O Oblíku v Slanských vrchoch, jednej výstave a ceste na Oblík pred 170 rokmi

Autor: Agáta Krupová | 27.9.2015 o 2:50 | (upravené 27.9.2015 o 13:44) Karma článku: 5,87 | Prečítané:  1221x

Pre ľudí žijúcich pod Slanskými vrchmi z ich SV-strany je vrch Oblík symbolom lokálnej príslušnosti. Dominantnou polohou a typickým tvarom homole už zďaleka priťahuje pozornosť domácich aj turistov, súčasníkov i našich predkov.

Zvláštne – na Oblíku som bola niekedy medzi rokmi 1980 – 2000 asi 4-5krát, kým na Šimonke, ktorá je turistami obľúbenejšia, ešte nikdy. Pritom na Šimonku vedie chodník, a na Oblík nie. Výstup naň je namáhavý, lebo vrch je strmo príkry. Prvýkrát som tam išla, keď mala moja dcéra iba necelé tri roky. Netušila som, čo nás čaká, a že dieťa v tomto prípade je lepšie nechať doma ako brať so sebou. Lebo horšie ako vyliezť na Oblík bola krkolomná cesta späť dolu zráznym svahom. Ale prežili sme v zdraví, a tak som využila aj ďalšie príležitosti, ktoré sa mi neskôr ešte ponúkli.

Pred 170 rokmi sa na Oblík vydala aj skupina slovenských národovcov vedená Adamom Hlovíkom, ktorý o tejto ceste napísal článok do Orla tatranského, prílohy Slovenských národných novín (1. ročník), vedených Ľudovítom Štúrom.

Cesta na Oblík

Zďeluje Adam Hlovík

    Na víchodňom chotáre Šáriskej stolice v Uhorskej, nad mestečkom Hanušovcami vipína sa ďalekovidní vrch Oblík, na 1000 nuoh nad hlaďinou mora vivíšení, jako sopka pahrbkovatí, skoro celkom odďelení, len na poludňajšej (pozn. južnej) straňe ňízkim sedlom k radu súsednich, trochu višších huor pripojení, dakďe kruhmi a zrúcaňinami visokích skál ohraďení, bujnou drevinou nájme bučinou obrostlí. (...)

Vrchol Oblíka sa nachádza 925 metrov nad morom. Ak naň vyjdete a očakávate nádherný výhľad na okolie, budete sklamaní; vrch je zalesnený. Ak vás však priťahuje tajomno a magika, určite si prídete na svoje, ak dokážete popustiť uzdu svojej fantázie skúmaním zvláštnych mohutných kamenných útvarov obkolesených stromami. 

Tak ako celé Slanské vrchy aj vrch Oblík je vulkanického pôvodu. Z geologického hľadiska jeho základ tvorí pyroxenický andezit. Z botanického pohľadu je vrch zaujímavý štruktúrou osem lesných porastov, z ktorých prevláda bukový porast. Na balvanovitom povrchu tu buky spolu s inými listnatými stromami neraz dosahujú obrovské rozmery.  Na vrchole sa nachádza pralesovitý porast. Z chránených druhov rastlín pozornosť upútava telekia ozdobná, vstavač májový a iné. Čo sa týka živočíšnej ríše, v Slanských vrchoch žije napríklad jeleň obyčajný, srnec hôrny, sviňa divá, z dravcov sa ojedinele ukáže vlk i rys ostrovid, k stálym druhom patrí líška obyčajná, mačka divá, lasica hranostaj, jazvec, tchor hnedý, kuna lesná a vzácne i kuna skalná. V dosahu Oblíka hniezdia výr skalný, bocian čierny, orol krikľavý a mnohé iné vzácne vtáky európskeho významu. Vďaka tomu bolo v Slánskych vrchoch v roku 2010 vyhlásené chránené vtáčie územie za účelom zabezpečenia priaznivého stavu biotopu druhov vtákov európskeho významu. Avšak Oblík má štatút chráneného územia už od roku 1964. Národná prírodná rezervácia Oblík má rozlohu 90 hektárov a do tohto chráneného územia je zahrnutá celá vrcholová časť Oblík od vrstevnice 600-700 metrov. Ochrancovia prírody sa už viackrát snažili o celoplošnú ochranu tohto výnimočného vrchu, avšak ich návrhy schválením neprešli. Preto na Oblíku vidno aj holoruby, čo zanecháva nepriaznivé následky, zmeny na prítomných biotopoch. 

V dávnej minulosti sa Oblík nachádzal neďaleko diaľkovej obchodnej cesty, ktorá viedla pozdĺž rieky Topľa na sever až do horného Povislia. A tak upútal  aj pozornosť pravekého človeka, po ktorom sa tu našlo niekoľko ojedinelých archeologických nálezov. Pochádzajú z mladšej až neskorej doby bronzovej (bronzová sekerka s tuľajkou a uškom, bronzové ihlice a bronzové náramky).  

Ako turistická lokalita je Oblík ľahko prístupný od dedín Petrovce i Hermanovce nad Topľou. Východiskovým miestom pre výstup od Petroviec býva lúka zvaná Za Oblíkom. Avšak pred 170 rokmi sa na vrch Oblík vybrala štvorica slovenských národovcov z druhého smeru, a to od Hermanoviec (nad Topľou) so sprievodcom Dzurkom, ktorý bol tunajším rodákom. Organizátor a reportér výstupu  Adam Hlovík, ktorý v tom čase pôsobil v neďalekých Giraltovciach, bol priateľom Jána Kollára a v prvej polovici 30. rokov 19. storočia aj prispievateľ zemplínskych a šarišských piesní do Kollárovej zbierky Národnie spievanky. Preto je zvláštne, že ako Kollárov prívrženec, a teda Štúrov odporca, napísal reportáž práve do Štúrovych národných novín.

Adam Hlovík organizoval cestu na Oblík, lebo ho zaujali informácie o zaujímavých „kamenných starožitnostiach“ na tomto vrchu i v jeho okolí.

(...) Navštiviu som už aj pred tim dakolko razi okolja toto, ale som sa len tohto roku dozvedeu, že v tom i dáke kamennje starožitnosti jesto, a to pod Oblíkom tak nazvaná stupaj alebo skala olbrimská a na samom Oblíku jedna studnička v čírom kameňi po zbojnícki vikresaná. Vibrau som sa obidvoje obzrjeť v spolku miljeho brata muojho a dvoch prjaťelou učeních – a náš prjevodca z Harmanovjec (pozn.: dnes Hermanovce nad Topľou) nás najprvú dovjedou do chírečnej stupaji olbrimskej. (...) Od tejto stupaje pamatnej náš prjevodca nás vivjedou okolo jednej na kopkoviti Oblík. (...)

 „Stupaj olbrimska“ v Hlovíkovom vyjadrení je v súčasnosti označovaná ako Obria noha v rámci komplexu Hermanovských skál. Cestou si podrobne všíma a opisuje aj ďalšie detaily kamenných útvarov na Oblíku, ktoré dodnes pútajú pozornosť.

(...) Ešťe podivňejší je spodní kameň, na ktorjeho roviňe sme si všecci pjaťi stáť a chodiť mohli. Jesto na ňom ku severo-víchodňej straňe dlabaňina jako dáki obdlhlí štvoruholňík, a to je tá chírečná studňička, ktorú jako Harmanovčaňja hovorja zbojňíci vikresali. Po zdlžki urobí 1 nohu 8 palce, jej šírka 1 n. hlbina v prostrjedku 1 n. 4 p., inďe voľačo meňej. Voda dažďová jej vraj ňikdi ňechibí. Celuo jej koritko je sťa volová hlava, so širinou pre chrjapi so záhibinou pre sánki a náčelja tak že bi sa doňho odťatá hovedzja hlava celkom zmestila. Do tejto studňički ťečje od víchodu jeden jarčok a z ňej zase k poludňú viťeká druhí jako hovedzje patro (spina dorsi, der Rückgrat) nakrivení. Z toho ešte 4 k západu a poludňú sa skrúcajú a jeden z ňich sa v jednej jamke traťí. Na boku od tíchto jarkou vídať na víchod krížom celjeho povrchu skoro v polovici balvana pri studňičke prjehlbinu dakoľko palcou viritú zo 5 n. dlhú a vjac ako 2 n. širokú, dvoma čjarkami nahnutíma skoro rovnobežňe obmedzenú tak že bi medzi ňimi hocjakí vuol hlavou ku studňičke obráťení ležať mohou. Vedla tohto mjesta a kďetu i na ňom a po sťenách kameňa jesto hodne trojuholňíkou, bodjek a pouvajcovitých ďjerok. Keď z tejto višini ďalej k poludňú oči obrátiš, uviďíš o dakolko sjah ďalej najvišší vežovatí končjar, ňepraviďelnú to a obrovskú štvorsťenu na ktorej vrchu v prosrjedku ešte osobitní okrúhli kus sťa hlava toho velikána zázračnjeho na oďiv stojí. Pre velkú príkrosť sme ňemohli na jeho plece vistúpiť; ale sme i tu na víchodňej sťeňe  pod mochom krížovje čjarki dosť visoko zočili. Ešťe vjac sme sa ďivili tím úšklebním škáram a škulinám, ktorje tu medzi skalami popod velkje balvani od poludňja k pounoci prosto prekukávajú alebo naopak. Jedna z tíchto ďjer na 3 druhá na 4 uhle je tolká, že sme sa popod velkje stohi kamennje z jednej strani na druhú prepchať mohli. (...)

Kamennými útvarmi na Oblíku sa vo svojej knihe Kultové kamene tajomné a magické (Bratislava 2008) podrobne zaoberá Rudolf Irša. 

Skôr ako vystúpime po náročnejšom teréne celkom nahor, prejdeme okolo viacero menších kultových miest, mohýl a kultových kameňov zväčša bez povšimnutia. V minulosti tomu tak nebolo. Na cestách, ktoré vedú k Oblíku, bolo mnoho zastávok, ktoré slúžili ako odpočinkové a kultové miesta. Boli zriaďované pri prameňoch, vodných tokoch, výrazných skalách, veľkých balvanoch. dnes tam nachádzame kultové miesta zhotovené z kameňov usporiadaných do kruhu, jednotlivé kultové kamene, mnohé s miskami, jamkami, “uškami“, mohyly okrúhle aj dlhé desiatky až stovky metrov, všetko zarastené lesom a popretkávané novými chodníkmi, ktoré čiastočne sledujú, inde križujú dávne cesty smerujúce k vrcholu kultovej hory Oblík. (s.103,105)

V kapitole Oblík – mocná a tajomná hora (s.101-122) v deviatich subkapitolách s obrázkami a detailnými kresbami dominánt podáva vlastné vysvetlenie ich predpokladaných magických funkcií, ktoré silne korešpondujú s úvahami Adama Hlovíka:

(...) spituvali sme sa medzi sebou: kdo z Vás viďeu posjal dačo takjehoto? či sa to muože všetko mať za ďjelo samej náhodi alebo za hru prírodi? či je to ňje mjesto starodávnich obradou (cultus) pohanskích? či sú tjeto hromadi skála ňje ostatki oltárou staroslovenskích? či nestáu dakedi na tamtej veži ozornej dáki Perún, alebo Svatovít, alebo Radhosť a či sa mu na tej skale ňeobetúvavalo? a či  z obeťí ňeťekávala svatá krú do tejto studňički? či ňje sú tje mnohje čjari najstaršje písmeni (litera) runami pomenovanje? a tje trojuholňíki či sa ňemuožu na indickú trojicu Trimurti zvanú vsťahuvať?*) a tjeto ďjeri uhlovatje krížom tolkími rozvalinami pozasípanje či ňeboli dakedi  zvučními trúbami povetrních Stribohou? (...)

V roku 1998 Oblík so svojimi tajomstvami pritiahol i pozornosť televíznej kamery v rámci seriálu dokumentov Pavla Dvořáka; tieto boli v Slovenskej televízii uvádzané pod názvom Stopy dávnej minulosti. V dokumente Výlet na Oblík sa Pavol Dvořák v sprievode geológa Miroslava Harmana, archeológa Václava Furmánka, zoológa Petra Pjenčáka, drevára Jána Ducára a geodeta Petra Saba vydal na tú istú cestu, ktorú pred (vtedy) 150 rokmi podnikol Adam Hlovík so svojimi spoločníkmi a sprievodcom. Celý pôvodný Hlovíkov text – veľmi ľubozvučný – nahovoril Ladislav Chudík.

Na otázku Hlovíka, čo hovoria miestni ľudia o Oblíku, sprievodca Dzurko odpovedal:

Ta lem to smi čuli od starich lúdzi že tu kdeška bula kedis dávno zlata studňa co z ňej sami čisti, zlati pisek vicekal, ale ju potim jakisi pan bardzo hrubima foršti brestovima dal zaklasc i zasipac tak že ju dneška už ňikto najsc ňehodzen. I to hvarja , že tu ktošku raz žulte mlatki našol bardzo šumne a drahe, celkom zlate a jak potim i druhim lúdzom chcel ukazac to mesto, ňikda vecej tam ňepotrefil.

Pavel Dvořák v komentári k tejto odpovedi v podstate vylučuje prítomnosť zlata v Slanských vrchoch s vysvetlením, že to, na čo ľudia mysleli, bol bronz, ktorý tiež niekedy pôsobí krásne, lesklo, trblietavo. V tejto súvislosti sa preto zaujímavou javí informácia o testamente Petra Bergera z Viedne, ktorý bol spísaný v roku 1431:

V roku, keď sa píše 1431, ja, Peter Berger z Viedne spolu so svojimi milými bratmi Jakubom Bergerom, Ondrejom Bergerom a Gašparom Bergerom sme našli prádlo na drahé kovy na západe v Maďarsku. Tu je mesto zvané Prešov a pri tomto meste pri vzdialenosti dve míle je obec zvaná Hanušovce, ktorá patrí šľachetnému pánovi. Obec je nemecká. A neďaleko tejto obce je obec Hermanovce obývaná dobrými nemeckými sedliakmi. A teraz daj pozor: ak prídeš do obce, choď za Čiernou horou. Drž sa vpravo nahor. Dôjdeš ďalej veľkého vrchu zvaného Hummer vrch. Odtiaľto nechoď ďalej, ale pozoruj vpravo na potok, ktorý tečie do obce. Tu nájdeš na východe vrch a choď potokom hore na jedno  hodenie kameňom. Uvidíš tu bane a bane vedľa seba na 1,5 (?) a dívaj sa nadol, pri potoku vpravo je kaluž a pri kaluži vpravo vyteká z jednej štôlne malý čierny potôčik, tu je drahé a dobré zlato, aké sotva je v celom Maďarsku.  Kopaj v kaluži alebo v bani hocikde a nájdeš, s čím ťa oboznámi tento spis. Ja viem, že bane a cechy sú už zavalené, pozoruj však na bane, tu sme skúmali zem, kopaj a nájdeš bielu mastnú zem a hneď rozumieš, o čo ide. Ber si zo zeme v hore spomenutých štôlňach skadiaľ chceš a plav ich korýtkom. Hneď zbadáš lesk zlata, ale spolu s granátmi. Podľa toho môžeš sa riadiť. Medzi štôlňami je jedna, ktorá je najbohatšia. (...) Týmto prehlasujeme, že sme tam pracovali jeden a pol roka a sme z toho si stavali vo Viedni šesť najlepších domov. (...)

(Publikované v časopise Minerál IX., 2001/4; Kotuľák, P. - Levendovský, S.: História banskej činnosti v Slánskych vrchoch)

Na základe toho by bolo možné položiť si otázku: Je možné, že by sa o tomto zlate tradovalo celých 400 rokov a že práve s touto ústnou tradíciou sa podelil Dzurko s Hlovíkom? Že v Slanských vrchoch neboli len ložiská rôznych druhov opálu, ale i opravdivého zlata?

Lenže je tu jeden problém. V roku 1811 štát skúmal pravdivosť tohto dokumentu, no táto preukázaná nebola. Autori príspevku v časopise Minerál vyjadrujú podozrenie, že za oným testamentom boli pravdepodobne snahy legalizovať nelegálny majetok pre potomkov. No súčasne uznávajú, že "popisovaná geologická situácia verne zodpovedá skutočnosti, autor teda dôkladne poznal terén".

Už či je pravda taká alebo onaká, isté je, že v Slanských vrchoch nájdete geografické pomenovania s prívlastkom zlatý – Zlatá Baňa (obec), Zlatá studňa (lesné jazierko).

O mnohom z toho, čo tu uvedené je, i mnohom inom, čo tu uvedené nie je, podáva komplexnú obrazovo-textovú informáciu rozsahom neveľká, ale obsahom hutná výstava Vlastivedného múzea v Hanušovciach nad Topľou, ktorá bola verejnosti sprístupnená koncom júla v objekte Veľkého kaštieľa.

 

 

 

 

 

 

Vrátim sa však ešte k Adamovi Hlovíkovi a jeho článku o Oblíku v Slovenských národných novinách (SNN) pred 170 rokmi. Článok ako taký je zaujímavý aj z pohľadu jazyka a písaného prejavu.

Hlovík bol stúpencom Jána Kollára a jeho biblickej češtiny. No jazyk, ktorým je článok napísaný, biblickú češtinu nepripomína. Vari to bol ústupok Štúrovi, aby mohol publikovať v SNN? Alebo ako Stredoslovák (Oravec) písal článok jazykom, ktorý mu bol najvlastnejší?

Čo sa týka písaného záznamu, písal ho Hlovík foneticky. Mäkčene písal všade tam, kde ich aj v súčasnosti počujeme, a to aj po spoluhláskach d, t, n, l, (ďeďina, najpoďivňejší) ...). Nepoužíval ypsilon (vibitej nohi). Dvojhlásky ia, ie, iu zapisoval prostredníctvom "j" (kaďjaľ, ďjeťaťom), dvojhlásku ô ako "uo" (nuoh, huor, spuosob). U prídavných mien v jednotnom čísle v genitíve príponu "-ého" zapísal formou "-jeho" (pravjeho, rovnjeho). U slovies v 3.osobe jednotného čísla nepoužíval koncové "l", ale "u" (zaskočiu, vitlačiu); ale ak došlo k tomu, že predposledná hláska bola "u", vtedy koncové "u" vyjadril pomocou "v" (pošmiknuv). Súčasné príslovky typu "spočiaku" zapisuje formou predložky s podstatným menom (z počjatku).

V článku sa Adam Hlovík prejavil aj ako človek, ktorý chce byť vedecky presný. Preto odborné termíny, odborné názvoslovie doplnil v zátvorke o ekvivalent v latinskom, resp. v latinskom aj nemeckom jazyku. Napríklad: nazvali ju tak iste od sokolou (Falco gentilis); súmernje duťini (concavitas, Aushöhlung); jako hovedzje patro (spina dorsi, der Rückgrat) nakrivení.

 

Ďalšie články z rubriky Hanušovce nad Topľou a okolie

Deti spod Oblíka

Medziansky hrádok a 800ročnica najstaršej písomnej zmienky v Šariši

Hanušovská kalvária

Nazmi Redžepovič a jeho „hanušovská zmrzlina“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?