Revízor

Autor: Agáta Krupová | 18.11.2012 o 11:14 | Karma článku: 9,52 | Prečítané:  1254x

Nastúpila som do autobusu a kúpila si cestovný lístok. Mala som pocit, že vidím niekoho známeho, tak som nasmerovala pozornosť oným smerom a vzápätí na to si sadla. Zrazu som si uvedomila, že neviem, kam som položila cestovný lístok. Do vrecka? Do peňaženky? Kam? No prisadla si ku mne jedna pani a nevdojak sme sa dali do reči. Na lístok som v tom momente zabudla.

Až keď som vystupovala z autobusu, spomenula som si na svoju predchádzajúcu neistotu. A hneď som si spomenula aj na príhodu spred mnohých rokov.

Cestovala som s dcérou na Oravu. Nasadli sme do autobusu v Prešove a smerovali až do Námestova. Šofér rátal lístky celý, polovičný i lístok za batožinu. Ja som medzitým očami sledovala dcéru, ktorá sa rozbehla po autobuse a volala ju späť. Zaplatila som, pozberala všetky naše „švestky" a konečne sme sa obidve usadili. Najprv už aj tak dosť plný autobus začal byť v Liptovskom Mikuláši poriadne preplnený. Okrem mnohých iných tam nastúpila aj jedna mamička s hŕbou detí. Najstaršie vyzeralo byť vo veku stredoškoláka, najmladšie držala na rukách. Spolu ich bolo šesť alebo sedem. Keďže miesta na sedenie boli beznádejne obsadené a aj stáť sa dalo len na jednej nohe, vzala som svoju dcéru na kolená, ruksak a ďalšiu cestovnú tašku podsunula pod nohy a ja s dcérkou - ako mi to batožina dovoľovala - som sa stiahla k oknu, aby som vytvorila dostatočný priestor na sedenie pre dosť robustnú mamičku s jej malou ratolesťou.

Zrazu v Ružomberku nastúpil do autobusu revízor. Každý si začal chystať cestovné lístky. Aj ja som tak chcela urobiť. No prehľadala som tuším všetko, čo sa dalo, kým sa predral k nám, ale žiaden lístok som nenašla. Našla som plno iných cestovných lístkov staršieho dáta, iba tie nie, ktoré som potrebovala. Až mi mdlo prišlo. Už som nemyslela ani tak na pokutu, ako na hanbu, ktorú zažijem, keď mu budem vysvetľovať, že ako to, že cestovný lístok nemám. Čo mám povedať? Ako vysvetliť situáciu? Nikdy v živote som načierno necestovala.

Prehľadala som vrecká vo vetrovke, v nohaviciach, peňaženku, nazrela aj do bočných vreciek na ruksaku a čo ja viem kam ešte - jednoducho všade, aj tam, kam nikdy lístok nedávam. Neúspešne. Čo robiť? Pochopí revízor, že s dieťaťom a batožinou som sa nemohla len tak tajne prepašovať dovnútra autobusu? Veď to by si nás aj slepý všimol, nielen šofér.

Ani neviem prečo som držala všetky staré nepotrebné lístky v rukách, v duchu sa modlila, nech to mám čím skôr za sebou a takto čakala na revízorský ortieľ.

Už bol pri našom sedadle, už mal v ruke lístky mojej susedy, už kontroloval, rátal, kto každý sa pod množstvom zakúpených cestovných lístkov mojej cestovnej susedky ukrýva. Poodškrtával červenou ceruzkou - či čo to držal v ruke - a ...

... a pobral sa ďalej.

Neveriacky som pozerala dopredu, pred seba, pretože som sa bála otočiť a pozrieť naňho, aby náhodou nezachytil môj pohľad a nevytušil môj zmätok. Viem, že moja spolucestujúca mi medzitým niečo hovorila, ale viem aj to, že som jej absolútne nič nerozumela, iba som prikyvovala hlavou. V ušiach mi hučalo, v hrudi silno búšilo srdce a cítila som ho až niekde v hrdle.

Neviem, ako sa mohlo stať, že ma obišiel. Možno pri tom rátaní všetkých detí tej ženy, ktorá sedela vedľa mňa, sa pozabudol a myslel si, že moje, teda naše lístky už odkontroloval. Možno, že pri tom množstve lístkov našej spolucestujúcej nás dve zahrnul aj do jej lístkov. Neviem. Čo si najviac pamätám, že keď skončil kontrolu, boli sme už v Dolnom Kubíne, autobus sa vyprázdnil, on si sadol na sedadlo pred nás a sedel tam až po konečnú stanicu v Námestove. A ja som celý ten čas sedela ako na ihlách. Nedokázala som sa sústrediť a odpovedať na sústavné otázky mojej dcéry, ktorá bola vo veku, keď ju zaujímala každá malicherná drobnosť a nástojčivo sa dožadovala odpovedí.

Keď sme konečne vystúpili z autobusu, hoci som to už nepotrebovala, predsa som ešte raz všetko poriadne prehľadala, v snahe tie nešťastné cestovné lístky nájsť. No nenašla som ich. Dodnes neviem a už sa to nikdy nedozviem, či mi cestou k sedadlám vypadli z ruky alebo ich šofér ani neodtrhol a pre moju - a možno aj jeho nesústredenosť - ich dal nasledujúcemu cestujúcemu, ktorý možno tiež smeroval do Námestova, alebo - čo?

Poučená skúsenosťou som si odvtedy už na výdaj cestovných lístkov dávala vždy poriadny pozor. Až do piatku. No dodatočne som si uvedomila aj to, že dnes je to už iné ako voľakedy. Dnes sa pri podobnej situácii báť nemusím. Platím čipovou kartou, a teda, aj keby mi náhodou lístok z ruky vypadol, z čipovej karty sa dá vyzistiť, že úhrada za cestovný lístok bola z môjho kreditu stiahnutá.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?