V prvom rade sú to ľudia mohutných rozmerov, najmä muži, ktorí sa rozvalia na sedadlo s nohami široko rozkročenými ako je to najviac možné. Tí, ktorí nie sú domáci (rozumej Londýnčania), zvyčajne majú okolo seba ešte aj plno všakovakej batožiny. K tejto skupine priraďujú aj ženy s preloženými nohami.
Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí sú v partnerskom vzťahu a v prostriedkoch verejnej dopravy si priamo pred očami všetkých ostatných prejavujú vzájomnú náklonnosť rôznymi dôvernosťami. Citujem:
„We're not prudes, but we are British and we don't want to see you sucking face on the Northern Line in the rush hour." - „Nie sme prudérni, ale sme Briti a nemáme chuť sa pozerať, ako sa cmúľate na Northern line v čase dopravnej špičky."
Cestujúci Londýnčania sú vždy v zhone, preto vedia pochopiť a nemajú žiadne námietky, ak niekto v metre alebo v autobuse niečo je. Vadí im však a neospravedlnia toho, kto nahlas mľaská „ako Neandertálec". Samozrejme takýchto pasažierov vidno pomenej počas dňa, vo väčšej miere v nočných spojoch. Títo ľudia sú často aj opití.
Vytáčajú ich aj tí cestujúci, ktorí sa neochvejne postavia priamo do priestoru dverí a zatarasujú ostatným uličku pri vstupe do vlaku metra, čím zabraňujú plynulému posunu cestujúcich dovnútra vagónu k sedadlám, resp. medzi sedadlá. Tu vraj zvyčajne nastupuje slovná agresivita: „Môžeš trochu pohnúť tým zadkom...?" Osobne som si nič také nevšimla. No je pravda, že v čase dopravnej špičky som v centre Londýna zriedka. Chcem však povedať, že práve naopak - stále obdivujem Angličanov pre ich vyrovnanosť a pokoj. Až počas tých rokov v cudzine som (neviem, či naplno, ale predsa) pochopila výrok: "S pokojom / s chladnou hlavou Angličana." Mnohé aj ošemetné záležitosti som videla najmä v autobusoch riešiť spôsobom, ktorý na Slovensku nie je taký prirodzený. Šofér Angličan sa nikdy nerozčúli, nikdy nezdvihne hlas na cestujúceho, ale používa "páky", ktoré vždy zaberú. Samozrejme to neplatí vždy o šoféroch iných etník. Ale o tom obsiahlejšie inokedy.
Dramatické chvíle vzájomného boja medzi vystupujúcimi a nastupujúcimi nastávajú najmä v čase dopravnej špičky. Tí, ktorí sú dnu vo vlaku, potrebujú sa z neho dostať von, no tí čo sú von, chcú byť vnútri vagónu medzi prvými. Aj hlásateľka metra upozorňuje, že najprv sa vychádza, až potom nastupuje. Všetko márne. Tí, čo by mali najprv počkať, pokiaľ ostatní vystúpia, sa napriek pravidlám trepú dovnútra hlava-nehlava.
Niekto cestuje a je unavený. Začnú mu poklipkávať oči, chytajú sa ho driemoty. Nedokáže ich premôcť, a tak skončí na ramene prísediaceho. Ten by sa ho určite rád opýtal, prečo neužíva vlastný priestor, ale okupuje jeho. Skutočne nezávideniahodná skúsenosť, z ktorej nie je ľahké uniknúť.
Mnohým je tiež veľmi nepríjemné, ak im sused vo vlaku alebo v autobuse „nakúka" do rozložených poznámok, otvorených esemesiek a podobne.
K tým, ktorí v metre tiež upútavajú pozornosť, patria aj ľudia, čo si nezložia slnečné okuliare napriek tomu, že sú niekedy aj 30 metrov pod zemou. Odporcovia argumentujú tým, nech si frajeri nemyslia, že sú spevák Bono. Ja sa domnievam, že v takom prípade skôr vadí, prečo ten človek nechce, aby sme sa mu mohli pozrieť priamo do očí.
Mnohí počas cesty radi počúvajú hudbu, ktorá ich naštartuje do nového dňa alebo upokojí po celodennom pracovnom strese. Ale mnoho je takých, ktorí hlasitosť počúvanej hudby nevyregulujú iba pre seba, ale zaťažujú ňou aj okolie. Takí pasažieri svojich susedov zvyčajne psychicky zruinujú najmä vtedy, ak v danej chvíli veľmi túžia po troche ticha vymedzeného zvukovou kulisou dopravného prostriedku.
K hlučnej skupine patria aj tí, ktorí radi telefonujú veľmi nahlas. Ich zvučný hlas sa nesie celým vlakom alebo busom a chcete-nechcete už skoro ráno si vypočujete telefónne pracovné porady stredných manažérov a podobne.
Londýnčania naháňajú každý deň aj sekundy napríklad na eskalátoroch v metre. Je pravidlom, že nepohybujúci sa pasažieri stoja po pravej strane eskalátora, tí, ktorí sa ponáhľajú, ich obiehajú po jeho ľavej strane. Ak sa im niekto z nevedomosti alebo z nepozornosti postaví do cesty, nerobí im to radosť. Aj keď previnilca vyzvú: „Excuse me," a ten im zahatanú cestu uvoľní, stratili už dve-tri-štyri sekundy, ktoré môžu znamenať čakanie na ďalší vlak o dve minúty, zmeškanie prípojného autobusu a čakanie o ďalších x minút ... Jednoducho - dodržujte tu pravidlo: Stand on the right!
Poslednou vymedzenou skupinou, ktorá v metre často dráždi iných, sú ženy, čo si robia na verejnosti čiastočný alebo kompletný make-up. Osobne keď som to pred rokmi videla prvýkrát, bola som veľmi prekvapená. Ale nie z toho, že to vadilo mne, ale čudovala som sa, že to nevadí tej žene, že sa na ňu pozerám. A nielen ja. Dnes už to ani nevnímam. Ráno sa takto dievčatá alebo ženy pripravujú vo vlaku do práce, večer na rande. Vybalia z kabelky kozmetickú taštičku alebo z veľkej kabely veľkú kozmetickú tašku a začne „obrad" skrášľovania. Ak sa občas na niektorú predsa len zadívam, obdivujem jej pevné, presné ruky, ktoré sa nepošmyknú, vedia odhadnúť, kedy vlak pribrzdí a poriadne všetkým a všetkými zatrasie. Už sú v tom jednoducho profesionálky.
Hoci tieto iritujúce faktory hromadného cestovania boli vypracované predovšetkým na základe skúsenosti z londýnskeho metra, mnohé sú aktuálnymi problémami aj v podmienkach verejnej hromadnej dopravy na Slovensku. Všimla som si však jeden podstatný rozdiel medzi Londýnom a Slovenskom - v Londýne nikdy nikoho netrápi, či mladí uvoľňujú miesto starším. Netrápi to mladých, ale mám silný pocit, že to absolútne netrápi ani starších. Berú situáciu, aká je. Ak na zastávke mladá slečna alebo mladý pán sedia na lavičke a aj ostatné miesta sú obsadené, nikto sa nedvihne, aby uvoľnil starému človeku miesto. Ale ani stará pani - niekedy aj 80-ročná - nepokukuje okolo seba, či sa niekto predsa len nedovtípi, ani veľavravne nepozerá po ostatných stojacich a nedáva najavo žiadnu podráždenosť, rozhorčenosť, urazenosť, ani žiadnym povzdychom sebaľútosť, ako je to na Slovensku zvykom. A už vonkoncom nie, aby niečo povedala okolostojacim na adresu nevychovanosti mladej generácie. Toto ma zozačiatku pri sporadických návštevách Londýna veľmi prekvapovalo. V ostatných rokoch, keď som tu už dlhšie obdobie žila, všimla som si, že práve mladí ľudia zo strednej Európy sú tí, ktorí zvyčajne uvoľnia miesto starším.
Spracované na základe článku
The 12 worst kind of people you'll encounter on public transport
Ďalšie články týkajúce sa londýnskej dopravy
Stručne o londýnskej hromadnej doprave nielen v čase olympiády
O lízankových dámach a ich dopravnej službe
London-Harrow II. - Miesto prvej smrteľnej nehody vodiča auta v GB