O Vianociach a iných veciach

Autor: Agáta Krupová | 18.12.2014 o 9:38 | Karma článku: 8,64 | Prečítané:  835x

Vždy sme sa snažili o pokojné a šťastné Vianoce, no ten pokoj - tesne pred - vždy niečo narušilo. Nervozita, nestihačky. Áno, aj pred päťdesiat a viac rokmi. V poštárskej rodine bolo vždy najviac zhonu a najviac stresu pred najväčšími sviatkami v roku, pred Vianocami a Veľkou nocou. Najviac pohľadníc, najviac listov, nahustilo sa vyplácanie dôchodkov, ľudia z celého Československa, ale neraz aj z USA posielali drobné balíčky ako listové zásielky a velikánska poštárska brašna pukala vo švíkoch. Dedko to zvládal ejahoja na bicykli aj po susedných dedinách. Mama si časť zásielok okrem brašny na plece rozdelila ešte do jednej-dvoch plátených tašiek do ruky. Takto ovešaná zo všetkých strán ako vianočný stromček obchádzala Hanušovce pred každými Vianocami denne do neskorého popoludnia, iba sladkosti v jej prípade nahrádzala horkosť ťažkých bremien.

V tom čase chcel mať každý doma čo najviac novín a časopisov s televíznym programom, zaujímavým čítaním srdcervúcich príbehov a lúštením krížoviek. Ani vtedy mnohí ľudia za knihami extra nebažili, ale Vianoce boli časom, keď sa napriek všetkému čítalo oveľa viac ako po iné časti roka.

Mňa knihy naučil čítať a milovať otec. Podobne ako lúštiť krížovky a hrať žolíka. Bez tých troch sa naše nedeľné a iné sviatočné popoludnia doma nikdy neobišli. Dopoludnia vždy spolu celá rodina do kostola, popoludní vždy svorne doma.

Auto sme nemali, a tak sme na návštevy chodili zriedka. Návštevy naopak chodili k nám. Vždy bolo družne, veselo. Občas niekto hlasnejšie zdôraznil svoju pravdu, iný ho chytil za rameno, aby ho upokojil.

Ani na výlety sme nechodili. Tobôž nie do zahraničia. Otec bol jediný raz s poštárskym kolektívom v Poľsku a odvtedy sústavne spomínal, aké tam robia zvláštne ovocné polievky. Mama bola raz v kúpeľoch na strednom Slovensku, ale od nej sme sa nikdy poriadne nedozvedeli ako tam bolo. Vlastne si ani nepamätám, kde to bolo.

Náš život do značnej miery ovplyvňovalo to, že rodičia mali celý život problémy so zdravím. Ak sme sa my, sestry, občas posťažovali, že nikam nechodíme ako iné rodiny, mama si iba ťažko vzdychla s výčitkou v očiach. Otec mal však vždy po ruke riešenie. S palcom po mape sme s ním cestovali po celom svete. A z kníh sme sa o mnohých krajinách dozvedeli veľa zaujímavého.

Nebolo Vianoc ani narodenín, aby som nedostala ako darček knihu. A vždy som sa tešila, aká príde nabudúce. Nespočetnekrát som prečítala Janu Eyrovú, Quo vadis, Púšťou a pralesom, aj niektoré ďalšie. Zbožňovala som detektívky, mayovky, nevinné dievčenské romány, ale ako puberťáčka tiež niektoré vtedajšie bestsellery, ktoré sa mojej mame nepozdávali, a tak som ich čítala potajme. Okrem politickej literatúry nebolo azda v miestnej knižnici knihy, ktorú by som si nepožičala a neprečítala. Keď ma mama ako dieťa chcela čo najprísnejšie potrestať, zhabala mi rozčítanú knihu. Vedela, že v takom prípade urobím všetko, čo bude žiadať, len aby som knižku čím skôr dostala späť.

Nikdy sme na Vianoce nedostali ani drahé darčeky, ani veľa darčekov, ale napriek ich skromnosti boli pre nás stále veľkou vzácnosťou, na ktorú sme sa náramne tešili. Okrem knihy som v balíčku vždy objavila nejaká ďalšiu drobnosť – rukavice, čiapku, šál... Hriali ma cestou na polnočnú sv. omšu. A pravdupovediac mi ako dieťaťu trošku dvíhali sebavedomie. Lebo chceš-nechceš, každá kamarátka sa tam tiež s niečím novým ukázala.

Ale to všetko bolo nič oproti tomu, aká úžasná atmosféra bola v kostole. Ľudí toľko, že sa nedalo pohnúť. Spočiatku mi síce práve toto veľmi prekážalo, lebo sme kvôli tomu s babkou alebo mamkou chodievali do kostola veľmi skoro, aby  sme si našli miesto na sedenie. No dlhé chvíle čakania som si napriek počiatočnej nevôli nakoniec vždy dokázala naplno vychutnať. Pričinil sa o to krásne vyzdobený kostol, vôňa ihličia, betlehem, pri ktorom som ako dieťa mala dojem, že žije. Postavičky boli sadrové, ale dynamicky vyjadrovali cestu pastierov a neskôr i troch kráľov do Betlehema. Ja pri svojom nepodarenom zraku som v takých a podobných prípadoch zatvárala oči a nechala plynúť myšlienky a predstavy ako živý film.

Počas svätej omše organ sprevádzaný krásne sýtym, priam burácajúcim hlasom pána organistu strhol k vrúcnemu mohutnému spevu kolied aj nás ostatných. Pán farár bol na polnočnú tiež vždy dojemne rozcítený, a tak počas kázne neostalo vtedy ani jedno oko suché. No najkrajší bol záver. Keď zhasli všetky veľké svetlá a blikotať ostali iba farebné svetielka na stromčekoch pri betleheme a my sme spievali Tichú noc ... Čaro Tichej noci sa vo mne nikdy nestratilo a aj dnes, keď ju počujem, mi vlhnú oči.

Polnočnej omši predchádzala večer doma spoločná večera za stolom so všetkými možnými dobrotami – oblátkami s medom, kozarovou juškou[1] s varenými zemiakmi, bobaľkami, rybím filé a zemiakovým šalátom, mandarínkami a banánmi, i koláčikmi. Pokiaľ žil dedko, nesmela na stole chýbať fazuľa, mačanka, riskaša, teda ryža v mlieku a iné jedlá, za ktorými som veľmi nepachtila. Vtedy sme sa vždy pred jedlom a po ňom spoločne pomodlili. Po iné dni sme sa pred jedlom iba prežehnávali.

A po večeri sme si chvíľu spievali koledy.

Od rána Štedrovečerného dňa sme my, deti, sledovali aj televízor. Kuba s Jozefom Krónerom a Milkou Vášáryovou, Dobrodružstvo pri obžinkoch s Božidarou Turzonovovou a Ivanom Mistríkom, Pyšnú princeznú s Alenou Vránovou a mnohé ďalšie filmy s hercami, ktorých dnešní mladí ľudia už nepoznajú. Boli neoddeliteľnou súčasťou našich Vianoc.

V peci i v kachľovcoch spočiatku praskalo drevo, potom niekto stále pridal poriadnu dávku brikiet. Príjemné teplo tak vydržalo do rána a bolo ho cítiť všade, ešte aj v tej veľkej parádnej chyži[2], kde sa inokedy netopilo.

Na Božie narodenie sme nikdy nič nerobili. Ani nežehlili šaty do kostola. Museli byť pripravené už vopred. Ani sme nič nevarili. Jedlo sa to, čo ostalo od štedrovečerného stola. Ani riad sme neumývali. Každý si odložil svoj tanier na kredenc alebo na prípecok a nabral si doň jedlo aj neskôr. Iba vtedy sme brali čistý tanier a ten špinavý odložili do ľušofa[3], keď sa dojedené jedlo bilo s tým nasledovným – do taniera od bobaľok s makom si už nikto nedal zemiakový šalát, ale do taniera po juške áno. No bobaľky sme si málokedy nakladali na tanier. Spravidla sme ich vyjedali zo spoločnej veľkej misy.

Bývali sme pri autobusovej zastávke. Autobusy nám zastavovali priamo pod oknami. A tak sa raz za  čas stalo, že sme mali na Štedrý deň doma aj hostí. Akých? Raz to bol vojak, ktorý nestihol autobusový prípoj do rodnej obce od vlaku, inokedy pani, ktorá pracovala v nemocnici a tiež mala problém s prípojom domov. Mobily neboli. Ani pevnú linku každý nemal. No my áno. Boli sme predsa poštárska  rodina. Vždy keď bolo treba, tak sme volali do tej obce niekomu, aby dal vedieť príbuzným človeka, ktorý u nás hľadal pomoc. A vždy sa našla dobrá duša od susedov alebo niekto iný z dediny, kto po vianočného oneskorenca došiel. Babka nikdy nezabudli dať na stôl pre tento účel jeden tanier navyše. Či už niekto prišiel alebo nie. Veď keď prišiel, strávil u nás nielen pár minút, ale aj niekoľko hodín, najmä keď bol poriadny sneh a vysoké záveje na cestách. Raz ktosi u nás dokonca aj nocoval.

Na Štefana alebo deň po ňom sme chodievali do Kamenice nad Torysou k našej druhej babke, maminej mame. Toto bola pre mňa doslova exotika. U nás doma jasličkári po domoch nechodili, ale v Kamenici áno. Fedor, Stacho, Kubo, ale najmä Starý. Škaredý, v hrubej huni, zovšadiaľ mu trčala slama. Humorný, i dotieravý. Nikdy nedal nikomu pokoj. Kým ostatní hrali svoju hru, on si vždy niekoho z okolosediacich vybral na mušku a už mu nedal pokoja. Najradšej nejakú peknú dievku. No ani deťom nedal pokoja. Kým vyhliadnutej dievke prejavoval pozornosť stískaním, ťapaním po zadku a podobne, deti vždy naháňal bakuľou a strašil ich. Aj som sa ho bála, aj som bola naňho vždy veľmi zvedavá. Chichúňala som sa a s krikom skrývala za mamu, keď ma chcel štuchnúť svojim kyjakom alebo mi inak urobiť naprotiveň.

Vianočným svetom môjho detstva bolo rapčanie snehu pod nohami, snehové vločky na nose, silná vôňa čerstvého ihličia. Žiadne umelé stromčeky. Najčastejšie sme mali borovicu, lebo smrek v teple rýchlo opadával. A to sa nesmelo stať, lebo stromček musel vydržať do Troch kráľov, keď pán farár s organistom a miništrantmi prišiel posvätiť naše obydlie. Ako deti sme stále vybehávali vonku: Už idú? Kde sú? Stihnú nás ešte dnes alebo až zajtra...?

Môj detský svet Vianoc sa už nikdy nevráti. Tak ako sa už nikdy nevrátia spoza brehu tí, ktorí zaspali večným spánkom pokoja. No žijú v mojich spomienkach, ktoré teraz odovzdávam svojim vnukom. Verím, že aj oni si z dnešných časov ponesú životom svoje vlastné krásne okamihy a spomienky, ktoré raz odovzdajú zasa ďalej, svojím deťom a vnukom.

_____________________________________________________________________________________________

[1] Bola to varená precedená šťava zo sudovej kyslej kapusty, nakoniec poliata spraženou cibuľkou na červenej sladkej paprike.  Juška sa varila iba s hubami (ak neboli hríby, tak aj s podpinkami). Zemiaky sa uvarili osobitne, prelisovali a potom si z nich zo spoločnej misy každý naberal lyžicou a pridával do taniera k juške toľko, koľko mu chutilo. Dodržiavali sme pôst od mäsa, preto v juške klobása chýbala.

[2] Chyža má v šarištine dva významy: 1. dom, 2. izba

[3] Ľušof – veľká nádoba s dvomi uchami na umývanie riadu.

 

Ďalšie články s vianočnou tematikou

Cnie sa mi

Nie je radosť ako radosť

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?