Historický kalendár - júl 2016

Autor: Agáta Krupová | 9.7.2016 o 13:07 | (upravené 12.7.2016 o 20:00) Karma článku: 4,70 | Prečítané:  498x

Výber niekoľkých slovenských a svetových osobností, udalostí a dní, aj cez vlastné videnie, vlastnú optiku.

1. júl

Medzinárodný deň vtipov a vtipkovania je oslavou smiechu a radosti. Nie je nič zdravšie ako dobrý smiech. Ľudia by tento deň mali venovať zábavným aktivitám, zábavným príbehom, obrázkom alebo vtipom.

Mám rada dobrý humor, ale vtipy si neviem zapamätať. Mala som dobrú pamäť na čísla, dátumy, na tváre, hlasy i udalosti, ale keď som počula vtip, ten som vždy zabudla a pripomenul sa mi až vtedy, keď ho niekto znova zopakoval. Moja sestra Evka je opačný prípad. Odkedy si pamätám, vždy hovorila nejaký vtip. Keď chodila na strednú na internát a po týždni sa vracala domov, ešte len na dvore pod hrozno vkročila a už tomu, kto ju čakal na privítanie vo dverách, skôr ako pozdravila, zakričala: "Poznám nový vtip!" A pokým vošla do vnútra domu, dva-tri vtipy už vysúkala z rukáva a smiala sa prvá tak nákazlivým smiechom, že strhla doň všetkých okolo. Tento dar má dodnes. Stane sa, že sa kvôli tomu trošku poharkáme. Mne totiž občas nie je vôbec do smiechu a ju občas dopáli, že beriem veci prevažne vážne. Napriek tomu si naše spoločné stretnutia vždy plne vychutnávame aj s tými našimi povahovými rozdielnosťami.

Na záver už chýba iba toto: "A tento poznáte?" V prázdninovom čase ponúkam jeden letný:

2. júl

450. výročie úmrtia francúzskeho astrológa Nostradama.

Nostradamus bol francúzsky lekár a astrológ známy svojimi predpoveďami budúcnosti. Narodil sa 14. decembra 1503 v meste Saint-Rémy-de-Provence v rodine Židov konvertovaných na kresťanstvo. Slávu si získal ako lekár počas morových epidémií v mestách Aix a Lyon v rokoch 1546 - 1547, keď po smrti svojej manželky a dvoch detí na mor začal uplatňovať nové liečebné postupy. O necelých desať rokov neskôr napísal zbierku Proroctvá - rýmované veštby apokalyptického charakteru. Potom ho francúzsky kráľ Henrich II. prijal do svojej priazne. Ďalší kráľ - Karol IX. - ho vymenoval za kráľovského lekára.

Prvé proroctvo, ktoré je známe, urobil Nostradamus v roku 1538, keď stretol mnícha so stádom svíň a oslovil ho "vaša svätosť". Mních Pereti Felice, ktorého Nostradamus oslovil, sa o pol storočia neskôr stal pápežom, známym pod menom Sixtus V. 

Rovnako sa splnilo aj proroctvo, v ktorom Nostradamus predpovedal smrť kráľa Henricha II.: "Mladý lev premôže starého na bojovom poli v osobnom súboji: Prepichne oči v zlatej klietke, dve zranenia v jednom, potom zomrie krutou smrťou." Po smrti kráľa bolo toto štvorveršie považované za veľmi výstižné a zrozumiteľné. Henrich II., ktorý mal symbol leva vo svojom osobnom erbe, sa totiž zúčastnil rytierskeho zápasu s veliteľom gardy na turnaji usporiadanom na počesť svadby jeho dcéry s Filipom II. Španielskym. Montgomeryho kopija sa pri súboji zlomila, jej úlomok kráľa poranil na krku, ale väčšia časť kopije mu prenikla pozlátenou mriežkou brnenia do oka a prenikla až do mozgu. Utrpenie kráľa nakoniec po desiatich dňoch ukončila smrť.  (Zdroj:  Wikipédia.)

Nostradamove proroctvá vyvolávali špekulácie aj spory. V roku 1781 ich rímskokatolícka cirkev odsúdila.

Pred časom som stála na autobusovej zastávke a počula sa nahlas rozprávať dve staršie ženy. Pozornosť som zbystrila, keď jedna poriadne zvýšila hlas a rozhliadajúc sa po okolostojacich začala hovoriť o Sybile, o tom, ako už táto veštica predpovedala všetko, čo sa dnes deje a že to najhoršie nás ešte len čaká, lebo už je blízko čas, keď živí budú závidieť mŕtvym. Na nemocničnom lôžku sa mi  tento moment sprítomnil. V istom momente som pochopila jedno: Každý deň, každú minútu, každú sekundu je na svete niekto, kto kvôli neznesiteľnému utrpeniu v chorobe, kvôli smrteľnému strachu z prežívania vojnových hrôz a beštiálnej brutality vojakov, kvôli strachu z neznesiteľného domáceho fyzického a psychického násilia - ako ešte živý závidí mŕtvym. A možno ešte z mnohých iných dôvodov. Ani Sybila, ani Nostradamus nie sú k tomu potrební.

Na prelome 2. a 3. tisícročia jedna naša "veštica" predpovedala o rok neskôr koniec sveta. Stopercentný. Vtedy som povedala niečo v zmysle: "Len aby to nebol tvoj koniec sveta, milá moja." A on skutočne bol. O rok neskôr priniesli médiá správu o jej smrti. Havarovala. Som azda aj ja kvôli tomu veštica? Určite nie. No verím na intuíciu, vnútorný hlas v nás. Ak sa ho naučíme správne počúvať, je občas veľmi prospešný.

Udivuje ma, ako veľmi sú populárne katastrofické a apokalyptické predpovede budúcnosti. Sústavne. Od  čias Sybily, cez Nostradama, až k súčasným "prorokom". Ako ľudia s veľkou obľubou čítajú zlé správy, ako sa vyžívajú v hádkach, nadávkach, sústavných prejavoch nespokojnosti ... Vyjadriť dnes niečo pozitívne, pekné, milé, dobré, sympatické ... je nemoderné. Aj pred niekoľkými dňami som dostala od jednej kamarátky e-mail s množstvom vtipov, no v závere nechýbalo jedno (vraj) z Nostradamových proroctiev týkajúce sa roku 2015 a imigrantov. Taký svet nemám rada. Napriek svojej relatívne vážnej povahe mám rada pekné a dobré veci bez zbytočných katastrofických scenárov. Viem, v živote sa vždy nejaká katastrofa pritrafí, ale prečo by som mala sústavne myslieť negatívne, keď oveľa príjemnejší a užitočnejší je pozitívny prístup k sebe i môjmu okoliu?

 

5. júl

V roku 1946 boli na verejnosti po prvýkrát predstavené bikiny. Ako všetci dobre vieme, bikiny sú dvojdielne plavky. Dvojdielne ženské odevy športového účelu sa používali už v antickom Grécku. Známe sú tiež rímske mozaiky z 3. storočia p.n.l. na Sicílii, na ktorých sú vyobrazenia žien v dvojdielnom "športovom" oblečení. Kde je však ich novodobý začiatok a prečo sa bikiny volajú tak ako volajú?

Za vynálezcov bikín sa považujú dvaja Francúzi, a to Louis Réard a Jacques Heim. V máji 1946 návrhár Heim predstavil v Cannes plavky, ktoré nazval "Atome" so sloganom "najmenšie plavky na svete". Do povedomia však oveľa viac vošli plavky inžiniera Réarda, ktorý 5. júla 1946 predstavil svoju verziu plaviek na módnej prehliadke v parížskych kúpeľoch Piscine Molitor so sloganom "bikiny - menšie než najmenšie plavky na svete". Pomenoval ich podľa atolu Bikini - časti Marshallových ostrovov v Tichom oceáne, kde štyri dni pred touto prehliadkou Američania uskutočnili jadrový pokus. Názov mal tak ambíciu symbolizovať "atómový výbuch" vo svete dámskej plážovej módy a v prenesenom zmysle i "množstvo" látky použitého materiálu. Tento "výbuch" hneď v úvode histórie bikín svoj účel aj splnil, keďže Réard nenašiel žiadnu modelku, ktorá by ich predvádzala, iba striptízovú tanečnicu. Medzi novinármi a divákmi módnej prehliadky spôsobili bikiny nebývalý rozruch a vzniesla sa na ne vysoká vlna kritiky.

6. a 7. júl

Výročie Národnej púte na Velehrad v roku 1985, ktorá vyvrcholila v protikomunistickú demonštráciu. Na túto púť spomína čitateľ Michal:

Na Velehrad som sa vtedy vybral so skupinou vysokoškolákov z Bratislavy a okolia. Ešte sme len vystúpili na železničnej stanici, už nás vítal hlahol zvonov. Cestou sme si spievali. Keďže sme sa chystali na dva dni, mali sme so sebou stany a spacáky. No ani sme ich nepotrebovali. Spánok sa nekonal, lebo duchovný program púte bol bohatý, hoci do baziliky sme sa vôbec nedostali. Ani ju neotvorili v ten večer, keď sme tam prišli. Na druhý deň, keď minister Klusák začal rečniť, privítal nás nie na púti, ale na mierovej manifestácii. - Nó, reku, mírová manifestace? Toto zrovna né! - Tak sme mu dali patrične najavo svoj nesúhlas s jeho slovami. Najprv decentne, potom hlasnejšie, nakoniec sme pískali. Patrilo sa to? Nepatrilo? Veď to bola významná náboženská púť. Ale vydráždil nás. No keď sa nám prihovoril pápežský prelát Casaroli, ten získal veľké ovácie. Československé média však vtedy o tom všetkom ani nehlesli. Iba Hlas Ameriky a Marína Havranová vykričali do sveta, čo sa dialo na Velehrade začiatkom júla 1985.

Národná púť na Velehrad (okres Uherské Hradiště) pred 31 rokmi bola náboženskou udalosťou pri príležitosti sviatku svätých Cyrila a Metoda, ktorej sa zúčastnilo takmer štvrť milióna veriacich z vtedajšieho Československa. Veriaci tam prejavili svoju túžbu po náboženskej slobode a túžbu, aby našu krajinu mohol navštíviť Ján Pavol II. Povolenie však dostal iba pápežský prelát Agostino Casaroli. Na slobodné prejavy veriacich boli pripravené vodné delá, ktoré nakoniec ostali pasívne, keďže účastníkov púte bolo tak veľa, že bezpečnostné zložky a ŠtB si nakoniec netrúfli použiť silové prostriedky na potlačenie nežiaducich prejavov.

 

8. júl

395. výročie narodenia francúzskeho bájkara Jeana de la  Fontaine (narodil sa 8. júna 1624 v meste Château-Thierry). Okrem bájok bol tiež autorom rozprávok, básní, divadelných hier a operných libriet.

Neviem ako súčasné deti, ale my sme okrem iného vyrastali aj na bájkach. Vďaka humoru, satire, až irónii, ktoré sprevádzali ich rozprávanie, boli veľmi ľahko zapamätateľné. A samozrejme obľúbené boli aj vďaka tomu, že ich dejateľmi boli v zvieratá, veci, rastliny, pritom sme všetci dobre vedeli, že v podstate sa takto nemožne správame my, ľudia. No máme to v našej ľudskej povahe, že neradi prijímame kritiku priamo na seba. No iróniou tiež je, ak niekomu opakujeme trefnú bájku aj miliónkrát so zámerom niečo povedať, čo sa neodvážime priamo do očí, no on/a aj tak nepochopí.

 

10. júl

Pred 165 rokmi zomrel Louis Jacques Mandé Daguerre - francúzsky maliar a vedec, priekopník fotografovania. Narodil sa 18. novembra 1787 v meste Cormeilles en Parisis, 17 km od parížskeho centra. Pôvodne sa vyučil za maliara divadelných dekorácií. V rokoch 1807 - 1819 asistoval jednému parížskemu panoramatickému maliarovi a zároveň pracoval ako divadelný scénograf aj v parížskej Opere. V roku 1820 si založil vlastný podnik a ako veľmi žiadaný podnikateľ o dva roky neskôr predstavil svoj vynález - diorámu (špeciálny model, ktorý sa snaží navodiť dojem skutočnosti prostredníctvom rafinovaných malieb na niekoľkých tenkých plátnach umiestnených za sebou). Potom nadviazal spoluprácu s priekopníkom fotografie Josephom Niepce, a to kvôli rozvoju metódy uchovania obrazu z camery obscura (optické zariadenie, ktoré sa používa ako pomôcka pre maliarov - predchodca fotoaparátu). Po Niepceho smrti (1833) pokračoval Daguerre vo svojom úsilí, až v roku 1837 vyvinul praktický spôsob fotografovania, ktorý je pomenovaný po ňom - daguerrotypia. Pri tejto metóde sa obraz zaznamenával na kovovú dosku s vrchnou vrstvou jodidu strieborného.

V čase môjho detstva sme doma nemali fotoaparát, ale naši nás vždy pri významných udalostiach dávali fotografovať. Moja prvá spomienka z Fotoslužby č.3 v Prešove sa viaže k 1. svätému prijímaniu. V kostole nás všetky prvoprijímajúce deti zvečňoval hanušovský fotograf Imrich Kelemen. Mala som osem rokov. Dovtedy som takto fotografovať nevidela. Pred každým dieťaťom, ktoré pristúpilo ku kňazovi, sa výrazne zablyslo. Pamätám sa, že som zrazu pred tým bleskom pocítila veľký strach.

Mama rozhodla, že fotografia na stenu v ráme bude iná. Krátko na to v jeden deň zbalila do tašky všetko potrebné a autobusom sme cestovali do Prešova, do Fotoslužby č. 3. Pamätám si ju veľmi dobre, lebo odvtedy som tam už bola pravidelnejším návštevníkom. V kabínke za plachtou ma mama prezliekla, učesala, dala na hlavu závoj a potom som už pózovala, ako ma dirigovali. Či fotografom bol muž alebo žena si nepamätám, iba to, že raz som stála, potom zasa kľačala a vtedy som musela podľa pokynov vytáčať hlavu nabok, až ma z toho bolel krk.

Voľakedy boli fotografie podstatne vzácnejšie ako dnes. Ich infláciu spôsobila digitalizácia. Voľakedy ak mal niekto niečo nafotiť na film, "hodinu" šteľoval, až potom cvakol spúšť. Dnes cvakáme spúšťou jedna radosť. Niekedy je dobré mať takú voľnosť pri fotení. Ale je to nešťastie u tých, ktorí len cvakajú a nedokumentujú. Zostarnú a nebudú si pamätať kto, kde a pri akej príležitosti je na zábere a keď zomrú, pre ich potomkov budú tieto zábery úplne bezcenné, lebo nebudú vedieť ku komu alebo ku čomu ich majú priradiť. Je preto potrebné aj v domácich fotoarchívoch občas robiť poriadok, povyhadzovať nepodarky, ostatné rozdeliť do "chlievikov", a raz za čas z každej príležitosti vybrať najlepšie zábery a dať z nich urobiť fotografie do albumov. Hovorí sa, že "co je psáno, je dáno". Vo svete fotografií asi platí, že za niečo stoja najmä tie, ktoré sme ochotní dať vyvolať a založiť do albumov.

 

20. júl

90. výročie úmrtia Felixa Edmundoviča Dzeržinského, sovietskeho politika poľského pôvodu, zakladateľa a veliteľa obávanej ruskej Čeky (predchodkyne GRU, NKVD a KGB).

Narodil sa 11. septembra 1877 v rodinnom sídle Dzeržinovo na území súčasného Bieloruska, podľa ktorého si neskôr poruštil svoje prímenie na Dzeržinskij. Jeho rodina patrila k schudobnenej poľskej šľachte. V priebehu svojho života bol viackrát väznený za podvratnú a ilegálnu činnosť v Poľsku i cárskom Rusku. S Leninom sa prvýkrát stretol v roku 1906 počas straníckeho zjazdu v Štokholme. Počas Októbrovej revolúcie ho často volali Železný Felix alebo Krvavý Felix. Svoju krutosť vraj ospravedlňoval tým, že v každej revolúcii musia byť ľudia, ktorí vynášajú vedrá so špinavou vodou.

Keď som v roku 1979 prišla do Moskvy, bývala som krátky čas na internátnej izbe s Alje, krymskou Tatárkou, ktorej rodina bola nútene vysídlená k Uralu. Keď hovorila o sebe, o svojej rodine, ale najmä otcovi či starom otcovi, ktorý bol za Sovietov aj väznený, s hrdosťou sa udierala päsťou do hrude. Keď raz zahlásila: "Poď do kina, budú premietať perfektný film," tešila som sa na niečo typu bývalých letných filmových festivalov, keď na hanušovskom ihrisku natiahli veľké plátno alebo sme sa vybrali do Prešova na amfiteáter. Na Slovensku sme iba vtedy hovorili o perfektných filmoch.

V kine som najprv nechápavo pozerala na velikánsky titulok DZERŽINSKIJ. Kto je to? Jeho meno mi vtedy nehovorilo absolútne nič. A potom prišlo skutočné sklamanie. Pozerať film o "slávnom sovietskom politikovi blízkom Leninovi" mi naozaj nepripadalo ako "perfektné". No kvôli Alje som v kine nakoniec vydržala až do konca. Aj vďaka tomu filmu viem už veľmi dobre, kto je, respektíve bol Felix Edmundovič Dzeržinskij, aj keď tam bol vykreslený ako tvrdý, ale hrdina.

 

27. júl

Pred 75 rokmi sa narodila slovenská speváčka, herečka, zabávačka, moderátorka a podnikateľka Zora Kolínska. Narodila sa na Liptove, ale jej rodičia sa zakrátko presťahovali do Popradu. Študovala v Košiciach a na VŠMU v Bratislave. Ako herečka pôsobila v divadlách v Trnave i v Bratislave. Hoci jej prvým manželom bol Milan Lasica, druhým Juraj Kukura, do pamäte divákov sa v súvislosti s ňou viac vryl Ivan Krajíček, ktorý s ňou naspieval viaceré duetá.

Zora Kolínska patrila k speváčkam, ktoré som poznala už ako dieťa, ale ako tínedžerke mi jej spevácky prejav veľmi nerezal. Alebo lepšie povedané - Zora na mňa občas pôsobila ako veľké rozmaznané dieťa. A také typy mi nikdy neboli zvlášť sympatické. No pred časom som videla dokument Slovenskej televízie o jej živote, aj o jej posledných chvíľach, keď na nemocničnom lôžku povedala "áno" svojmu dlhoročnému partnerovi. Film o úspešnej žene, ktorá nakoniec podľahla zákernej rakovine, na mňa pomerne silno zapôsobil (v tom čase mi nemocničné lôžko tiež bolo druhom v chorobe). A tak si dnes na pani Zorku zaspomínajme cez jej piesne.

 

28. júl

V roku 1976 došlo k najväčšej leteckej havárii Československých aerolínií, keď na linke Praha - Bratislava po poruche dvoch motorov a nedokončenom pokuse o pristátie spadlo lietalo IL-18B (OK-NAB) do bratislavského jazera Zlaté piesky, pričom zahynulo 70 cestujúcich a 6 členov posádky. Vraj keď začali počas letu problémy, žiadali o núdzové pristátie v Brne, ale ich odmietli, lebo mali vietnamskú delegáciu. Vraj im možnosť núdzového pristátia ústretovo ponúkla Viedeň, ale stranícke a štátne orgány odmietli prijať pomoc od kapitalistov. Či to bolo tak alebo inak sa už nedozvieme, lebo počas vtedajšieho režimu zastieranie alebo utajovanie nepohodlných informácií bolo bežnou praxou. Zrútenie lietadla do jazera prežili len traja cestujúci, ktorí sedeli v zadnej časti lietadla. Prvé fotografie z tejto havárie boli zverejnené až po 35 rokoch. Pomník obetiam havárie odhalili na Zlatých pieskoch až po 38 rokoch.

Vždy, keď letím lietadlom, nemyslím na žiadne havárie, únosy, ani teroristov. Myseľ mám už vytrénovanú. Veď všade sa hovorí, že letecká doprava je ešte stále najbezpečnejšia. A tak sa celá sústredím na to, čo je príjemné. Z okna sledujem - ak sa dá - krajiny podo mnou pomedzi riedke chumáče oblakov. Alebo pozornosť zacielim na stewardov a spolucestujúcich. Niektoré z malých detí zamrnčí alebo za doprovodu rodiča sa prechádza úzkym priestorom pomedzi dva rady sedadiel a trochu zavadzia letuškám pri ich činnosti. Občas sa podarí aj trochu zdriemnuť. Dve-tri hodiny prejdú ako nič, veď lietam iba ponad Európu. Horšie je, ak majú letieť moji najbližší. Vtedy darmo trénujem myseľ, darmo sa snažím tam, kde som, niečím zamestnať. V práci, doma, na ulici - všade, kade sa pohybujem, do mysle sa napriek úmornej snahe zostať pokojná, sústavne tlačia všetky známe informácie o leteckých haváriách, únosoch a teroristoch a moje obavy sa stratia až vtedy, keď ich objímem alebo mi príde sms-ka, že domov sa vrátili šťastne.

 

Prečítajte si tiež

Historický kalendár – jún 2016

Historický kalendár – máj 2016

Historický kalendár – apríl 2016

Historický kalendár – marec 2016

Historický kalendár – február 2016

Historický kalendár – január 2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?