Ďalekohľad

Autor: Agáta Krupová | 26.10.2012 o 8:59 | (upravené 14.4.2013 o 21:16) Karma článku: 10,93 | Prečítané:  557x

Pred niekoľkými dňami som bola obriadiť hroby. Tichý pokoj cintorína vyvolal spomienky. Najmä na otca, človeka dobrosrdečnej láskavej povahy, s ktorým bola občas sranda, keď nás svojimi rečami bavil, občas nuda, keď ich začal opakovať a my sme ich poznali naspamäť. Dnes by som ho chcela počúvať znova.

Otec mal veľmi rád ľudí a spoločnosť, ale nikdy nemal toľko zdravia, aby mohol dať naplno rozlet svojim túžbam, ambíciám, schopnostiam. Občas mi svojou plachosťou pred autoritami a skúškami pripomínal profesora Matulku z filmu Cesta do hlubín študákovy duše. Preto v mladosti po chorobe a dlhodobom liečení nepokračoval v štúdiu na gymnáziu a neurobil si ani maturitu, hoci schopnosti a vedomosti na to mal. Ale zato sme spolu hojne cestovali po celom svete prstom po mape. Vždy bol nadšený cudzími krajmi, ich kultúrami, pamiatkami. No vždy vedel naplno vychutnať, obdivovať a nadchýnať sa aj krajinou okolo seba, lánmi polí, pahorkami Slánskych vrchov, poletujúcimi vtáčikmi, poľným zajacom, čo prebehol okolo ...

Vždy som mala veľký problém, keď som chcela niekomu niečo darovať. Bude sa to páčiť? Budú s darčekom spokojní? Alebo ostane založený niekde na polici, ďalej nepovšimnutý?

No otcovi vtedy áno - kúpila som niečo, o čom som vedela, že mu určite urobí radosť. Ďalekohľad. Vždy pred tým, ako ho k Vianociam dostal, keď sme niekam spolu šli a začal sa okolo seba rozhliadať, povzdychol si, ako rád by si všetko priblížil, kam ho vlastné nohy nezaniesli. No netušila som, akými vernými každodennými spoločníkmi sa napokon stanú.

Po mozgovej príhode otec našťastie nezostal dlho ležať v posteli. Pomaličky, veľmi ťažko, jednou rukou sa opierajúc o palicu, v druhej držiac sieťku, teda tašku s ďalekohľadom, chodieval takmer denne hore na kopec, na našu záhradku. Mala som v ňom výborného pomocníka. Ja som vždy posiala, posadila a nakoniec aj pozberala úrodu, on chodieval plieť burinu, na čo ja som veľmi času nemala a pravdupovediac, som to aj nerada robila.

Každá jeho vychádzka na záhradku, bol vlastne ten istý rituál. Zviezol sa výťahom na prízemie, vyšiel pred bytovku, poobzeral sa, či je niekto známy nablízku, aby prehodil zopár slov. Potom sa vybral po chodníku, prešiel cestu, mostík nad potokom a keď prechádzal hore brehom okolo kostola, niekoľkokrát sa zastavil. Nevládal, ale napriek tomu sa veľmi mocoval. Iný na záhradku došiel za päť-desať minút, jemu to trvalo hodinu. Ale vždy to zvládol. A keď už bol hore, najprv z tašky vybral ďalekohľad a oddával sa svojej záľube - pozoroval prírodu, vtáctvo, pohyb na poliach i na ceste pod nami... Až potom prišiel rad na burinu. Vždy si k nej pokľakol. Po chvíľke, keď cítil, že stačilo, pomaličky sa zodvihol. A niekedy iba vyšiel na záhradku, pokochal sa prírodou a vtáctvom a vrátil sa späť domov. Burinu nechal mne. No on si svoj vychádzkový tréning a pôžitok z čerstvého vzduchu nenechal ujsť, aj keď sa cítil mizerne.

A takto chodil a mocoval sa s palicou, s ďalekohľadom i so svojim stuhnutým telom až do smrti. Zomrel na svoje meniny, na sviatok sv. Františka z Assisi, ktorý tiež tak veľmi miloval spev vtáctva i celú Božiu prírodu. A už jedenásť rokov sa díva na nás zhora cez nebeský ďalekohľad.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?