Stará láska nehrdzavie

Autor: Agáta Krupová | 23.4.2012 o 14:19 | Karma článku: 8,77 | Prečítané:  1214x

Keď som prvýkrát prekračovala prah kaštieľa ako pracovníčka múzea, netušila som, že sa stane pre mňa takým osudovým. Postupne, nenápadne, nenásilne, neodvratne.

 

Bolo to vtedy veľmi mladé múzeum. Vypeľhalo sa z plienok, prešlo prvé kroky a keď sa nám skrížili cesty, bolo na úrovni školáčika prváčika, teda malo iba sedem rokov. Bolo zriadené v rámci kompletizujúcej sa siete múzeí v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia v okrese, kde sa dovtedy žiadne múzeum nenachádzalo. Nemalo ľahkú pozíciu, pretože staršie múzeá v jeho okolí mali už svoje renomé a územie vtedy ešte mladého okresu Vranov nad Topľou už dávno predtým prebádali ich odborní pracovníci. A čo bolo najzaujímavejšie a najcennejšie sa tak pred rokom 1975 dostalo do zbierok múzeí v Prešove, Michalovciach a v Košiciach. Viacerí vtedy trochu pohrdlivo nad týmto múzeom ohŕňali nosom, lebo veď rôzne zaujímavé historicky, umelecky a inak hodnotné predmety staršieho razenia sa dostali do fondov vyššie uvedených múzeí. Nuž a múzeum v Hanušovciach nad Topľou aj kvôli nariadeniam vtedajšej jednej vládnucej strany začínalo svoju činnosť v prvom rade dokumentáciou revolučnej histórie nášho ľudu.

 

Pamätám si, keď som pred tridsiatimi rokmi prvýkrát prekračovala prah múzea (keď sa otváralo, akurát som začínala žiť internátnym životom inde a cestu tam som si našla až pri hľadaní zamestnania), tiež ma šokoval prvý pohľad po vstupe do interiérov renesančno-barokového kaštieľa. Na paneloch ešte z predchádzajúceho roku pretrvávala fotovýstava „60 rokov KSČ". Priznám sa, naozaj som čakala niečo iné, len nie toto. A potom to neskutočné ticho! Myslela som si, že ma zadusí. Bála som sa aj dýchať, nieto ešte zakašlať. Nikde ani v kanceláriách žiadne rádio. Vlastne áno. Jedno jediné na hospodárskej správe, ale takmer nikdy ho nikto nezapínal.

 

Keď ma pán riaditeľ prijímal do zamestnania, hneď v úvode mi povedal jednu vetu, ktorú som ho neskôr počula viackrát vysloviť: „V múzeu môžu pracovať iba skromní ľudia."  Nuž, v kultúre zárobky boli vždy najnižšie, ale nižšie ako v tomto periférnom múzeu už určite nikde neboli. Napriek tomu všetci, čo sme tam pracovali, sme mali svoju prácu veľmi radi. A práve v tom to bolo. Trochu sme si síce občas ponadávali, ako slabo zarobíme, ale robili sme s nadšením ďalej. Kolektív sme boli veľmi dobrý.

 

kastiel3.jpg

 

Neraz sa ma poniektorí našinci pýtali, čo tam všetci v tom múzeu toľko robíme. Mnohí mali predstavu, že múzeum to je iba lektor-sprievodca. No aj toto maličké múzeum ako každé iné tvorili odborní pracovníci, ktorí chodia do terénu, robia výskum, zhromažďujú akvizície, dokumentujú a fotodokumentujú ich. Výskum sa musí spracovať, napísať o ňom výskumná správa, výsledky výskumu sa publikujú v odbornej tlači.

 

Nadobudnuté zbierky sa musia ošetriť. Niektoré sú v lepšom stave, potrebujú iba mechanickú očistu, iné sú v horšom alebo vyslovene zlom stave a vyžadujú reštaurovanie. Zbierky sa musia v určitých časových intervaloch nanovo konzervovať, aby nepodliehali skaze - drevo nehnilo, železo nehrdzavelo, látky nerozožrali mole a pod. Múzeum musí mať aj nejakého svojho ekonóma-hospodára a nejakého kuriča i upratovačku.

 

Okrem toho, čo návštevník nevidí, je mnoho skrytého aj za tým, čo vidí. Návštevník múzea vidí hotové výstavy a expozície. Ale ak má byť nejaká výstava alebo expozícia urobená, musí byť nejaká myšlienka, musí byť napísaný podrobný scenár s rozkreslením jednotlivých panelov a vitrín, musí sa stará výstava rozmontovať a nová vytvoriť, teda musia sa vyrobiť texty, fotografie, pripraviť exponáty, lepiť, aranžovať, montovať... Nadrieť sa ako kôň psychicky i fyzicky.

 

Nemožno zabudnúť ani na rôzne podujatia, akcie, či už sprievodné k výstavám a expozíciám, alebo samostatné. Tu takisto je potrebné pripraviť scenár, všetko zabezpečiť, zorganizovať, spropagovať, teda urobiť tomu dobrú reklamu. A samozrejme v prvom rade sa postarať o peniaze, teda aj písaním projektov.

 

Vo veľkých múzeách majú na všetky takéto činnosti viac špecializovaných pracovníkov. V malom múzeu sú odborné činnosti, ktoré si každý pracovník robí sám, ale pri samotnej inštalácií expozícií a výstav každý robí takmer všetko. Aj ťažké veci prenáša, aj nejaký klinec pribije, aj ruky má polepené od lepidla, aj... Personálu je totiž málo a práce neúrekom.

 

Neraz sme pri spoločných sedeniach spomínali a smiali sa, ako pri otváraní jednej expozície pán riaditeľ už vítal oficiálnych hostí a dvaja či traja odborní pracovníci ešte v pracovných odevoch ešte čosi finišovali, montovali. Potom cez okno vyskakovali von a ďalším oknom na inom mieste sa dostali zasa dnu, aby sa mohli rýchlo umyť, prezliecť a pridať sa k ostatným už oficiálne.

 

No práve toto všetko sa mi na múzeu od samého začiatku veľmi páčilo. Nerobila som monotónnu jednotvárnu prácu, ale vždy som žila niečím iným, novým i staronovým. Bolo tu ticho a kľud pre prácu, no boli tu aj mnohé chvíle, keď múzeum ožilo koncertmi a rôznymi inými kultúrnymi podujatiami. Niekedy doslova praskalo vo švíkoch a hrubočizné staré múry sa otriasali nadmerným hlukom.

 

kastiel4.jpg

 

No kaštieľ som milovala najmä vtedy, keď zrazu všetko stíchlo, keď som v ňom neraz úplne osamela, keď zvukovou kulisou mi bolo iba hlasné praskanie múrov a zuby červotoče. Ticho, ktoré mi tam spočiatku tak veľmi vadilo, naberalo postupne v mojom živote iný rozmer, až som sa s ním neraz stotožnila. A doposiaľ, hoci tam už dávno nepracujem, ak si chcem naozaj oddýchnuť alebo ak sa potrebujem na niečo poriadne sústrediť, musím mať vytvorené úplné ticho. Preto sa mi najlepšie rozmýšľa a píše v noci. Teda vtedy, keď všetko stíchne, dostane sa do fázy pokoja, ja začínam ožívať, akoby nanovo žiť.

 

Hanušovský renesančno-barokový Veľký kaštieľ, niekdajšie letné sídlo grófov Dessewffyovcov, terajšie sídlo vlastivedného múzea milujem. Milujem prechádzať sa jeho chodbami, jeho expozíciami, milujem jeho chládok v neznesiteľných letných horúčavách a vždy mu odpúšťam jeho nepríjemnú vlhkosť, ktorá lezie pod kožu v neskorojesennom a v zimnom období. Tento kaštieľ je pre mňa výnimočný, nezameniteľný, nenahraditeľný. Aj keď iba prechádzam okolo, aspoň hlavu dvihnem smerom k nemu a v duchu pozdravím všetkých v ňom. Kaštieľ a múzeum. Ako sa hovorí v ktoromsi reklamnom slogane - dva v jednom. Jedno bez druhého si neviem predstaviť.

 

Neviem, kam všade ma v budúcnosti ešte vietor zaveje. Neviem, čo všetko ešte budem robiť, čím sa zaoberať, kde pracovať. Ale „môj" kaštieľ, „moje" múzeum zostáva stále v mojom srdci a ja sa do smrti tam budem rada vracať a sledovať jeho stopu v kultúre nášho mestečka i regiónu.

 

Prečo sa dnes tak vyznávam z lásky ku kaštieľu a múzeu? Spomínam... Pred tridsiatimi rokmi 26. apríla som nastúpila do múzea pracovať a strávila som tam plných dvadsať rokov.

 

Možno si poviete, že netradičný dátum. Zvyčajne sa do zamestnania prijíma prvého dňa v mesiaci. No nie v hanušovskom múzeu. Tam dnes už nebohý pán riaditeľ prijímal do zamestnania ľudí vždy od pondelka. Začínal nový týždeň, o deviatej hodine pravidelná porada, predstavil nového pracovníka, ten sa hneď oboznámil s tým, čo sa bude diať a čo už ani jeho neminie.

 

Prajem všetkým krásny pracovný týždeň, aby ste sa všetci do práce tešili tak, ako ja voľakedy a aby vás práca napĺňala tak, ako aj mňa v tomto krásnom múzeu-kaštieli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?