Famagusta (po grécky Αμμόχωστος, turecky Mağusa alebo Gazimağusa) leží na východnom pobreží Cypru. De facto je centrom okresu Gazimağusa Tureckej republiky severného Cypru, ktorá je uznaná len Tureckom, nie medzinárodne. De jure je to metropola okresu Famagusta Cyperskej republiky. Prečo tu právny vzťah nezodpovedá skutočnosti? Nuž udalostiam tureckej invázie v severnej časti ostrova Cyprus, ktorá začala v roku 1974, predchádzali nie desaťročia, ale storočia vzájomnej rivality medzi tureckou a gréckou komunitou.
Počas dvoch výletov, ktoré som v rámci dovolenky absolvovala (do Famagusty a do Nikózie), nás sprevádzali dve delegátky – Češka a Slovenka. Každá z nich mala pre nás pripravené svoje vlastné vysvetlenie konfliktu, ktorý vyústil do ozbrojeného vpádu tureckej armády pred 40 rokmi. Prvá bola zmýšľaním výsostne proturecká, druhá vysvetľovala situáciu viac v prospech gréckej strany. Tak alebo onak – isté je, že ostrov na severnú (tureckú) a južnú (grécku) časť už 40 rokov delí tzv. Zelená línia.
Fragmenty z histórie mesta i krajiny
História Famagusty začína okolo roku 300 p. n. l. Pôvodne to bola malá rybárska dedina a ako taká pretrvávala dlhú dobu. V tesnej blízkosti dediny (6 km) sa nachádzal staroveký grécky mestský štát, ktorý názov Salamis dostal po svojom zakladateľovi. Jeho obyvatelia však v dôsledku arabskej invázie vedenej Muawiyahom postupne odtiaľ odchádzali, zatiaľ čo Famagusta sa rozvinula spočiatku iba na neveľký, ale jediný, a teda pre Cyprus veľmi dôležitý prístav, prístavné mesto.
Dňa 12. mája 1191 sa na Cypre ženil anglický kráľ Richard Levie srdce (ktorému v tom čase ostrov patril), s Berengáriou Navarskou. Mladomanželia sa potom vydali do Svätej zeme, kde Richard porazil sultána Saladina. V roku 1192 sa mesto Famagusta dostalo pod správu francúzskej šľachtickej rodiny Lusignanovcov, keď kráľ Richard navrhol Guyovi z Lusignanu, aby sa stal kráľom Cypru.
Význam Famagusty ako prístavného mesta v Stredomorí výrazne vzrástol aj vďaka hradbám, ktoré chránili vnútorné mesto, čo malo veľký vplyv na zvyšovanie jeho populácie.
K ďalšiemu rozvoju mesta dochádza po roku 1291, keď Famagustu zaplavuje príliv kresťanských utečencov po páde palestínskeho mesta Akka do rúk moslimov. Famagusta sa vtedy stáva jedným z najbohatších miest kresťanského sveta. V roku 1372 sa prístavu zmocnili Janovčania a v roku 1489 Benátčania.
Bola postavená ako vodná pevnosť za účelom ochrany prístavu a hlavný vchod do mesta. Pôvodnú vežu do terajšej podoby dal prestavať benátsky kapitán Nicolo Foscareno v roku 1492. Samotná citadela sa skladá z veží, v ktorých sú chodby vedúce do delostreleckých komôr. Vo vojnových časoch umožňovali vojakom rýchlo sa presúvať z jednej časti pevnosti do druhej, v časoch pokoja slúžili na odkladanie vecí, ktoré museli byť chránené. V roku 1566 tu bolo zriadené väzenie. Traduje sa, že benátski obchodníci počas obliehania Turkami tu uschovali svoje šťastie a zapečatili ho. Keďže si pri prepustení z väzenia nesmeli so sebou nič vziať, všetko bohatstvo tam vraj ostalo. Z nádvoria vedú schody k cimburiu, odkiaľ je dobrý výhľad na prístav. Oproti je zhluk skál a veža, pri ktorej sa spúšťala dole reťaz naprieč vstupom do prístavu, aby ho chránila.
Rozšírenie obchodnej činnosti zabezpečilo Famaguste veľmi luxusný život, a tak bohatí obchodníci a kupci začali svoje peniaze vrážať do výstavby nádherných kostolov postavených v rôznych štýloch. Vďaka nim sa Famagusta stála známou ako „the district of churches“ (okres, oblasť kostolov). Rozvoj mesta bol zameraný najmä na rozvoj spoločenského života boháčov, na Lusignanský palác, katedrálu, námestie a prístav.
V rokoch 1570 – 1571 bola Famagusta poslednou pevnosťou v benátskom Cypre, ktorá odolávala Turkom trinásť mesiacov hrozného ostreľovania, kanonád, až sa nakoniec posádka vzdala. Mustafa Pasha, ktorý velil osmanským vojskám, stratil pri tom 50 tisíc mužov, vrátane svojho syna. Hoci podmienky kapitulácie dovoľovali Benátčanom vrátiť sa domov, ich veliteľ Marco Antonio Bragadino trestu Osmancov neušiel. Stiahli ho zaživa z kože, jeho poručíka Tiepola obesili a mnoho ďalších kresťanov zabili.
Lord Kinross vo svojej knihe „Ottoman Centuries“ opisuje situáciu na ostrove pred pádom Famagusty takto: Benátčania istý čas východnú základňu svojho stredomorského panstva zanedbávali, v dôsledku čoho sa znížil stav populácie. Prevažnú časť tejto populácie potom tvorili grécki pravoslávni roľníci, ktorí boli utláčaní franskou vládnucou triedou. Odhadom to bolo asi 50 tisíc nevoľníkov, s ktorými sa dalo rátať, že sa pripoja k Turkom. Sultán Selim II., ktorý tu vládol, inštruoval svojho beja, aby vynaložil všetko úsilie pre získanie týchto más, dajúc im aj slávnostný sľub, že v prípade dobytia ostrova nebudú obťažovaní a ponechajú im aj ich majetok. Taký bol vzorec, striktne dodržiavaný, ktorý predchádzal tureckej expanzii.
Po páde mesta Famagusta Turkom je opis v knihe nasledovný: Benátky odstúpili mesto sultánovi dva roky neskôr v rámci mierovej zmluvy. Následná správa mesta bola zavedená podľa v tej dobe štandardnej osmanskej praxe v dobytých územiach. Dovtedajšie privilégia gréckej ortodoxnej cirkvi boli oživené na úkor rímskych katolíkov a obnovil sa aj jej majetok. Zrušil sa aj dovtedajší systém nevoľníctva. Pôdu, ktorá predtým patrila benátskej šľachte, si privlastnili Turci. Miestni obyvatelia boli nápomocní rozvoju hospodárskych a finančných zdrojov. Veľké množstvo osadníkov sem prišlo zo strednej Anatólie spolu s dobytkom a poľnohospodárskym náradím. Po všetkých nešťastiach, ktoré nakoniec aj tak priviedli ostrov len k biede, chudobní obyvatelia mesta začali krôčik po krôčiku sami nanovo riešiť obrábanie pôdy, drobné obchodovanie s cudzincami a s tým málom z umenia, ktoré sa v meste zachránilo. Na samom začiatku tohto obdobia nebol na nich vyvinutý veľký tlak na dane a poplatky, lebo správca vedel, ako bola krajina vyčerpaná vojnou. Preto v priebehu 15 – 20 rokov sa kresťanom podarilo vykúpiť mnohé, no nie všetky kláštory z tých, ktorých sa Turci predtým zmocnili a rovnako aj veľa cirkevných pozemkov. Zmeny v sociálnom a kultúrnom živote začali veľmi vplývať na architektonické a environmentálne prostredie a spôsobili aj zmeny na niektorých existujúcich budovách. Hlavnú katedrálu premenili Turci na mešitu s menom Lala Mustafa Pasha, ktorá je tu dodnes spolu s vybudovaným bazárom a trhoviskom.
Medzitým boli tiež postavené teologická škola, kúpele a fontány pre účely dennej potreby. Zavádzaním slepých uličiek z osmanskej kultúry vznikla tu tak medzi nimi vzájomná spätosť a začal sa presadzovať ich spoločný duch. Niekoľko dvojpodlažných domov obývaných obmedzeným počtom bohatých ľudí bolo v harmonickej rovnováhe s viac spoločnými priestormi jednopodlažných domov.
V rokoch 1878 – 1960 prevzali moc Briti. Mesto sa začalo rýchlo rozrastať aj za hradbami – tu sa predovšetkým v časti Varosha usadzovali najmä Gréci; turecké obyvateľstvo ostalo vnútri mesta. Keďže turecká populácia rýchlo vzrastala, britské sily začali mnohé tunajšie turecké rodiny sťahovať do iných častí ostrova Cyprus i do tureckej Anatólie. V súlade s ich koloniálnou politikou medzi štvrťami Turkov a Grékov postavili Briti administratívnu základňu skôr, než by sa táto vo vnútornom meste samovoľne etablovala na základe spoločenských zvyklostí. Výsledkom bolo, že rozširovanie mesta sa sústreďovalo okolo štvrte Varosha. Koncom britského obdobia súbežne so sociálno-ekonomickým rozvojom a uspokojovaním meniacich sa potrieb obyvateľstva tak v nových obytných štvrtiach vznikali komerčné, turistické a rekreačné areály a z mestskej časti Varosha sa stalo atraktívne turistické letovisko.
Briti použili vo Famaguste tie isté koloniálne praktiky, ako mali vžité z iných oblastí vrátane architektonických foriem, materiálov a rôznych detailov. Dokonca tu zriadili Cyperskú štátnu železnicu. Tak sa predtým niekoľko storočí turecké mesto zmenilo za necelé storočie na vyspelé britské prístavné mesto doslova svetového významu.
V roku 1960 získal Cyprus nezávislosť od Veľkej Británie a mal sa stať štátom, ktorý odmieta princíp rozdelenia a pripojenia jednej časti ku Grécku. Prezidentom krajiny sa stal arcibiskup Makarios a spolu s ním mali viesť krajinu aj dvaja viceprezidenti, jeden Grék a jeden Turek. Avšak vzápätí sa predchádzajúce vzájomné spory medzi cyperskými Grékmi a Turkami začali nie lepšiť, ale prehlbovať. Do konfliktu čoraz viac začali vstupovať aj štáty Grécko a Turecko s tým, že obidva hovorili o ochrane svojich ľudí. A tak v roku 1964 začala situáciu na tomto ostrove riešiť OSN. Na Cyprus poslala mierové zbory. O tri roky neskôr došlo v Grécku k vojenskému prevratu a pozornosť gréckej junty sa sústredila aj na cyperský ostrov. Cyperskí Gréci vtedy v parlamente prijali jednohlasne deklaráciu požadujúcu pripojenie ku Grécku. Turci si preto utvorili vlastnú administratívu. Do roku 1974 cyperská a grécka komunita viedli vlastný politický život a navzájom na seba útočili.
Dňa 15. júla 1974 cyperský rozhlas ohlásil začiatok operácie Afrodita. Príslušníci Národnej gardy podporovaní Aténami začali ostreľovať prezidentský palác a prinútili probritského arcibiskupa Makaria odstúpiť. Prezidentom sa stal novinár Nikos Sampson. Na ostrove sa bojovalo a padlo asi sto ľudí. Makarios odletel do Veľkej Británie a odtiaľ začal organizovať odpor. Situáciu využilo Turecko a päť dní po začiatku nevydareného prevratu poslalo na ostrov vojakov. Oficiálne prišlo brániť svoju menšinu, neoficiálne sa snažilo zabrániť pripojeniu Cypru ku Grécku. Turci postupne zabrali 38 % územia severnej časti ostrova, odkiaľ bez majetku v náhlivosti utieklo 160 tisíc Grékov. Nahradilo ich 50-tisíc Turkov z juhu a obyvatelia pevninského Turecka. Bábková vláda Sampsona trvala krátko; koncom roka 1974 sa na ostrov vrátil arcibiskup Makarios. Vo februári 1975 vyhlásili Turci Turecký federálny štát Cyprus. V tom roku začali dodnes trvajúce rokovania o návrate utečencov, aj o novom usporiadaní ostrova. V roku 1983 prijala OSN rezolúciu o "stiahnutí okupačných síl z Cypru a návrate utečencov". Turci rezolúciu označili za smrteľné nebezpečenstvo a vyhlásili nezávislosť severu. Ich republiku však uznáva len Turecko.
Slovenskí vojaci odchádzajú strážiť prímerie na Cyprus
TASR, 14. marca 2014 15:10
Nitra 14. marca (TASR) – Slávnostným nástupom v priestoroch Protilietadlovej raketovej brigády v Nitre sa dnes skončila príprava nového kontingentu slovenských vojakov, ktorí už o niekoľko dní odletia na Cyprus. V rámci misie UNFICYP tam budú strážiť prímerie medzi tureckou a gréckou komunitou.
„Je to jedna z najstarších misií, Slovenská republika má na nej svoj podiel od roku 2001 a od roku 2010 je to v gescii vzdušných síl. Mandát máme na 280 ľudí. V skutočnosti tam máme 157 ľudí. Dnes malo v Nitre slávnostný nástup 84 vojakov, ktorých rotujeme. Z tohto počtu bolo päť žien,“ uviedol veliteľ vzdušných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR) brigádny generál Miroslav Korba.Ako zdôraznil, slovenskí vojaci odchádzajú do misie, ktorá je mierová. S tým súvisia aj úlohy, ktoré tu budú plniť. „Takže ide najmä o monitoring, hliadkovanie a hlavnou úlohou je vlastne zabrániť možnému konfliktu medzi cyperskými Grékmi a Turkmi. Okrem toho tam je aj ženijná časť, ktorá zabezpečuje určitú údržbu objektov, ktoré na Cypre OSN má,“ vysvetlil Korba. Odchádzajúci vojaci majú za sebou tvrdý výcvik, do ktorého sú zakomponované aj operačné skúsenosti slovenských ozbrojených síl z ich doterajšieho pôsobenia v mierových misiách.
„Nie je to jednoduchá misia, tak ako každá, ktorá je mimo územia Slovenskej republiky. Naši vojaci ju však zvládajú o čom svedčí aj skutočnosť, že doteraz boli na ich pôsobenie iba pozitívne reakcie,“ dodal Korba.
Od získania nezávislosti v roku 1960 do tureckej invázie Cypru v roku 1974 sa Famagusta rozvíjala kultúrne aj ekonomicky najmä vďaka britským investorom (boli tu napr. nižšie daňové sadzby ako v UK). Najmä Varosha sa stala jedným z najznámejších zábavných a turistických centier na svete s modernými budovami. V architektúre budov sa odrážala snaha o spojenie histórie s modernizmom.
Mesto vlastnilo viac ako 50% z celkového počtu hotelov na ostrove a nad ostatné cyperské mestá vynikalo prístavom, kde bolo sústredené až 49% celkovej osobnej dopravy z ostrova a na ostrov. Do roku 1974 iba v samotná Famagusta predstavovala 10 % celkovej zamestnanosti v priemysle na Cypre. Hlavnú pozornosť sústreďovala na ľahký priemysel spojený s činnosťou turistických letovísk zabezpečujúc tak produkciu vysokokvalitných potravín, nápojov a tabakových výrobkov, tiež odevov, obuvi, plastov, osvetlenia či dopravných prostriedkov. Ako hlavné mesto najväčšieho okresu na Cypre mala Famafusta vyváženú poľnohospodársku ekonomiku (citrusové plody, zemiaky, tabak, pšenica). Materiálny pokrok sa následne podpísal pod bohaté kultúrne aktivity mesta (výtvarné výstavy, festivaly ľudového umenia, divadelné hry v okolí zrekonštruovaných ruín starovekého gréckeho divadla Salamis, ...). Od roku 1960 tam síce nebolo oficiálne sčítanie obyvateľstva, ale predpokladá sa, že v roku 1974 mala Famagusta cca 60 tisíc obyvateľov, nerátajúc tých, ktorí sem prišli za prácou (12 – 15 tisíc). Počas hlavnej letnej turistickej sezóny s prílivom turistov najmä z Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a škandinávskych krajín sa populácia v meste zvýšila na cca 90 až 100 tisíc ľudí.
Varosha – mesto duchov
Varoshu prvýkrát ako mesto duchov nazval švédsky novinár Jan-Olof Bengtsson, ktorý v roku 1977 v tunajšom prístave navštívil švédsky prápor jednotiek OSN a z vojenského pozorovacieho stanovišťa videl uzavretú časť mesta. 24.septembra 1977 opísal svoje dojmy pre noviny Kvällsposten takto:
“The asphalt on the roads has cracked in the warm sun and along the sidewalks bushes are growing. Today. September 1977, the breakfast tables are still set, the laundry still hanging and the lamps still burning. Famagusta is a ghost-town.”
Vo voľnom preklade: „Asfalt na cestách je popraskaný z teplého slnka a chodníky sú zarastené krovím. Dnes. September 1977, stoly sú ešte stále prestreté k raňajkám, prádlo stále visí (na šnúrach) a stále horia lampy (žiarovky). Famagusta je mesto duchov.“
Ako nám rozprávala naša delegátka, keď 14. augusta 1974 začali turecké vojská obsadzovať Varoshu, grécki obyvatelia odtiaľ utekali s tým, že sa sem o niekoľko dní vrátia. Brali si sebou iba to najnutnejšie, čo mali, všetko ostatné zostalo doma, na dvore, v garáži ... Podobne to bolo aj s podnikmi, obchodmi, rôznymi prevádzkami služieb ... Iba majiteľ najnovšieho hotela, ktorý otvoril len deň pred touto tureckou inváziou, veľmi rýchlo a veľmi osudovo pochopil situáciu a – obesil sa. Jeho hotel je vraj odvtedy až do súčasnosti jediný trvale obývaný objekt v meste Varosha. Ako je to možné? Obývajú ho tureckí vojaci, ktorí tu vykonávajú svoje vojenské povinnosti. Ani mierové jednotky OSN nemajú do mesta duchov voľný prístup.
Z rozprávania delegátky sme sa dozvedeli aj o niektorých aktuálnych iniciatívach, napríklad že riešenia problému mesta Varosha by sa mala chopiť jedna americká firma. Tá by mala vyhľadať pôvodných majiteľov nehnuteľností vo Famaguste alebo ich potomkov, po vzájomnej dohode ich vyplatiť a ako neutrálny subjekt od gréckej aj tureckej strany začať v tomto regióne podnikať, aby sa sem znova vrátil život. Či je to naozaj pravda a či – ak to pravda je – sa naozaj aj tak stane, ukáže budúcnosť. No či už to bude tak alebo onak, dnes je aj tak jasné, že pôvodná Varosha už nikdy nebude tá alebo taká, aká by bola, keby jej rozkvet nebol na „40 a plus iks rokov“ umŕtvený.
Poznámka:
Autorka článku je aj autorkou fotografií
Viac faktografie nájdete na:
Mesto duchov je symbolom potenciálu zjednoteného Cypru
Varosha, Famagusta – kedysi top letovisko, dnes mesto duchov
Famagusta, cyperské mesto duchov
Cyprus: Slovenskí vojaci strážia mesto duchov
http://www.whatson-northcyprus.com/interest/famagusta/famagusta/othello.htm
http://www.cypnet.co.uk/ncyprus/green/cyptree.htm
http://www.teraz.sk/slovensko/vojaci-cyprus-misia/77448-clanok.html
