Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Bola som v Buckhinghamskom paláci. Keď som sa vrátila na Slovensko, chcela som sa pri posedení so známymi trochu pochváliť. Tak som rozprávala aj o mojej návšteve kráľovskej audienčnej siene. Popritom som ukazovala fotografie.
Cestujúci čakali nástup do lietadla, keď na poslednú chvíľu dorazil ešte jeden manželský pár. Pani sa držala iba s vypätím síl. Roztrasenými rukami podávala slečne v uniforme na papieri vytlačený online check-in.
Sympatická tvár a milý úsmev neznamená automaticky kompromis, či dokonca ústupok. Spoliehať sa na to, že sa mi raz niečo prepieklo, sa druhýkrát nemusí vyplatiť.
Odobrali mi krv zo žily a za výsledkami bolo treba čakať dve hodiny. Vyšla som von z budovy. Slnko krásne svietilo a prihrievalo do chrbta, ale sedieť na lavičke a čítať knihu ešte nešlo, ešte bolo prichladno.
V rámci dovolenky v tureckej časti Cypru som navštívila starobylé mesto Famagusta. Od plánovaného poldňového fakultatívneho výletu som pôvodne veľa nečakala. No aj niekoľko málo hodín stačilo, aby ma mesto skutočne zaujalo.
Asi málokto zo súčasníkov vie, že 1. svetová vojna bola pre územie terajšieho Slovenska najväčším ozbrojeným konfliktom v dejinách vôbec. V období rokov 1914 – 1918 totižto rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch troj- až štvornásobne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie 2. svetovej vojny. Aj preto pred rokom 1939 dostala táto vojna prívlastok „veľká“.
Potrebovala som zaslať peniaze do zahraničia, a tak som navštívila pracovisko Slovenskej pošty, ktorá sprostredkúva službu cez Western Union. Pracovníčka mi dala vyplniť formulár, v ktorom žiadali krajinu určenia, čiastku k odoslaniu a menu, meno a priezvisko prijímateľa. Na vyzvanie som pracovníčke pošty dala občiansky preukaz a ona do počítača zaznamenala všetky žiadané údaje o mne ako odosielateľovi.
Mala som pocit, že sústavne tečie voda. Vošla som do kuchyne. Vodovod bol v poriadku. Iba zvnútra výlevky sa ozývali zvláštne delobušky. Vnuci sa mi za chrbtom chichúňali. Vraj tam nasypali trochu popping candy. Prosím? Čo je to? Praskajúca sladkosť????? Smejú sa. Nasypali mi do dlane trochu prášku. Hm, vyzerá to ako - šumienka? Zalízla som. V ústach sa mi rozostrieľali sladké petardy. No toto! Nezbedníci!!!
Bobaľky spravidla pečiem večer alebo v noci pred Štedrým dňom. Tak tomu bolo aj teraz. No zamiesila som viac. Už nevypekám každú nedeľu ako pred rokmi, ale keď sa pritrafí, že áno, tak nech sa vyplatí námaha. A tak som piekla aj kakaové záviny, aj pečené buchty s lekvárom, aj tvarohovo-slivkový koláč, lebo veď aj návštevy prídu a aj my pôjdeme, tak nech si každý trošku príde na svoje. V zahraničí domáce kysnuté koláče voňajú ešte krajšie ako na Slovensku.
Prihovorila som sa jej na zastávke autobusu. Vraj hej, autobus by mal ísť odtiaľto už o dve minúty. Na konečnej sa ponúkla pomôcť mi s kufrom. Kam letím? Zistili sme, že ideme rovnakým smerom a do odletu máme viac ako tri hodiny času. Tak si v letiskovej hale ku mne prisadla, aby dvom pri rozhovore rýchlejšie ušiel čas.
Rozprávali sme o snehu, o detstve a mne sa zrazu zachcelo bielej kávy. A vianočky. Pritom som ju v detstve neznášala. Tú bielu kávu. Babka mala stále na prípecku pripravený hrniec s uvarenou meltou. Mama mi z nej občas k raňajkám naliala do hrnčeka. Namiesto milovaného kakaa. A primiešala mlieko. Pridala aj lyžičku cukru. Tú trpko-sladkú chuť si pamätám veľmi dobre. Aj vôňu.
Nastúpila som do autobusu a kúpila si cestovný lístok. Mala som pocit, že vidím niekoho známeho, tak som nasmerovala pozornosť oným smerom a vzápätí na to si sadla. Zrazu som si uvedomila, že neviem, kam som položila cestovný lístok. Do vrecka? Do peňaženky? Kam? No prisadla si ku mne jedna pani a nevdojak sme sa dali do reči. Na lístok som v tom momente zabudla.
Prvú žobráčku si pamätám z detstva. Naša babka ju po šarišsky volali džaduvka. Bolo to mladé slepé cigánske dievča. Ukázala sa cez leto v auguste, keď bola u nás odpustová slávnosť zvaná hoscina. Pred kostolom boli malé šiatriky s cukrovinkami a iným moje oči lákajúcim tovarom. Vždy som sa chcela pri nich hneď zastaviť, ale naši nedovolili, že až po kostole. Potom som zbadala aj ju. Sedela obďaleč na úzkych schodíkoch ku starému kaštieľu pod konármi kríkového orgovánu. Nemala tmavé okuliare, ale sústavne zatvorené oči. Sedela tam ticho, nepohnuto v čistej blúzke a dlhej voľnej sukni po členky. Pri nohách mala misku, do ktorej jej ľudia hádzali peniaze. Keď som sa pýtala, prečo to robia, naši povedali, že dievča je nešťastnica a z niečoho žiť musí. Onedlho na to odpustové slávnosti za sebou stroho zavreli dvere kostola, šiatre a kolotoče prestali k nám v tom období chodiť, ani Cigánočka sa viac neukázala. Nastúpila normalizácia.
Toto som si povedala, keď ma pred dvoma týždňami hneď prvý deň po mojom príchode zo zahraničia takmer zrazilo auto na ulici, ktorá nie je normálnou vozovkou, iba úzkou uličkou medzi dvoma radmi bytoviek. Nepočula som ho, ale uvidela, keď sa vyrútilo dosť veľkou rýchlosťou spoza zákruty z krátkeho, ale strmého kopčeka a preletelo okolo mňa v bezprostrednej blízkosti.
Robí to z vás ešte niekto? Teda že si občas z novín niečo vystrihnete a potom sa k tomu skôr alebo neskôr vrátite? Dôvod môže byť rôzny.
V súčasnosti nie sú až také ojedinelé prípady detí, ktoré sa narodili v inej krajine, tam žijú a tam chodia do školy, no majú trvalý pobyt na Slovensku. Myslím teda na tie deti, ktorých krajinou je de jure Slovensko, ale de facto je ich krajinou tá zem, kde sa narodili, kde vyrastajú a kde sa tieto deti naozaj cítia byť doma. Napriek tomu, že takého deti si plnia povinnú školskú dochádzku v zahraničí, musia podľa slovenských zákonných noriem dodržiavať určité školské pravidlá aj na Slovensku.
Nikdy predtým som si nemyslela, že by sa ma takáto dovolenka mohla niekedy týkať. Ono však na ňu predtým asi nedozrel ten správny čas. Nemám na mysli tzv. slovenskú dovolenku, keď neoddychujete, ale doma sústavne niečo porábate, vylepšujete, zveľaďujete a potom nadávate, či takáto má byť dovolenka. Nie. Mám na mysli dovolenku, ktorú trávite ničnerobením, iba domácim leňošením.
Nepoznala som žiadne more, žiadne európske či svetové končiny. No občas mi túlavé topánky obúvali babka s dedkom z otcovej strany. Nie za účelom turistiky či nebodaj rekreácie. Boli to najmä svadby v našej rozvetvenej rodine. Iba tak sa mohlo stať, že som už ako sedemročná precestovala celým Československom, ocitla sa v Sokolove blízko nemeckých hraníc a navštívila Prahu i Kutnú Horu. Dodnes si dobre pamätám konkrétne zážitky a v duchu sa usmievam. No časť prázdnin som každé leto trávila u babky a dedka z maminej strany. Boli to prázdniny na dedine.
-Grandma! Big hug please!- zavolá mladší vnuk, hodí sa mi okolo krku a poriadne ma vyobjíma, vystíska. Potom povie: -Kiss- a dá mi božtek. Nakoniec vystrie ruku, zakričí: -Hi five!- a radostne mi plesne svojou dlaňou po mojej. A naše verné priateľstvo je týmto obradom nanovo poriadne spečatené. Niekedy aj niekoľkokrát denne.
Stalo sa to pred mnohými rokmi. Jeden poľovník priniesol do múzea skolenú líšku. Naši prírodovedci sa veľmi potešili, že po preparácii bude v expozícii o jeden pekný kúsok viac. Lenže ich radosť netrvala dlho.
