V londýnskej časti Golders Green sme už neboli dávno. Veď v našom okolí je dosť poľských obchodov, a tak mnohé veci, na ktoré som bola zvyknutá na Slovensku, si kupujem tam - droždie, mak, tvaroh, smotanu, granko, chlieb a mnohé iné ďalšie potraviny, ale i slovenské čokoládky, keksíky, napolitánky...
No dnes sme sa tam vybrali. Chystali sme sa najmä na knedľu a buchty, lebo tieto nerada varím a že okolo toho sa ešte niečo zvezie, keď už tam budeme. Takže sme kúpili aj čabajku, aj keksíky Indiánky a Marínu, ktoré mi vždy pripomenú detstvo a niektoré ďalšie potraviny i sladkosti, ktoré sme potrebovali alebo sme im nevedeli odolať. Okrem iného aj balík obyčajných slovenských rohlíkov.
Celou cestou domov mi rohlíky omamne rozvoniavali pod nosom.
Keby som bola na Slovensku, také rohlíky nekúpim. Nekúpila by som ich, že nie sú čerstvé, ale tak trochu „gumové". Lebo doma kupujem iba čerstvé, najlepšie teplé, chrumkajúce pod zubami, z ktorých sa omrvinky trúsia jedna radosť na všetky strany.
Za tri roky, čo som tu, naučila som sa už jesť aj niektoré londýnske chleby, no aj tak tu mám najradšej poľský chlieb. V hocijakom obchode, v supermarkete, na každom kroku kúpite perfektné voňavé chrumkavé bagety. No ani tá najlepšia bageta sa dnes nevyrovnala tým najobyčajnejším a nie najčerstvejším slovenským rohlíkom, ktoré sme kúpili s malom úzkom obchodíku Dukla.
Cestou sme sa ešte v jednom tureckom obchode zeleniny a ovocia zastavili pre papriku, lebo iba v niektorých zelovociach kúpite presne takú svetlozelenú nie dužinatú voňavú, občas štipľavú papriku, akú sme odjakživa doma jedli k chlebu a akú ja milujem. Lebo inak tu papriku dostanete, ale najčastejšie silno dužinatú tmavozelenú, červenú alebo žltú, ktorú občas do nejakých šalátov používam, ale inak veľmi nemusím.
A tak, keď sme prišli domov, prvé čo sme urobili po vybalení nákupu bolo, že sme si rohlíky natreli maslom, očistili si k nim papriku a slastne sme sa napchávali.