Ona mi na to: „Ešte raz mu zakývaj!" Tak som to zopakovala a on znova to isté: „Baba Jaga! Baba Jaga!" s ešte väčším zanietením.
Spýtavo som sa pozrela na dcéru, čo to má znamenať. No ona sa usmievala. Nahnevalo ma to. „Naozaj mu nič nepovieš? Zdá sa ti pekné alebo podarené, že ma takto škaredo nazýva?"
Dcéra na to: „Ale, mami. Dávaj pozor, čo hovorí. Rozlišuj slová."
Tak som to skúsila do tretice a poriadne som nastražila uši. Čo to vlastne hovorí? Baba Jaga alebo Babaj Aga? Tak sme to skúsili znova. A on stále nadšene kýval: „Babaj Aga."
Vtedy mi to došlo. Veď on počúval môj rozhovor so starším vnukom, ktorý sa ma pýtal: „Starká, ako sa voláš? Agáta? Aga?" A ten mladší vtedy za ním opakoval: „Aga, Aga..." A tak vzniklo: Bye-bye Aga, teda Babaj Aga, Baba Jaga.
Nuž, hoci bývam v Anglicku už druhý rok, stále rozmýšľam po slovensky, a tak občas dôjde k menším jazykovým nedorozumeniam.
