Snívala o blahobyte a láske až do smrti

Autor: Agáta Krupová | 8.1.2014 o 6:57 | Karma článku: 9,19 | Prečítané:  1050x

Život je niekedy riadny pes. Horšie je, ak si ho taký zapríčiníme sami. Keď sa nedokážeme objektívne pozrieť na seba a na svet a ľudí v našej blízkosti, na problémy, ktoré nás ničia, ktoré je potrebné riešiť s chladnou hlavou a keď odmietame všetko, i radu alebo pomoc druhého. Nanešťastie sa mnohé takéto príbehy končia tragicky.

Spoznala som ju pred niekoľkmi rokmi. Mladá žena s postavou dievčaťa ako lusk upútavala pozornosť nielen mužov. Bolo to niečo v nej - priamy sebavedomý pohľad, ktorý potvrdzoval, že si je jasne vedomá svojich ženských kvalít, na druhej strane milý nenútený úsmev, nenásilná bezprostredná komunikácia s priateľmi i známymi, objatie pri stretnutí. Ešte aj obligátne How are you? alebo Are you okey? bolo úprimné, so záujmom o človeka, a nie póza.

Narodila sa a žila v krajine, ktorá nepatrí k tým najvyspelejším. Na detstvo nespomínala rada, zažila tam mnoho zlého príkoria a hladu. Aj preto, keď sa jej naskytla príležitosť, odišla do inej krajiny, kde si plánovala splniť svoje sny - žiť ako človek, ktorý má k životu nielen to najpotrebnejšie, ale aj niečo viac alebo omnoho viac ako potrebuje.

Lenže nie všetky sny sa plnia tak, ako si ich pôvodne nasnívame. Keď sa jej manželstvo rozpadlo, žila sama so synom, ktorý počas víkendov chodieval k otcovi.

Jej syn bol jej najväčšia láska, najväčší idol. Chcela mu dať všetko to a ešte omnoho viac, čo sa nedostalo v detstve jej - materinskú lásku a silné materiálne zabezpečenie. Veľmi si dávala záležať na jeho výzore. Ak išli po ulici spolu, tak nie matka, ale syn upútaval pozornosť. Nie tričko, rifle či botasky, ale košeľa, kravata alebo motýlik, sako, nohavice, topánky, slamený klobúk alebo štýlová baretka... Pri pohľade naňho mal človek niekedy pocit, že atraktívny detský model akurát vyšiel na ulicu z ateliéru od fotografa. Všetky detaily jeho zovňajšku boli vždy ohromne premyslené a dokonale zladené tak, aby chlapec upútal pozornosť anglických pánov a ladies. Od útleho detstva ho viedla k tomu, aby sa mu elegantné obliekanie a galantné vystupovanie a spôsoby vryli pod kožu, čím sa líšil od ostatných chlapcov svojho veku a spoločenskej úrovne. Zabezpečila mu aj nie najlacnejšie doučovania, len aby patril v škole k tým najlepším, a tak cieľavedome, krok za krokom ho odmalička pripravovala na kariérnu budúcnosť.

Dovtedy to bola vždy ona, ktorá určovala „vývojové trendy" vo svojej rodine.

Potom vstúpil do jej života on a všetky hodnoty, ktoré dovtedy uznávala a na ktorých zakladala celý svoj dovtedajší život, akoby úplne stratili u nej na cene. Videla iba jeho - vyšportovaného siláka. Bolo až zarážajúce, že ona, ktorá dovtedy nevedela žiť bez spoločnosti, bez toho, aby sa cítila jej stredobodom a ktorá si vždy dávala záležať prezentovať seba a svojho syna čo najlepšie, zrazu začala všetko zanedbávať. Čo povedal on, to bolo pre ňu sväté. A absolútne jej nezáležalo na tom, aká povesť ho predchádzala.

Začali spolu žiť a ona sa začala postupne meniť. Už sa pri stretnutí nepristavila na slovko-dve, neusmiala sa, neobjala ma, len mi zamávala naznačiac, že sa ponáhľa do práce. Aj ostatní si začali všímať zmeny na jej správaní. Z bezprostrednej spoločenskej osoby sa začínala stávať človekom, ktorý sa začal zakukľovať do svojej samoty až osamelosti. Občas v horúcich letných dňoch chodievala síce v oblečení s dlhým rukávom a ľahkým šálom okolo krku, ale čo na tom, keď tu je to normálne, že v júli majú poniektoré slečny na nohách semišové čižmy a v januári naboso sandále-kristušky. Nikto sa nad tým spočiatku nepozastavil.

Napokon sa celkom prestala stretávať s priateľmi. Prestala chodiť na stretnutia, na ktorých predtým so synom nikdy nechýbala a aj ona už nikoho nepozývala k sebe. Pri náhodných stretnutiach sa vyhýbala aj tým najobligátnejším otázkam Ako sa máš? Ako žiješ? Lebo už neboli také banálne, také obligátne. Odpovede na ne už neboli jednoduché.

A potom jeden deň sme sa dozvedeli tú strašnú správu. Po synovom odchode do školy volali zdesení a vystrašení susedia policajtom a záchranke.

Už nikdy nebude, ako bolo. Voľakedy krásna atraktívna žena má dnes po mnohých bodnutiach zjazvené a ochrnuté telo. Až do smrti jej odteraz bude nerozlučným druhom invalidný vozík.

Dnes na ňu intenzívne myslím. Nemôžem a nechcem zovšeobecňovať vzťahy na jej príklade, napriek tomu rozmýšľam, prečo ľudia vo svojich životoch niekedy zavrhujú hodnoty, ktoré sú trváce, no im sa zdajú všedné, neatraktívne, lebo občas vyžadujú aj nepopulárne obete, ako napríklad v manželstve. A potom sa fatálne upnú na niekoho, kto ich totálne zničí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?