Týka sa to aj - alebo predovšetkým? - reči maličkých detí a reči dospelých k maličkým deťom, ktoré majú svoje osobitosti. Všímam si, že aj keď sa dospelí medzi sebou rozprávajú v dialekte, k malému dieťaťu sa už spravidla automaticky prihovárajú spisovne alebo sa o to zjavne snažia.
Keďže som podstatnú časť svojho života prežila na Šariši, mojou skutočne rodnou rečou je šarišské nárečie. Do troch rokov, pokiaľ som nešla do materskej škôlky, sa so mnou moji rodičia, starí rodičia, príbuzní a rodinní priatelia rozprávali takmer výlučne po šarišsky. Preto keď som začínala písať tento článok, vôbec som nepredpokladala ťažkosti, na ktoré som takmer vzápätí narazila. Zistila som, že moja pamäť zlyháva. Dcéra je už dávno dospelá a vnuci veľkí. No aj keď boli malí, nekomunikovala som s nimi v nárečí. Teda s dcérou občas, keď sme boli pri starkých, ale nepoužívala som príliš írečité slová. Avšak pre mojich vnukov, ktorí sa narodili a žijú v zahraničí, je naše nárečie dokonca ďalším cudzím jazykom, ktorému veľmi nerozumejú. A už absolútne som sa pri komunikácii s akýmikoľvek deťmi ňemažľila.
Mažľeňe v našom nárečí neznamená príliš zhovievavé výchovné zaobchádzanie s dieťaťom, keď mu všetko prepáčime, keď ho rozmaznávame, ale zámerný špecifický spôsob ústnej komunikácie s dieťaťom, keď slová zámerne vyslovujeme nielen maznavým spôsobom, ale najmä nečistou rečou, ktorá sa snaží o čo najautentickejšie kopírovanie nečistej a nesprávnej výslovnosti toho, čo dieťa rozpráva.
Ak počujem niekoho hovoriť šarišsky, všetko rozumiem, zvyčajne aj veľmi írečité slová, lebo sme mali príbuzných v rôznych častiach Šariša, a čo iná dedina, zvyknú byť iné koncovky alebo iná výslovnosť, iný akcent, občas aj úplne iné označenie tej istej veci, hoci sme stále na Šariši. No problém nastal, keď som začala spisovať slovník detskej reči, detských pomenovaní predmetov a označení činností. Hneď som si spomenula na niekoľko, ale ďalej už len veľké okno. Tak som vyzvala na pomoc moje kamarátky Anku a Danku a sestru Evku, aby lovili v pamäti a pomohli mi doplniť moju chabú zbierku šarišských detských riekaniek.
Šariske rečňovanki
Vzbudzovanie chlapčenského sebavedomia
Malého chlapčeka si dospelý posadí na kolená tvárou k sebe, chytí do svojich rúk jeho rúčky a pohupujúc nohami hore a dole v rytme rečňovanky hovorí:
Hopi, hop, - hopi, hop, - jak virośňeš budzeš chlop!
Bavenie, rozosmievanie dieťaťa
Dospelý berie do rúk detskú rúčku a preberá jeho pršteky po jednom od malíčka až k palcu a hovorí:
Hraśčok, bobaśčok, ľenčička, pšeňička,
a ten stari kohucisko jak viľecel na śmecisko,
ta zaśpival : Kikirikikííííííí!!!!
Pri zakikiríkaní vyzdvihne rúčku dieťaťa vyššie, nad jeho hlavičku a dieťa sa pri tom zvyčajne poriadne rozosmeje.
Kolísanie na rukách
Dospelý berie dieťa do náruče, nahne sa s ním trochu dopredu a kolísajúc ho voľne nad zemou mu spieva:
Hoooo-mba, ľiiiii-iśu, za ba-bo-vu chiii-ižu,
tam do-lu, pod ho-ru, pod dze-do-vu sto-do-lu.
Kolísanie na drevenom koníkovi
Hijo heta na koňičku do Prešova po pšeňičku.
Hijo heta, hijo het, do Prešova pujdzem hňet.
Masírovanie chrbátika
Alebo pri jemnom ťapkaní dieťaťa po chrbátiku a pohupávaní s ním:
Idu sarni do poľa, natarhaju kukoľa,
- a ty za ňima!
Počas vyslovovania poslednej časti rečňovanky ruky dospelého s držaným dieťaťom vyštartujú dopredu akoby chceli utekať za srnkami. Deti tieto prudké pohyby zvyčajne rozosmejú.
Ak dieťa trucovito plače a zlostí
Dospelí sú vtedy k dieťaťu tiež protivní a štýlom „kiš-kiš- hanba“ sa mu takisto plačlivým hlasom vysmievajú:
Neplač, Hančo (Janču), neplač, kupime ci plakač.
Kec naplačeš pulni, kupime ci druhi.
Počas kŕmenia dieťaťa
Najmä ak dieťa odmieta jesť, zvyčajne sústreďujú jeho pozornosť na rečňovanku:
Tapču, ruči, tapču, mama dala, papču ....
Neviem si však spomenúť na pokračovanie tejto rečňovanky, ani moje pomocníčky. Ak viete, napíšte v diskusii, prosím.
Doplnené 3.6.2016
Na Facebook jedna kamarátka napísala:
Tapcu rucky tapcu, dala mama papcu,
dala dala, esti dá, bo Martinka rada ma.
A ja som si v tom momente spomenula na verziu, ktorú hovorili mojej najmladšej sestre:
" Tapču, ruči, tapču, mama dala, papču,
eśči ma, eśči da, bo Katiku rada ma."
Vie niekto ďalší variant?
Ku tancu
Dieťa, ktoré začína chodiť, chytíme za obe rúčky a pohupávajúc sa točíme sa s ním do kruhu
Tiňu, riňu, zabil gazda śviňu
a gazdiňa ceľe,
pujdzeme mi na veśeľe.
Šarišská detská lexika
Ba´, bakani – škaredý alebo špinavý
Bavkac śe – baviť sa, hrať sa
Bebak – strašidlo. Všetky deti sa ho báli. Vymyslenej príšery, ktorou strašili neposlušné deti.
Bobo, bobko – cukrík
Bośa – bozk. Daj mi bośu. (Pobozkaj ma.)
Bracik, bracišek – braček
Bubac – bolieť. Buba? Buba? (Bolí? Bolí?)
Čačane – zdobené
Čeče – pekná vecička. Och, ta to krasne čeče.
Čolko, čoločko, čolečko - čielko
Drancir – dieťa, ktoré všetko trhá, ničí, čo sa mu dostane do rúk. Ti śi taki mali drancir.
Dupka – zadoček
Gambočki – ústočká
Hačac alebo hopac – sedieť. Poc ku mňe a tu sebe šumňe hačaj (hopaj), muj zlati bobečku. (Poď a sadni si ku mne, zlato moje.)
Hajti – von, preč. Poc, idzeme hajti (napríklad vonku na prechádzku).
Hombac – kolísať
Chodac – chodiť
Chribecik – chrbátik
Ľenčička - šošovička
Ľuľkaj – lež
Papa, papča – jedlo, jedivo
Piľa – lopta. Neviem prečo, ale toto slovo som z duše neznášala. Radšej som ju volala lobda alebo labda.
Popka, popečka, ale aj ľaľka – bábika. Ta to šumna jak tota popečka. (Pekná ako bábika.)
Tapčac – tlieskať
Tapču-tapču – ťapi-ťapi
Tiňac - tancovať
Ťuťka alebo cipka – sliepka.
Ďalšie články s tematikou nárečia alebo detí
O slovenčine a nárečí, aj veselo
Podarené reči našich detí II. – Smutný Prešov
