ŽSR o kalamite informovali dobre, situáciu na trati však organizačne zvládali slabšie

Autor: Agáta Krupová | 12.2.2015 o 20:30 | (upravené 13.2.2015 o 0:26) Karma článku: 4,99 | Prečítané:  506x

V sobotu 31.1.2015 sme so sestrou cestovali na Oravu. Vedeli sme, že je kalamita, no v duchu sme sa nádejali, že železnicou to bude istejšie ako autom. Nebolo.

Vyrazila som z Hanušoviec nad Topľou o 4.50 hod. busom do Prešova. U nás silno pršalo, v Prešove silno snežilo. Tam sa ku mne pripojila sestra. Do Kysaku nás odviezol jej syn autom, ale už sme sa báli že rýchlik Čingov nestihneme. Aj keď odhŕňače pracovali, cesty sústavne zasypával nový sneh. Vtedy sme netušili, že aj keby sme ho zmeškali, nemalo by to žiaden vplyv na náš konečný čas príchodu na hornú Oravu. Prečo?

Zastavili sme v Spišskej Novej Vsi a tu nám oznámili 50 minútové meškanie. Každý si povzdychol, ale každý s tým v podstate aj rátal. No po 50 minútach ohlásili, že meškanie rýchlika sa zväčšuje na 120 minút. Kto chce, môže v tomto čase navštíviť jedálenský vozeň, aby sa občerstvil, kto si zvážil, že v ceste nebude pokračovať, má z rýchlika vystúpiť a osobným vlakom, ktorý za chvíľu príde, vrátiť sa do východzej stanice. Našim vozňom v určitých časových intervaloch stále prechádzala aj naša pani sprievodkyňa a ochotne odpovedala na naše otázky.

Keď sme už vo vlaku sedeli dve a pol hodiny, znova sa ozval hlas z reproduktorov, ktorý nás všetkých vyzval, aby sme urýchlene opustili priestory vlaku, že po Poprad pocestujeme ďalším, ktorý príde o chvíľu.

Počas ďalšieho cca 30 minútového čakania vonku na peróne sme sa od sprievodcov, ktorí tam stáli s nami, dozvedeli, že niekde pri Štrbe sú na koľajniciach snehovou metelicou pováľané stromy a tieto poškodili elektrické vedenie; meškať vraj môžeme aj 5 hodín. To už nikomu nebolo do smiechu.

Všetci sme si uvedomovali, že proti prírode nič nezmôžeme a máme smolu, že sme to práve my, ktorí sme sa tu dnes ocitli. Obidve so sestrou sme mali so sebou tiež primeranú batožinu, a tak sa k nám prihovorila jedna pani, či náhodou necestujeme do Rakúska alebo Švajčiarka. Na moju otázku, či je opatrovateľka, odpovedala, že áno. Už v žiadnom prípade nestihne prípojný rýchlik z Bratislavy do Viedne a potom ešte musí presadať na rýchlik do Švajčiarska. Vraj takto cestuje už asi 7 rokov, no ešte nikdy sa jej nič podobné nepritrafilo. Preto si hľadala medzi cestujúcimi prípadnú spoločníčku, že dvom by im počas tejto nepredvídateľnej cesty určite bolo lepšie. No nenašla nikoho. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že my so sestrou pri tom všetkom máme ešte veľké šťastie. S treťou sestrou na Orave sme boli cez mobily sústavne v kontakte a vedeli sme, že pre nás je teraz najhlavnejšie dostať sa do Ružomberka a odtiaľ už nebude problém smer Námestovo. Prídu pre nás autom, na Orave kalamita nie je (tá tam prišla až týždeň po nás).

Konečne prišiel rýchlik Dargov a my sme sa všetci doň naladovali. Vo vlaku vzápäti zaznel hlas z reproduktorov a poinformoval nás, že týmto rýchlikom sa dostaneme do Popradu, kde prestúpime do pripravených autobusov.

Až potiaľ to bolo v poriadku. Potom nastal na stanici v Poprade chaos. U mňa jednoznačne. Cestujem často, ale zväčša sama. No teraz bola so mnou aj sestra, ktorá má veľmi slabý zrak, preto sa vo všetkom úplne spoliehala na mňa a ja som cítila veľkú zodpovednosť. Ľudí sa z vlaku vyhrnulo neskutočne veľa, ja som sa pohľadom snažila zistiť, ktorým smerom ísť a pritom v tom dave nestratiť z očí sestru, lebo nebolo možné držať sa stále bok po boku. Keď sa ma sestra opýtala, ktorým smerom, akosi bez rozmýšľania som zavelila: Tade, kade všetci!

Veď na stanici v Spišskej Novej Vsi sme sa zišli ľudia, u ktorých som mala pocit, že všetci máme nabratý smer Bratislava, minimálne Liptovský Mikuláš. Vo svojich myšlienkach som vtedy ani len náhodou nezohľadnila fakt, že sa pridávame k cestujúcim z rýchlika Dargov a že ideme popod Tatry, v ktorých konečne začala lyžiarska sezóna. A rýchlik Dargov ani nemeškal.

Zrazu nás dav vťahoval do úzkeho otvoru akéhosi motoráčika, z ktorého sa nemohol von vydostať jeden neveľký mužíček.  – Bodaj by ste tam nikto nedošli! – vyštekol jedovaté slová rovno oproti nám. – Sprosták! – rozhorčene mu vrátila moja sestra. Ale ja som už badala, že niečo nie je v poriadku. Ktosi sa na mňa ovalil a skoro ma stiahol k zemi. – Prepáčte... – ospravedlňoval sa mladý muž, ktorému zapadla noha medzi vlak a nástupište a iba s ťažkosťami ju vyťahoval von, lebo ľudí nebolo možné zastaviť. – Ja som v poriadku, len či aj vaša noha...?   – vyľakane som odvetila protiotázkou. Prikývol hlavou na znak súhlasu. – Dúfam, že sme dobre nastúpili. Smer Bratislava? – uprela som prosebne zrak na ženu pri mne. Záporne pokrútila hlavou. – Smer Štrbské pleso. – Zatmelo sa mi pred očami. – Naspäť, von! – zavelila som sestre. Teraz sme išli proti prúdu my dve. Nebolo to ľahké, ale zvládli sme to. Priznám sa, chcela som raz skríknuť Dofrasáááá!!!!!, ale spomenula som si na rozzúreného neveľkého mužíčka a ticho zaťala zuby.

Ponáhľali sme sa do veľkej staničnej haly. Teraz som už očami poriadne hľadala nejaké smerovky ku kyvadlovej autobusovej doprave. Nič. Hľadala som očami okienko Informácie. Nič, iba okienka pre predaj cestovných lístkov, nejaké bufety, predajňa RegioJet-u, WC ... Utekala som na perón, kde sme vyšli z vlaku. Nič. Sestra medzitým zašla k okienku opýtať sa zamestnankyne ŽSR, ako sa dostaneme k busom. Nevedela. Jej úlohou je predávať cestovné lístky a nič iné. Obracala som sa na všetky strany, či neuvidím nejakého zamestnanca ŽSR na chodbe, ktorý by usmerňoval cestujúcich v tomto chaose. Ani jedna duša z radov potenciálnych kompetentných.

Ak mám cestu niekedy do Popradu, cestujem výlučne diaľkovými autobusovými spojmi. Nemusím totiž nikde prestupovať. Iba raz som nemala dobrý autobusový spoj, keď som letela z popradského letiska do Londýna. Tak som sa snažila rozpamätať, ako som išla na autobusovú stanicu, kde boli aj taxíky. Obe stanice sú v tesnej blízkosti. Medzitým však aj sestra sa opýtala nejakej skupinky ľudí, ktorí išli opačným smerom a do Popradu prišli z Mikuláša autobusom. Stačilo mi naznačiť rukou správny smer a už som sa orientovala. Tu dole schodmi, potom napravo von z budovy prejsť nejakú desiatku metrov a už sme videli autobusy. Také jednoduché, ale v tom zmätku také zložité.

Tri busy už praskali vo švíkoch, keď nás pustili do štvrtého. Vystihli sme moment a už sme na naše šťastie a smolu niektorých iných sedeli. Ktosi ma zrazu prekvapil milým pozdravom a úsmevom. Vnučka môjho suseda z bytovky. Vraj cestujú skupinka mládeže s pánom farárom neviem kam. Lebo to už sa nás cez celý autobus všetkých snažil zvýšeným hlasom osloviť pán šofér, či má niekto cestovný lístok do Tatranskej Štrby. Áno. Jeden cestujúci. Pán šofér tiež znervóznel:   – To ste nevedeli všetci, ktorí idete do Štrby nasadnúť spolu do jedného autobusu? Pred chvíľou sa tam nemohli šoféri vytočiť, lebo je tam malý priestor a zdržali sa kvôli tomu viac ako 20 minút. Pritom v každom buse bolo priamo do Štrby iba od jedného najviac do štyroch cestujúcich. Keby tam išiel iba jeden autobus ...  – No a čia je to chyba? To už sa dotyčného pána nahlas zastali viacerí. Nie je to predsa jeho chyba. Nikto ho na to neupozornil. Ak vedeli o tom všetci šoféri, mohli to zariadiť oni. Lenže šofér sa bránil, že to nie je záležitosť vodičov. Oni dostali objednávku od ŽSR, a tak chodia a zberajú cestujúcich a problémy sa kopia...  Nakoniec sa šofér opýtal dotyčného pána, či ho môže vysadiť na výpadovke a nezachádzať na stanicu. Pán súhlasil. Všetci sme si s úľavou vydýchli a mnohí sme sa dotyčnému pánovi nahlas poďakovali. Medzitým ešte ktosi strašil, že asi aj cesty sú uzavreté, lebo na nete čítal, že niekde bola autohavária. Našťastie nás sa to netýkalo.

Cestujúci v autobuse stíchli. Niekto predo mnou čítal knihu, iný lúštil krížovky a ja unavená zo všetkého som počas cesty krátko zadriemala. Prebudilo ma čujné rozprávanie dvojice sediacej za mnou.

"... a tak tu kdesi sa pustili v ten večer pešky... ale neuvedomili si, že stratili správny smer, trochu blúdili.... a vlastne urobili okruh a dostali sa znova na to isté miesto ... pritúlili sa k sebe ... a tak prišla na svet tvoja mama ... "

Ešte aj romantika si tu našla svoje miesto. A mne v tej chvíli prišlo na um rozprávanie jedného vyše 90 ročného dedka pred viac ako 20 rokmi počas jedného národopisného výskumu v našom okrese, ktorý mi s úsmevom na tvári s očami vnorenými hlboko do vlastných spomienok rozprával ako parobci robili dievkam počas priadok prieky, ako to dievky štvalo a chceli im to vrátiť, no nakoniec sa dvojice uzmierili a niektoré aj telesne pobesedovali ...

Konečne sme vchádzali do Liptovského Mikuláša. Znova volala sestra. Jej zať nás už čakal autom v Ružomberku. Má prísť za nami? Povedala som, že nemusí. Veď nám bolo medzitým oznámené, že mimoriadny rýchlik bude pristavený a cesta smerom na Bratislavu bude plynulá. Iba nedokončili správu oznamom, kedy sa ten rýchlik z LM reálne pohne. Podľa rozpisu na tabuli príchodov a odchodov vlakov to malo byť o štvrť na jednu, skutočnosť bola o trištvrte na jednu s tým, že na rýchlik sme na stanici v LM okrem toho ešte pred nástupom doň čakali ďalších cca tridsať minút. Teda spolu asi 60 – 65 minút. Jedna celá hodina. S istou úľavou sme si v ten deň prvýkrát vydýchli až v Ružomberku, keď už sme sedeli v aute.

Keby nebola doba taká, aká je a neboli by ešte mobily, cestovali by sme na naše miesto určenia až do večera, lebo na ďalšie prípoje z Ružomberka na Dolný Kubín a z Kubína na Námestovo by sme na každý z prípojov čakali hodinu-dve, v sobotu možno aj viac. Vďaka sústavnému telefonickému spojeniu, a teda sústavnej vzájomnej informovanosti sme tam boli „už“ o 14. hod. namiesto pôvodne plánovaného času 9.30 hod.

V Poprade tak ako my hľadali autobusy aj iní, ktorí sa tam takisto nevedeli rýchlo zorientovať. Áno, vo vlaku sme boli informovaní o všetkom, ale akonáhle sme vyšli z vlaku, dostali sme sa do chaosu. Keby v Poprade na peróne a iných strategických miestach postavili po jednom človeku v reflexnej bunde, ktorý by usmerňoval cestujúcich neznalých terénu popradskej železničnej stanice smerom ku kyvadlovej doprave, veľmi by nám tým boli pomohli a ich by to nestálo veľké úsilie. Hej, stálo by to mzdu tých dvoch-troch ľudí naviac. Inou alternatívou mohlo byť vziať do ruky zopár veľkých výkresov, červenými fixami na ne označiť šípkou smer, ktorým sa dostaneme ku kyvadlovej doprave a vycapiť ich na steny stanice. To by bola zanedbateľná cena výdavkov. A nám by aj toto bolo veľmi pomohlo. 

V neposlednom rade sa dal úspornejšie riešiť problém s cestujúcimi na vlakovú stanicu do Tatranskej Štrby. Aj nervov aj benzínu by boli trochu ušetrili, keby pri zvážaní toľkých cestujúcich v smere Poprad – Liptovský Mikuláš a Liptovský Mikuláš – Poprad vyhradili jeden autobus, v ktorom by sústredili iba cestujúcich do Štrby a ostatné autobusy by išli priamo bez zachádzky do Tatranskej Štrby.

Viacerí blízki ľudia, ktorí vedeli o mojej ceste, sa ma pýtali, ako to všetko bolo. A tak som sa k tej ceste vlakom počas uplynulých dní v myšlienkach akosi stále vracala a uvedomovala si ďalšie skutočnosti.

Keď sme boli v autobuse, všetci sme ďakovali pánovi, ktorý nenástojil na tom, že ho šofér musí odviezť presne tam, kam bola jeho povinnosť. Každý už mal v ten deň plné zuby cestovania. Každý si myslel, že prídeme do Mikuláša skôr a teda aj skôr odídeme. Figu borovú. Tak či tak sme tam ešte hodinu čakali, pokiaľ nedošli všetky autobusy a pokiaľ neboli pre náš mimoriadny vlak voľné železničné dráhy. Keby ten pán bol na svojom nástojil, mal by na to plné právo, aj keby sme v tom momente  boli neviem ako silno škrípali zubami a škaredo naňho gánili. Lebo nakoniec – na koho by sa zviezla zodpovednosť, keby sa tomu pánovi na hlavnej ceste úplne mimo oficiálnej zastávky bolo niečo stalo alebo by v dôsledku toho došlo k nejakej kolízii autobusu s inými dopravnými prostriedkami počas jeho vystupovania? Bola kalamita, bola nervozita, bolo zvýšené nebezpečenstvo počas cestnej premávky na každom jej metri ... Ja osobne by som sa s tým vo svojom vnútri ťažko vyrovnávala, lebo žiadne ušetrené minúty ani hodiny nestoja viac ako zdravie a život človeka.

Myslím aj na pani opatrovateľku, ktorá pre ďalekú cestu do Švajčiarska vždy uprednostňovala vlak, lebo cesty autom už pre niektoré opatrovateľky skončili tragicky. Myslím na tých, čo sa nevrátili domov z polcesty, lebo išli za príbuznými – jeden sa ženil, druhá vydávala, iní zomreli. Mladí sa tešili na pekný víkend, z ktorého im kalamita cestou odkrojila poriadny kúsok času. A ďalší? Každý mal niečo iné, ale určite preňho dôležité, keď tú cestu v Spišskej Novej Vsi nevzdal.

Verím,  chcem veriť, že každý jeden z cestujúcich rýchlika Čingov 31.1.2015 v ranných hodinách z Košíc do Bratislavy sa nakoniec dostal v zdraví na miesto svojho určenia. Nielen preto, že tak to má byť, ale aj preto, že som mala zo všetkých cestujúcich z tej našej skupiny veľmi dobrý pocit. Napriek ťažkostiam nikto škaredo nenadával. Aj keď sa raz či dvakrát dvihol určite oprávnený vecný kritický hlas, iný hlas ho žartovne zastavil, odľahčil situáciu, rozosmial nás alebo aspoň nám rozžiaril oči. V istom momente som si pomyslela, že sme boli skupina, ktorá dokázala túto situáciu zvládnuť s pokojom Angličana. Ale mýlila som sa. Žila som v Anglicku päť rokov a myslím, že viem, čo znamená prijímať krízové situácie v hromadnej doprave s pokojom Angličana. Klobúk dole pred nimi. No naša skupina mala ešte niečo viac. Jeden velikánsky bonus. Dobrosrdečnosť, akúsi zvláštnu súdržnosť, keď sme sa už „z videnia poznali“ a správny humor v správnej chvíli. Napriek všetkému napätiu z meškania vlaku som sa cítila medzi týmito ľuďmi skutočne dobre.

 

Ďalšie články o cestovaní a s dopravnou tematikou

Vodič, prosím, daj chodcovi prednosť

Revízor

Na letisku

Šou v autobuse

Kto z cestujúcich verejnou hromadnou dopravou ostatným vadí?

Stručne o londýnskej hromadnej doprave nielen v čase olympiády

O lízankových dámach a ich dopravnej službe

London-Harrow II. - Miesto prvej smrteľnej nehody vodiča auta v GB

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?