V nemocnici i mimo nej III.

Autor: Agáta Krupová | 14.10.2015 o 13:38 | Karma článku: 12,32 | Prečítané:  5326x

Na chodníku tesne pred semaformi ma dohonil nejaký týpek. Vnucoval mi niečo na predaj, no rázne som sa poďakovala, že nepotrebujem.

Akurát som vyšla z nemocničného areálu. Hlavu mi zakrývala zelená šatka, na nose okuliare, tesne pod nimi biele rúško. Keď ma predtým takto uvideli vnuci, jeden z nich povedal, že vyzerám kúlovo – hotová Ninja. O malú chvíľu mala byť šatka minulosťou. Nabraný smer bol vlasové štúdio.

Červená na semaforoch nás prinútila zastať. On na mňa zrazu pátravo pozrel a opýtal sa, prečo som takto, aj s rúškom.  „Som chorá, imunita fuč, chránim sa,“ ja mu na to. „Hej? A to až do smrti?“ – priklincoval ma ďalšou otázkou.

Odvtedy prešlo viac ako pol roka. Pred tým počerným chalanom som vtedy vyslovila iba nádej, želanie, že dúfam, že nie, nie až do smrti.

Už rúško nenosím. Som šťastná, som v remisii. Bohu vďaka. A veľká vďaka aj mojim lekárom a sestričkám v čele s pánom primárom na prešovskej onkohematológii.

Keď som vo februári toho roku prvýkrát navštívila ich ambulanciu (a vzápätí som sa stala dočasným inventárom ich lôžkového oddelenia počas ôsmich nezávideniahodných chemoterapeutických seáns) veľmi stiesnene na mňa zapôsobili ich priestory. Pomyslela som si, že ak tu neumriem na rakovinu, tak na depresiu.

Lenže na lôžkovej časti stále svietilo slnko. Stále tu bol prítomný úsmev, problémom naslúchajúce ucho, vysoko profesionálna liečba a starostlivosť, i veľké srdce. To všetko vysoko prekrylo stiesnenosť prostredia. Hoci tým absolútne nechcem povedať, že priestory tak nepotrebujú rekonštrukciu. Potrebujú  ju. Preveľmi!!!

No jedno je isté – aj tie najkrajšie nemocničné priestory sú plné depresie, smútku, strachu z choroby a bolesti, strachu z budúcnosti alebo strachu zo smrti a úmerne rastú, ak lekári a ostatný zdravotný personál je chladný, odmeraný, majúci vždy naponáhlo, ktorý sa pri mne, pri tebe, teda pri pacientovi poriadne nepristaví, lebo ...

O to viac sú zničené, škaredé a inak ubíjajúce nemocničné priestory oveľa plnšie depresie, smútku, strachu z choroby a z bolesti, strachu z budúcnosti alebo strachu zo smrti a tieto hrozné pocity oveľa rýchlejšie rastú, ak lekári a ostatný zdravotný personál je chladný, odmeraný, majúci vždy naponáhlo, ktorý sa pri mne, teda pri pacientovi poriadne nepristaví, lebo ...

No ak pacient cíti, že ten personál sú vlastne  Ľ U D I A , ktorí sú tu naozaj pre mňa, pre každého ich pacienta, a oni neutekajú od nás, ak ich potrebujeme, ale venujú nám dostatok času – vtedy aj do tých najstiesnenejších priestorov vnikne slnko a urobí ich prívetivejšími.

A za to im ďakujem.

 

Prečítajte si tiež:

 V nemocnici i mimo nej I.

V nemocnici i mimo nej II.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?