Historický kalendár - september 2016

Autor: Agáta Krupová | 26.9.2016 o 12:00 | Karma článku: 5,34 | Prečítané:  362x

Výber niekoľkých slovenských a svetových osobností, udalostí a dní, aj cez vlastné videnie, vlastnú optiku.

1. september

V roku 1941 zomrel notár, entomológ – koleopterológ a botanik Jozef Laco (75. výročie). Patril k tomu typu ľudí, ktorí majú svoju odbornú profesiu a sú v nej dobrí, ale majú aj svoj koníček, svoje hobby, v ktorom vyniknú podstatne viac ako v práci, čo ich živí.

Jozef Laco sa narodil 14. apríla 1872 v Ľuborči. Jeho otec bol miestny kováč. Syna však dal študovať na gymnázium v Trenčíne. Po maturite začal Jozef Laco najprv pomocnú notársku prax, postupne zastával stále významnejšie funkcie na rôznych miestach; o. i. bol aj mešťanostom Trenčína a od roku 1927 pracoval ako prednosta Matričného úradu v Bratislave. Avšak jeho zanietenie pre prírodné vedy, ktoré začalo už počas gymnaziálnych štúdií, prerástlo neskôr do systematickej činnosti v tejto oblasti, dokonca sa venoval aj ľudovému liečiteľstvu. Bol členom Prírodovedného spolku župy Trenčianskej. V Bolešove napísal knihu Chrobákoveda – Fauna chrobákov okolia Bolešova – Piechova, ktorá bola vydaná v Bratislave v roku 1928. V Bratislave sa zaslúžil o vznik Spoločnosti slovenského vlastivedného múzea. Ako literárne činný uverejňoval svoje práce v entomologickom časopise Rovartani lapik a Zborníku Prírodovedného odboru Slovenského vlastivedného múzea. Dve jeho diela sa stratili – prvé s popisom vyše tisíc liečivých rastlín, druhým bol spis ,,Škodci a ochranci z ríše zvěreny a škodlivý a osožný hmyz z Európy a Československa“. Jeho prácu ocenil český entomológ Dr. Jan Roubal, ktorý na počesť Jozefa Laca pomenoval nový druh chrobáka z čeľade ploskáčovitých (Cucujidae) Psammoecus lacoi (Roubal, 1929) a Henry Testout aberáciu fúzača alpského Rosalia alpina L., ab. Lacoi, (Testout, 1935). Entomologická zbierka Jozefa Laca je v súčasnosti uložená v Prírodovednom ústave Slovenského národného múzea v Bratislave. Jozef Laco zomrel 1. septembra 1941 v Dolnej Súči, kde je pochovaný na cintoríne pri škole. Na budove Mestského úradu v Nemšovej mu v roku 1997 pri príležitosti jeho 125. výročia narodenia odhalili pamätnú tabuľu a vydali monografiu o jeho živote a diele.

 

2. september

Pred 15 rokmi v cyperskom meste Pafos zomrel vo veku 78 rokov svetoznámy chirurg Christiaan Barnard, ktorý ako prvý úspešne transplantoval srdce. Narodil sa v Juhoafrickej republike 8. novembra 1922. Pochádzal z chudobnej búrskej rodiny; jeho otec bol kalvínsky kazateľ. Medicínu vyštudoval v Kapskom Meste, ale znalosti z oblasti chorôb srdca získal v USA. Neskôr sa do Kapského Mesta vrátil a stal sa tu profesorom chirurgie.

V roku 1958 vykonal svoju prvú operáciu na otvorenom srdci u pacientky čiernej pleti. Vytvoril chirurgický tím a venoval sa transplantácii ľadvín. Po mnohých pokusoch na psoch pristúpil 3. decembra 1967 prvýkrát k transplantácii srdca človeku, ktorý mal ťažkú nevyliečiteľnú srdečnú vadu a umieral. Obchodníkovi so zeleninou voperovali srdce mladej dievčiny, ktorá sa stala obeťou autonehody. Súčasťou chirurgického tímu bol aj Barnardov brat Marcus, tiež kardiochirurg.

O Christiaanovi Barnardovi som prvýkrát čítala ešte ako stredoškoláčka. Vtedy som netušila, že po niekoľkých desaťročiach bude transplantácia jedného dôležitého ľudského orgánu aktuálna aj v našej rodine. Vďaka vyspelej medicíne a zručnosti chirurgov má takto možnosť plnohodnotne žiť mnoho ľudí, ktorí by inak predčasne zomierali.   

 

13. september

V januári uplynulo päťdesiat rokov od úmrtia a 13. septembra presne sto rokov od narodenia Magdy Husákovej Lokvencovej, ktorú médiá označujú ako prvú dámu slovenskej réžie.

Asi každý zo strednej a staršej generácie pozná meno Gustáva Husáka, no meno jeho prvej manželky je už známe oveľa menej. Neobjavovala sa totiž po boku svojho manžela, s ktorým pred rozvodom žila tridsať rokov, ako to býva dnes. No v umeleckých kruhoch bola známa a obľúbená. Bola to žena inteligentná, vzdelaná, prvá žena režisérka na Slovensku. Bola tiež herečkou, i zakladateľkou divadelného archívu a stála tiež pri zrode Novej scény SND. A bola to vraj skutočná dáma, i nadšená komunistka. Vedú sa úvahy, prečo na ňu zabúdali: Báli sa za Husákovho života hlavy štátu, ako zareaguje na zmienky o svojej ex-manželke? Alebo sa na Slovensku na ňu zabúdalo pre jej český pôvod? Či preto, že bola ženou?

Po Husákovom uväznení v roku 1950 (malo to byť doživotie) sa aj ona dostala do nemilosti komunistického režimu. Preto bola nútená opustiť divadlo a niekoľko rokov stráviť ako pracovníčka múzea. V tom čase nadviazala silný vzťah s Ctiborom Filčíkom a keď sa jej manžel vrátil z väzenia, rozviedla sa s ním. Onedlho po rozvode však zomrela na mozgovú mŕtvicu. Ctibor Filčík kvôli vzťahu s ňou nikdy nedostal titul národného umelca, aj keď si ho zaslúžil. Nenašiel sa totiž nikto, kto by sa odvážil prezidentovi Gustávovi Husákovi takýto návrh predložiť.

 

Deň pozitívneho myslenia. Pozitívne myslenie vedie k pozitívnym akciám a krokom, ktoré vedú k pozitívnym výsledkom. Hlavnou myšlienkou tohto dňa je zvýšenie povedomia ľudí o vplyve pozitívneho myslenia a optimizmu na zdravie a život človeka ako je predĺženie života, zníženie depresií, väčšia obranyschopnosť, lepší psychický a fyzický stav a podobne.

Pozitívne myslenie skutočne funguje. Mám to vyskúšané a vrelo odporúčam. Spríjemnite si život, možno oddialite smrť. Zaženiete tieseň a získate vnútorný pokoj. Pesimisti sa vám navonok zrejme vysmejú, vo vnútri vám asi budú závidieť. Nemusíte byť bohatí, aby ste boli šťastní, hoci rodinné a majetkové zázemie zvyčajne býva spoľahlivým bezpečím. Ak myslíte pozitívne, získavate vnútornú silu, s ktorou ľahšie prekonáte aj ťažké choroby a iné životné ťažkosti. Hovorím tak sebaisto preto, lebo mne sa (aj) vďaka pozitívnemu mysleniu darilo a verím, že i v budúcnosti bude ako onkopacientovi v remisii čo najdlhšie dariť.

 

19. september

Pred 105 rokmi sa v mestečku Newquay neďaleko Cornwallu (UK) narodil spisovateľ, básnik, esejista a dramatik, od roku 1983 nositeľ Nobelovej ceny za literatúru William Golding.

Jeho otec bol miestny učiteľ s radikálnymi myšlienkami a silnou vierou vo vedu, čo najmä v detských rokoch ovplyvnilo jeho život. Svoju prvú básnickú zbierku vydal Golding počas štúdií na Oxforde. V roku 1939 sa oženil a v Salisbury sa stal učiteľom angličtiny a filozofie. Počas druhej svetovej vojny slúžil v kráľovskom loďstve, mal účasť na potopení najmocnejšej nemeckej bojovej lode Bismarck a bol aj pri vylodení v Normandii. Koncom vojny sa vrátil k vyučovaniu a písaniu. Po úspechu, ktorý mu prinieslo písanie kníh, zanechal v roku 1961 pedagogickú prax a stal sa spisovateľom z povolania. Zomrel 19. júna 1993.

Jednou z jeho najznámejších kníh je útla knižka so silným obsahom - Boh múch (Lord of the Flies). Keď som ju čítala, postupne ma chytala hrôza z toho, ako sa na pustom ostrove po stroskotaní aj z detí čakajúcich na záchranu dokážu rýchlo stať ľudské monštrá. Začalo to veľmi prosto.

Keď zistili, že sa nachádzajú na pustom ostrove a nemá sa im kto postarať o jedlo, Jack povedal, že si potravu zoženú sami:

„Budeme poľovať. Dáme sa na lov, kým si po nás neprídu.“

Učili sa poľovať, aby si zabezpečili potravu. Aby prežili.

V spleti lián zbadali malé prasiatko, ktoré sa v záchvate nevýslovnej hrôzy metalo v pružných opratách. (...) Trojica chlapcov sa proti nemu vyrútila a Jack znova vytiahol dýku. Zdvihol ruku. (...) „Už-už som bodol,“ ospravedlňoval sa Jack. Kráčal pred nimi, a tak mu nevideli do tváre. „Iba som chcel správne namieriť. Nabudúce …“  Vytrhol z pošvy dýku a zabodol ju do kmeňa. Nabudúce už nebude mať zľutovanie.

Spočiatku ešte viedla ich myseľ a ruky civilizácia.

Kameň, symbol nezmyselne tráveného času, preletel vari päť metrov od Henryho pravice a padol do vody. Roger zdvihol za priehrštie kameňov a pokračoval v hádzaní. Okolo Henryho opísal v duchu asi šesťmetrový kruh, do ktorého sa neodvážil hodiť. Neviditeľne a predsa ešte silne pôsobilo tabu starého života. Nad drepiacim chlapcom sa rozprestierali ochranné krídla rodičov, školy, policajtov a zákona. Rogerovi viedla ruku civilizácia, ktorá teraz o ňom nič nevie a zrejme je už v troskách.

Potom už nemal(i) zľutovanie s nikým.

O knihe sa na jednom mieste stroho píše ako o konflikte medzi ľudským prirodzeným barbarstvom a civilizujúcim vplyvom rozumu. Strohosť však tejto knihe určite nie je vlastná.

 

21. september

Svetový deň vďačnosti. Bol zahájený na Havaji počas Dňa vďakyvzdania v roku 1965. Deň je príležitosťou ukázať svoju vďačnosť a uznanie, oceniť významné veci a činnosti jednotlivcov alebo skupiny.

Myslím teraz na praobyčajnú ľudskú vďačnosť jedného voči druhému, človeka voči človeku. Vieme ju prejaviť v každodennom živote? Alebo od druhých prijímame všetko automaticky ako samozrejmosť, nie ako dar?

Dve zázračné slová viem, pri sebe ich nosím.

To prvé je ďakujem ...

... za život, za pochopenie, za priateľstvo, za lásku ... za pridŕžanie dverí, uvoľnené miesto, pomoc s nákupom, za prednosť pri vstupe do miestnosti... Myslím dnes na nás starších a starých zo strany mladých. Zväčša sa vyžaduje vďačnosť, resp. kritizuje absencia vďačnosti mladých voči starým. No prejavujeme dostatok vďačnosti star(š)í voči mladým? Dávame im príklad svojím konaním, alebo ich len kritizujeme a sme nevďační za ich prejavy pomoci, obety, lásky? Nielen mladým, ale občas aj nám starším či starým je potrebné nastaviť pomyselné krivé zrkadlo.

 

25. september

Stodesať rokov uplynulo od narodenia slávneho českého hudobného skladateľa, dirigenta, vynikajúceho hudobného improvizátora, klaviristu, ale aj dramaturga Jaroslava Ježka. Písal tanečnú, divadelnú, filmovú i vážnu hudbu. Hudobnou inšpiráciou mu bola najmä džezová hudba.

Narodil sa na pražskom predmestí, vtedy ešte samostatnom meste Žižkove, v rodine krajčíra. Keďže od detstva trpel šedým zákalom, navštevoval na Hradčanoch školu pre nevidomých, no trpel až ďalšími nemocami. Jeho o dva roky mladšia sestra Jarmila išla v otcových šľapajách, a tak ako zarábajúca krajčírka finančne podporila svojho brata zakúpením jeho prvého klavíra. V roku 1923 začal Jaroslav Ježek študovať na pražskom konzervatóriu, kde sa stretával s mnohými mladými umelcami tej doby, ale najviac s Jiřim Voskovcom a Jánom Werichom, s ktorými vytvoril "nesmrteľné trio". K džezu sa dostal počas svojho pobytu v Paríži v medzivojnovom období. Aktívne spolupracoval na protinacistických hrách pražského Osvobozeného divadla, a tak v januári 1939, keď už mu zdržiavanie sa v českej zemi začalo byť nebezpečné, emigroval spolu s Werichom do USA; tu sa k nim pridal aj Voskovec. Príčinou skonu v mladom veku (1. januára 1942) sa stali jeho ľadvinové neduhy.

Mám rada jeho hudbu, ktorá sa mi dostala do uší najmä cez sledovanie českých filmov pre pamätníkov a rádio. Pôsobí na mňa ľahko, sviežo, oddychovo.

 

Život je jen náhoda, jednou jsi dole, jednou nahoře,
život plyne jak voda a smrt je jako moře,
každý k moři dopluje, někdo dříve a někdo později,
kdo v životě miluje, ať neztrácí naději,
až uvidíš v životě zázraky, které jenom láska umí,
zlaté rybky vyletí nad mraky, pak porozumíš,
že je život jak voda, kterou láska ve víno promění,
láska že je náhoda a bez ní štěstí není.

 

28. september

Pred 105 rokmi sa narodil slovenský rímskokatolícky kňaz, jezuita, fyzik, teológ i filozof Michal Kumorovitz. Patril k tej generácii kňazov, ktorá po roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti, musela opustiť rady svojej rehole.

Narodil sa v Rudňanoch, kde vychodil základnú školu. Do noviciátu vstúpil v roku 1928. Gymnaziálne štúdium, ktorého podstatnú časť absolvoval v Košiciach (1922-1928), ukončil po viacerých rokoch maturitou v Kláštore pod Znievom v roku 1932. Potom tri roky pokračoval v štúdiu filozofie v Nemecku. Teológiu študoval najprv v Belgicku, potom vo Francúzsku, kde v roku 1940 prijal kňazskú vysviacku. V rokoch 1941 - 1945 študoval matematiku a fyziku na Slovenskej univerzite v Bratislave. Doktorát z matematiky obhájil v roku 1947. Od 1. januára 1948 bol asistentom na katedre matematiky Slovenskej univerzity v Bratislave. V apríli 1950 počas násilnej likvidácie mužských a ženských reholí bol najprv v internačnom kláštore Jasove a neskôr v Podolínci; pre zlý zdravotný stav ho premiestnili do Močenka. Povolenie na slúženie sv. omší znovu získal až v roku 1980, a to u školských sestier Notre Dame v Ústave pre telesne postihnutých v Bratislave.

Určitou iróniou jeho osudu je, že ako zamestnanec podniku Tesla v rokoch 1952 - 1976, ktorý sa vypracoval až na člena komisie pre akustiku pri Československej akadémii vied a stal sa uznávaným odborníkom v tomto odbore, sa ako spolupracovník podieľal na ozvučení Strahovského štadiónu pre I. celoštátnu spartakiádu v Prahe (1955) a na základe jeho odbornej štúdie sa uskutočnilo aj ozvučenie moskovského cirkusu Moscirk i ozvučenie priestorov spojených s olympiádou v Moskve v roku 1980. Bolo vydaných viacero jeho odborných štúdií. Okrem toho prispieval k ozvučovaniu a priestorovej akustike kostolov, venoval sa tiež prekladateľskej činnosti. Posledné dni prežil v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji. Dožil sa 96 rokov. Zomrel 26. decembra 2007 v Ivanke pri Dunaji, kde je aj pochovaný.

 

Prečítajte si tiež

Historický kalendár – august 2016

Historický kalendár – júl 2016

Historický kalendár – jún 2016

Historický kalendár – máj 2016

Historický kalendár – apríl 2016

Historický kalendár – marec 2016

Historický kalendár – február 2016

Historický kalendár – január 2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?