajú rôzne počty týchto vajíčok, ale isté je, že všetkých bolo dokopy vyše päťdesiat, z toho osem je stále nezvestných.

Môj vzťah ku šperkom je trochu zvláštny. Na jednej strane ich obdivujem, na druhej neznášam. Obdivujem zručnosť klenotníkov a ich diela. No ako dieťa som mala alergiu na náušnice, hoci boli zlaté. Tak mi ich rodičia dali dole s tým, že keď budem dospelá, dám si prebiť uši ešte raz. Keď som však vyrástla, uši som si prebiť ešte raz nedala. Dnes som človekom, ktorý keď naozaj nemusí, nedáva si na seba z ozdôb absolútne nič. Veď v mobile mám hodinky, žiaden prsteň ani iné zlato či striebro som nemala na ruke a okolo krku už asi desiatku rokov a v súčasnosti iba výnimočne používam bižutériu. Dokonca musím povedať, že pohľad na príliš veľa šperkov na kope ma dokáže až znudiť. Pred niekoľkými rokmi som navštívila V&A Museum v Londýne a oddelenie šperkov bolo jediné, ktoré som prešla za niekoľko minút. Pritom som v tom múzeu strávila celý deň a nestihla som si všetko prezrieť tak, ako som chcela. Keby som však bola bohatá a mala na rozhadzovanie a Fabergé by ešte žil, z márnivosti by som mu dala pre seba vyrobiť jantárový šperk. A potom by som napäto a s vytržením čakala, čo pre mňa urobí - ako ho vydizajnuje a či znova vymyslí ďalšiu technickú záludnosť. No mala by som pokušenie trochu mu do práce kafrať čo sa týka výberu jantáru. Dlhé roky som nosila na prste jantárový prsteň. Nastaviac ruku oproti slnku som neraz obdivovala jeho zafarbenie, priezračnosť i drobučké tajomstvá predchádzajúceho života naveky v ňom skamenelé. Jantár je kameň, ktorý ma fascinuje.

Prečítajte si tiež

Historický kalendár – apríl 2016

Historický kalendár – marec 2016

Historický kalendár – február 2016

Historický kalendár – január 2016

Agáta Krupová

Agáta Krupová

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  94x

Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík:  SlovenskoHanušovce nad Topľou a okolieLondýn, Veľká BritániaMestá a miesta Veľkej BritánieKnihyFilm a televíziaDivadloReceptyJazyk, nárečie, slangZvyky, tradície, obradyHistorický kalendárDetiSpomienkyAj taký je životZamysleniaNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu