Moje živé výkladové slovníky (o dvojjazyčnej komunikácii s vnukmi)

Autor: Agáta Krupová | 9.1.2015 o 9:00 | (upravené 9.1.2015 o 9:32) Karma článku: 8,06 | Prečítané:  1286x

Tieto Vianoce som znova bola v Anglicku. Počasie pod psa – ani zima, ani slnko, len dažďa nadelené neúrekom. A virózy. A tak naša rodinná zostava na rozdiel od iných rokov trávila voľné dni najmä doma.

Vnuci sú živí, temperamentní, aktívni. Najradšej sú vonku na vzduchu. Ale keď sa tam nedá ani len bicyklovať, ani na playgraund ísť, tak doma ich potom veľmi zvádzajú tablety s elektronickými hrami, v ktorých sa už ja nevyznám a ani nechcem vyznať.  Čo teda robiť počas pracovných dní, keď sme zostali len my traja? Najprv som chytila do ruky knihu, ktorú som dostala pod stromček, ale veľmi rýchlo som si povedala, že toto môžem čítať aj doma.

Do oka mi padla jedna, ktorú starší vnuk dostal vlani od kohosi k narodeninám, ale nečítal ju. Hoci sa volala Mr Stink, teda Pán Smraďoch a podľa názvu si hocikto mohol predstaviť hocičo, hlavne že to bude čítanie pre chlapcov, v skutočnosti kniha humorne dojímavým spôsobom rozprávala o veľmi zvláštnom, ale krásnom priateľstve dvanásťročného dievčaťa s bezdomovcom, ktorý smrdel ako nikto na svete. Ako mi vnuk podával knihu, neodpustil si poznámku, že on také nečíta. To nie je literatúra pre chlapcov, ale pre dievčatá.

No hneď sa ku mne pridružil mladší vnuk. Má len šesť rokov, ale číta krásne, plynule, trochu prirýchlo, akurát s intonáciou hlasu zápasí. Čiarka, bodka, priama reč – všetko v jednej tónine. Ako nekonečné Wagnerove melódie.

Opýtala som sa ho, či mi bude čítať. Povedal, že áno, ale on vraj s mamou číta tak, že jednu stranu knihy on, druhú mama, potom zase on a zase mama ... Pristala som na jeho podmienku.

Začali sme čítať. Najprv on. Spustil to ako na sánkach dolu brehom. Nebolo kedy, a stránka bola prečítaná. Keby som mu cez plece nepozerala na písaný text, nerozumiem ničomu. Keď skončil prvú stranu, bol rad na mne. Začala som pomaly, snažiac sa čo najsprávnejšie vyslovovať anglické slová, frázy i celé vety. Aj keby som chcela čítať tak rýchlo ako on, nedokážem to.  Popritom čítaný text správne intonovať a mimikou tváre vyjadrovať radosť, keď bolo veselo a smútok, keď som čítala o všetkých duševných horkostiach hlavnej dievčenskej postavy.

Po prvej strane som vnuka upozornila, ako čítať, keď sú v texte čiarky a bodky. Prikývol, že on to vie, no aj ďalej si čítal po svojom. Tak som ho nechala, nech si číta ako číta, dôležité je, že rád číta, že to chce. Po niekoľkých stránkach, ani si to neuvedomoval, začal ma postupne po troške napodobovať. Spomalil tempo a hlasom sa snažil vyjadriť i otáznik, keď tam bol. V duchu som jasala.

V texte sa raz viac, inokedy menej často objavovali slová, ktorým som nerozumela alebo som ich nevedela správne vysloviť. Doposiaľ som sa so svojimi jazykovými problémami v angličtine najviac obracala na svojho staršieho vnuka, ktorý má veľký pedagogický talent, veľký dar vybrať správne čo najjednoduchší popis, aby som rozumela jeho vysvetleniu.  Tak to bolo pri prvých stránkach aj teraz.  A podobne sa na staršieho brata spočiatku obracal aj mladší, ak nevedel ako ma správne vysloviť ťažké dlhé slovo, ktoré videl prvýkrát.

Počas týchto dní po vzore staršieho vnuka mi začal s veľkou dôležitosťou a zodpovednosťou vysvetľovať všetko, čomu som nerozumela, aj mladší vnuk. Niekedy som ani nepotrebovala vysvetlenie, ale ak cítil potrebu niektorý text zdôrazniť, lebo ho nejakým spôsobom zasiahol a chcel, aby som to pochopila presne tak ako on, tak prestal čítať a pustili sme sa do rozprávania dojmov. V takých chvíľach som ho netrápila slovenčinou. Čítali sme anglický text a anglicky sme sa aj rozprávali, lebo aj ja sa chcem stále lepšie a lepšie učiť po anglicky.

Vlastne akosi sa to samo od seba kryštalizuje, že ak sme spolu na Slovensku, rozprávame prevažne slovensky, ak v Anglicku, tak anglicky. Ja síce viem, že do smrti sa nenaučím správne všetko vyslovovať. Ani rozumieť. Ale snažím sa, napriek tomu, že som sa angličtinou začala vážnejšie zaoberať až pred mojou päťdesiatkou.

Ak vyslovujem samostatné slová, tak mi to celkom ide. Ak frázy – tak bežné frázy áno. Tie, ktoré počujem prvýkrát, najmä ak obsahujú „th“, tak s problémom. Občas sa pritrafia aj také slová alebo frázy, ktoré som už počas tých mnohých rokov počula nespočetnekrát, no nedokážem si zapamätať ich význam, hoci ani „th“ neobsahujú. Ich význam mi stále uniká. Sústavne siaham za tlačeným slovníkom alebo otravujem vnukov, pritom viem, že o polhodinu budem znova tam, kde som bola doposiaľ. Najľahšie mi ide čítanie. Čítanému textu porozumiem najskôr, preto sa v tom snažím neochabovať.

Niektorí si myslia, že najmä vnuci by sa mali učiť slovensky. Oni sa snažia tak, ako sa ja snažím po anglicky. Keď boli v lete na Slovensku na prázdninách a ostali sami so svojimi kamarátmi, tak im už rozprávanie po slovensky išlo naozaj celkom pekne. A mne tiež nezaškodí vedieť  po anglicky. Tak je moja snaha s vnukmi obojstranná , vieme si toho oveľa viac navzájom povedať, vysvetliť, vieme sa z vypovedaného viac vcítiť do pocitov toho druhého. Lebo aj keď ja neviem poriadne anglicky rozprávať, ale viem počúvať a rozumieť. A tiež aj keď moji vnuci nevedia poriadne slovensky rozprávať, vedia slovenskú reč počúvať a jej rozumieť. A tam niekde nastáva stret a prienik našej vzájomnej komunikácie a vzájomného pochopenia bez toho, aby sme museli k sebe prizývať niekoho ďalšieho. Lebo niektoré momenty dôverného rozprávania, či vyznania sú tak vzácne, že ak by sme si k nim hľadali tlmočníka, stratili by svoju hĺbku a stratili by aj kúsok na svojom čare a hodnote. A mnohé by medzi nami určite ostalo nevypovedané. To by bola hrozná škoda.

Preto si myslím, že staré mamy a starí otcovia, ktorí majú vnúčatá v zahraničí (mám na mysli také, ktoré sa v zahraničí narodili, tam žijú a ich rodičia nie sú obidvaja zo Slovenska), nečakajte, aby sa len ony učili po slovensky. Učte sa aj vy ich jazyk, ktorým sa ony každodenne dorozumievajú a ktorý je pre ne de facto ich rodný jazyk. Takto skôr nastane medzi vami zblíženie, po ktorom určite túžite aj vy, aj vaše vnúčatá. Respektíve jeho upevnenie. Lebo deti rastú, dospievajú až už im v rozhovoroch nestačí len chabá slovná zásoba. Deti sa chcú podeliť so svojimi pocitmi, porozprávať ako bolo v škole, ako ich niekto sklamal, že z niečoho mali veľkú radosť, možno sa niekedy budú potrebovať zdôveriť so svojimi malými tajomstvami, budú potrebovať radu, ak ich budete mať počas letných prázdnin dlhšie u seba a nebudú mať vtedy pri sebe ani jedného z rodičov. A to nie je ľahké v inom jazyku ako bežne denne používajú a v inojazyčnom prostredí, než na aké sú po iné časti roka zvyknuté. Ale ak je snaha o vzájomnú komunikáciu a porozumenie (nielen to pocitové, pri ktorom nie sú potrebné žiadne slová) naozaj úprimná, potom sa musia o to snažiť aj starí rodičia a nečakať len na to, že nech sa len vnúčatá učia po slovensky.

V neposlednom rade  určite aj vy, starí rodičia, navštevujete svoje deti a vnukov v zahraničí a vtedy sa vám ten cudzí jazyk naozaj veľmi zíde, pokiaľ nechcete len vždy sedieť doma, ale túžite vyjsť si aj vonku a spoznávať lepšie krajinu, kultúru  i spôsob života jej obyvateľov.

Články s podobnou tematikou:

Podarené reči našich detí

Podarené reči našich detí II. – Smutný Prešov

Trampoty zahraničného Slováčika prváčika

Priateľka od detstva

Baba Jaga?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?