Dnes sa pozerám inými očami

Autor: Agáta Krupová | 5.11.2012 o 21:28 | Karma článku: 10,88 | Prečítané:  569x

Bol stredne vysoký, štíhly, prešedivelé vlasy, okuliare na nose. Zbožňoval starý vojenský gaz, ktorý organizácia zdedila ktovie po kom a on si ho takpovediac prisvojil.  V tereňáku s vysokými podvozkami a iba plachtou nad hlavou prefukovalo jedna radosť. On si však vždy pohladil toho svojho tátoša, aby sa znova a znova vybral do hôr, najčastejšie do Slánskych vrchov, najradšej do Východných Karpát na hranicu k Lupkovskému priesmyku, lebo ho spájal s jeho detstvom a spomienkou na otca.

Keď šoféroval, nahol sa dopredu cez volant tak, že na predné sklo doslova prilepil svoj nos. Asi mu to dodávalo istotu, že všetko pred sebou lepšie uvidí.

Jeho tátoš zaberal na plné obrátky už pri šesťdesiatke. A keď trielil sedemdesiatkou, človek mal pocit, že sa v tej chvíli všetko pod jeho zadkom rozsype.

Človek musel zažiť na vlastnej koži, aby pochopil zážitok z toho, keď si to on šinul plnou parou vpred. Zákruta-nezákruta. Motor ryčal, akoby ho na jatky brali. V jednej dedine raz fujazdil tak, že zachytil o bok sliepku. Nezastal. Mala som pocit, že si to ani nevšimol. Kolega, ktorý došiel na miesto určenia chvíľku za nami s ďalšou várkou na moskviči, povedal, že nejaký somár zabil sliepku a nechal ju len tak na ceste. On iba zareagoval: „Naozaj?" a to bolo všetko. Ktosi žmurkol na kolegu. Pochopil a hneď sa aj pratal preč.

Boli sme dobrý kolektív a viacerí z nás sme boli aj dobrí priatelia v súkromí. Keď sme občas spolu sedeli pri nejakej oslave alebo len tak vonku niekde pri ohni a nálada gradovala, vždy prišli na rad historky s ním: „ ... a pamätáte ... ?!" „ Hej, a na toto si spomínate ...?"

Vôbec nebol dokonalý a my sme mu neraz mnohé vytýkali. No vytvoril mladý životaschopný súdržný kolektív. Vtedy sme mu túto zásluhu nepripisovali. Ani viaceré iné. Bol od nás omnoho starší a tak trochu bokom aj kvôli veku, aj ako náš nadriadený. Bol veľmi svojský, ale nebol zlý a už vôbec nie zákerný. Rád sa hádal, ale bola to jeho forma dialógu, v ktorom si vyjasňoval názory, hľadal riešenia. A hádkami na chvíľu dokázal dodať tvrdosť svojim neistým očiam. Od vojny bol polosirota. Ktovie, čo všetko vtedy zažil, o čom nehovoril, ale čo zanechalo stopy v jeho duši po celý zvyšok života.

Poslednýkrát sme sa náhodou stretli v meste. Dali sme sa do reči. Bol už dávno na dôchodku a ja som už pracovala v inej organizácii. Zrazu reč uviazla. Napriek tomu ma vyprevadil až k autobusu. Už sme si nepovedali nič, iba sme si podali ruky a zaželali obligátne všetko dobré. O dva mesiace neskôr mi bývalá kolegyňa zavolala, že zomrel. Vtedy som si uvedomila, že rozlúčka pri autobuse nebola len taká obyčajná.

Pokiaľ žil, pri reči o ňom, o zážitkoch s ním, sme sa usmievali, že sa stal legendou už za svojho života. Dnes naňho spomínam, lebo... Asi to spôsobilo to dušičkové obdobie. A ešte - vďačím mu za mnoho.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dankovi poškodilo bozkávanie výložiek, za premiéra ho už väčšina nechce

Kým v decembri bol podľa agentúry Focus Andrej Danko favoritom na budúceho premiéra, dnes jeho akceptácia u ľudí výrazne klesla.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.


Už ste čítali?