Učiteľské pokarhanie, domáci výprask

Autor: Agáta Krupová | 27.3.2014 o 12:50 | Karma článku: 10,18 | Prečítané:  1597x

Prváčka na základnej škole v mojom prevedení bolo tiché dievča, ktoré svojimi zmyslami naplno hltalo všetko, čo pred nami pani učiteľka denne odkrývala. Nespomínam si, či a kedy som bola na zápis do školy, ale jej osobnú návštevu u nás doma v rodine predškoláka si pamätám dodnes. Už predtým k nám občas zavítala jedna pani učiteľka, ktorá si vždy zapisovala do papierov, koľko máme doma sliepok. A ja som tajne dúfala, že keď pôjdem do školy, učiť ma bude práve ona. No nestalo sa tak. Na rodinnú návštevu predškoláka prišla iná.

Učiteľ bol v mojich detských očiach nadčlovek, pred ktorým som cítila veľkú bázeň, no od ktorého som túžila dostať aj pochvalu, uznanie, ak som bola v niečom veľmi dobrá. Iba telesná výchova bola mojim strašiakom. Tam som vedela, že pochvalu nedostanem, skôr naopak. Napriek tomu som do školy od prvého dňa chodievala veľmi rada.

Naša pani učiteľka k nám bola veľmi milá. Na jej slovách, na jej pochvale mi veľmi záležalo a od prvej chvíle som robila všetko, ako som mala, aby som ju nesklamala.

Až raz...

Mali sme malé slovníčky, do ktorých nám pani učiteľka vtedy prvýkrát nabila pečiatky s textom o dátume a mieste rodičovského združenia. Oznam sme mali dať doma podpísať rodičom. No ja som na to úplne zabudla. Naši si doma slovníček s oznamom nevšimli a ja som ich zabudla upozorniť. Keď som ďalší deň prišla do školy, spolužiaci si pred vyučovaním medzi sebou ukazovali podpísané slovníčky. Vtedy som si uvedomila, že ja som doma podpísať nič nedala. Čo mi na to povie pani učiteľka? Dovtedy som ju ani raz nesklamala.

Zrazu jedna spolužiačka mi podsunula riešenie. Opýtala sa ma, ako sa volajú moji rodičia. Keď som jej odpovedala, ona mi na to, že otca podpísať nemôžem, lebo písmeno „f" a nejaké ďalšie sme sa ešte neučili, ale mamu podpísať môžem. Povedala som jej, že to nemôžem urobiť, lebo doma ma učili, že mám vždy hovoriť pravdu. No hrozba v podobe pani učiteľky a kontroly slovníčkov sa nezadržateľne blížila. V poslednej chvíli som to predsa len urobila.

Na hodine pani učiteľka rýchlo prebehla popri laviciach, no pri mojej sa zastavila. Naddvihla si okuliare, prísne na mňa pozrela a opýtala sa, kto podpisoval slovníček. Sklonila som hlavu. Myslela som, že mi to prejde. Neprešlo. „Kto podpísal slovníček...?!" opakovala pani učiteľka otázku znova. Musela som s pravdou von. So slzami v očiach. Hanbila som sa. Veľmi preveľmi. Pani učiteľka ma pokarhala so slovami, aby som už viackrát neklamala, ale vždy priznala pravdu, aj keď sa mi niečo nepodarí tak, ako má.

Sľúbila som a sľub aj držala. No ešte dlho po tejto udalosti mi vŕtalo v hlave, ako ma pani učiteľka dokázala tak rýchlo odhaliť. Veď som mamu podpísala presne tak, ako ju mnohí väčšinou volali:

1.jpg

 

Ďalšie články o škole a učiteľoch

Spomínam s úctou

Trampoty zahraničného Slováčika prváčika

Ľubov neľubimaja

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?