O slivkách a lekvári

Autor: Agáta Krupová | 19.10.2012 o 21:23 | (upravené 19.10.2012 o 21:32) Karma článku: 7,50 | Prečítané:  1202x

Zašla som do pivnice pozisťovať, čo tam ešte z dôb dávno minulých zostalo. Nie tak veľa, no predsa dosť. Niečo som zavárala a nakladala pred časom ešte ja sama, niečo som medzitým dostala od kamarátok. Vraj: - Zober do Anglicka, pochutíte si ... - Lenže nadpočetné kilogramy batožinu cez letisko len tak nepustia, a tak tieto dobroty ostali na Slovensku. Tak sa mohlo stať, že som tu teraz okrem iného objavila pravý domáci slivkový lekvár.

Keď som bola dieťa, slivky som takmer nenávidela. Niežeby som ich nejedla rada, to určite nie, ale bolo ich u nás doma príliš veľa. Veľa na jedenie, veľa na zaváranie, veľa na lekvár. A čoho má človek veľa, resp. prebytok, toho si menej váži alebo vôbec nie. Tak to bolo aj so mnou: - Zase slivkový kompót k ryži a mäsu? Zase rezance s lekvárom? Zase buchty s lekvárom? Zase ...? -

Sliviek sme mali v sade viacero druhov. Jedny veľké podobné ringlotám na jedenie, ďalšie bystričky na zaváranie, durangy na varenie lekváru a čo ja viem ešte aké. A keď prišiel čas ich spracovania, doma sme sa všetci obracali jedna radosť. Mama zavárala kompóty, babka bola hlavná organizátorka varenia slivkového lekváru, my, deti, sme pomáhali, o čo nás požiadali. Otec a dedko zasa majstrovali, čo bolo kde treba. Dokonca som ich raz v noci pri komore prichytila, ako čosi potajme robia, čo bolo veľmi aromatické, no veľmi prísne mi zakázali komukoľvek o tom hovoriť. No že to bolo aj kvalitné, dokonca liekom (nie ako toť v Čechách), nemusím azda ani zdôrazňovať - veď sme všetci živí a zdraví, resp. boli, kým nepomreli.

Lekvár sme vždy varili vonku na dvore trochu bokom od hrozna. Babka sa vždy modlila, aby nepršalo, aby nemuseli narýchlo robiť nejaký prístrešok. Do drajfúza, takej trojnožky vyrobenej zo starých železných ráfov, položili veľký kotol. Čo si pamätám, bol smaltovaný, nie medený. Pod týmto kotlom rozložili oheň a udržiavali ho aj niekoľko hodín až do neskorej noci, pokiaľ nebol lekvár uvarený.

Ako som už povedala, na varenie lekváru využívali veľmi sladkú odrodu sliviek, ktoré u nás volali durangy. Tieto slivky sa nedajú oddeliť od kôstok ručne. Preto sa slivky predvárali v osobitnom hrnci. Tam zmäkli, rozvarili sa na riedku hmotu, ktorú u nás volali „śľivčanka" a od kôstok ju oddelili na riečici.

Najprv naliali do kotla toľko „śľivčanki", koľko sa jej vmestilo, aby pri miešaní nevyšplechovala vonku. Potom, ako sa voda z kotla počas varenia vyparovala, lekvár hustol a zmenšoval svoj objem, dolievali ďalšiu a ďalšiu „śľivčanku", až sa vyliala do kotla posledná dávka.

Pri miešaní lekváru sa naši stále striedali. Jednak tam bolo horúco od priameho ohňa, jednak po dlhšom miešaní sa unavili ruky. Pri konci, keď už lekvár hustol a ten čo prikladal na oheň to neodhadol a priložil viac ako sa žiadalo, začal lekvár silno prskať na všetky strany a koho zasiahol, ten sa veru nepotešil.

Varenie lekváru bola aj spoločenská udalosť. Keď sa úplne zotmelo, prišli k nám tety susedky. Hlasná vrava, smiech a práca išli spolu ruka v ruke.

Keď už bol lekvár hustý, poriadne tmavý a už sa netvorila žiadna pena, prelievali ho do veľkých hrncov alebo vedier. Po vychladnutí cez nádoby napli celofán, ktorý po obvode spevnili tuším motúzikom. Chlapi ich povynášali na pôjd.

Dobre uvarený lekvár nakoniec stuhol tak, že sa dal krájať a nebolo ho možné rozotrieť na chleba, ani s niečím iným rozmiešať. Ak ho chceli použiť, museli ho najprv rozvariť spolu s vodou a cukrom. Množstvo pridaného cukru záviselo od toho, nakoľko boli slivky, z ktorých varili lekvár, sladké. Lebo do varenia lekváru v kotle sa nepridal ani jeden jediný kryštálik cukru. Preto uvarený lekvár mal väčšinou výraznú kyslastú chuť.

Dnes, keď lekvár kupujem, vždy sa pristihnem pri myšlienke, aká som bola vtedy hlúpa, že som si ten dar, po ktorý babka chodievala na pôjd a štedro z neho ukrajovala poriadne porcie, nevážila. Preto som sa tej fľaške s domácim lekvárom od kamarátky tak potešila. Pripomenul mi detstvo. A okrem toho už viem, na čo ho použijem.

 

 

Možno zaujme aj tento článok:

O neláske-láske k mlieku a všeličom inom

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?