Bezcieľne som sa vydala naprieč rozsiahlym areálom nemocničného komplexu. Očami som sledovala, kde sa aký pavilón nachádza. Som tu totiž „nová“.
V slnku sa zrazu zaleskla fasáda moderného objektu detskej nemocnice, úplne odlišného od ostatných budov. Vošla som dovnútra. Interiér vstupného foyeru sa mi zdal pre dieťa síce priestranný, vzdušný, ale príliš chladný.
Zamierila som k automatu s kávou. Za ním ďalej v chodbe sa niečo dialo. Nahliadla som. Dvaja klauni s červeným nosom tam bavili deti čakajúce na vyšetrenie. Starší územčistý sústavne niečo nezrozumiteľne huhňal, mladší urastený sa vysoko vypínal nad ostatnými sediacimi a snažil sa deti rozveseliť. Každému sa prihovoril osobitne, malým chlapcom a dievčatkám fúkal balóniky a tvaroval z nich rôzne figúrky a venoval im ich ako talizmany, iba flegmatického tínedžera hrajúceho sa na tablete obišiel vtipnou poznámkou.
Malému dievčatku daroval balónového jazvečíka, potom ukázal na mňa a povedal: „Ale jej never, má náhubok (biele rúško- pozn.), ona kuše.“ Všetci sme sa zasmiali.
Zamávala som im na rozlúčku a pobrala sa preč. Pekný deň urobili nielen deťom, ale aj mne.
Občas červenonosákom finančne prispievam, no až teraz som ich prvýkrát videla v akcii naživo. Moje hoci iba malé peniaze nachádzajú cez nich správneho adresáta.
Prečítajte si tiež
Donedávna som jednoznačne preferovala slovenské zdravotníctvo