Spomienka na babku

Autor: Agáta Krupová | 9.3.2012 o 13:38 | Karma článku: 9,96 | Prečítané:  723x

Moja babka boli veľmi energická a sebavedomá žena. Nikto im ľahko neprešiel cez rozum, skôr oni inému. Boli úplne obyčajná žena so zdravým sedliackym rozumom. Radi rozprávali a niektoré situácie, humorné i vážne, radi zakončili nejakou ľudovou múdrosťou, príslovím či porekadlom.

V duchu som im hovorila lesná žienka, lebo si ich pamätám ako lesnú robotníčku, ktorá mala na starosti svoju skupinu žien. Bývali sme hneď pri autobusovej zastávke, a tak každé ráno bol zraz na našom dvore podobne ako aj večer, keď sa z lesa vracali domov a sem tam si niektorá nejaké náradie nechala pod našou šopou. Vždy, keď sa ženy stretli, bolo veľmi rušno – raz kriku, inokedy smiechu, sem-tam plaču. Lebo ženy sa rozprávali i o robote, i o rodine, i o deťoch. Všetky pozitívne i negatívne emócie vyjadrovali bez zábran nahlas. Občas ich babka trochu tíšili, že „veď sú tu aj deti,“ keď sme sa hrali na dvore a z úst poniektorej vychádzali nie najkrajšie slová. Raz, keď tak jedna nahlas vyplakovala, pýtala som sa babky, čo sa jej stalo. Vraj si zarúbala sekerou do nohy. Viem, že som tú ženu ľutovala, ako ju musí veľmi noha bolieť. Babka sa zasmiali. „Nebuj śe,“ povedali. „Ona neplače od boľesci. Noha śe zahoji, aľe čižma ňe.“

Keď som bola malá, kým dedko večer na diváne počúvali (driemali) rozhlas po drôte, babka ma brali uspať na ich úzku kovovú posteľ. Pri nich som zaspávala najradšej, lebo mi dovolili žmoliť ich pravý ušný lalok. Nikto iný mi to nedovolil, ani moja mama. Bývala som trochu nesmelé dieťa, ktoré občas na to medzi kamarátmi doplácalo. A tak ma asi preto niekedy „vychovávali“ nie novozákonným „ak dostaneš po jednom líci, nastav druhé“ alebo „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom,“ ale starozákonným „oko za oko, zub za zub“. No ani taká babkina výchova neurobila zo mňa našťastie Zorra pomstiteľa. (:-)

Pomerne často babka spomínali na vojnu, na susedov Židov, s ktorými vždy dobre vychádzali, i na ten smutný deň, keď pristavili nákladniaky a Židov – celé rodiny s deťmi – odvliekli do koncentračných táborov. Vtedy dvihli pravú ruku do vzduchu, energicky pohrozili komusi neviditeľnému a povedali: „Božo mľini meľu pomali, aľe isto.“ A dodali: „Dojdze na psa mraz.“ V súvislosti so židovskými susedmi nikdy nezabudli pripomenúť, že „dobri suśid ľepši jak vlastna rodzina.“

Babka neraz spomínali na svoje detstvo. Nezabúdali zdôrazňovať, že ich rodina ani v rodičovskom dome, ani po ich vydaji nikdy netrpela veľkým hladom. Ich otec, môj pradedko, boli vo Finticiach, odkiaľ babka pochádzali, koniarom u grófa Dessewffyho a tuším aj kočišom. Pradedka si pamätám ako vysokého statného chlapa, ktorý vždy, keď sme prišli k nim na návštevu, boli v maštali pri koňoch alebo sedeli v starom, už zodretom kresle a bafkali fajku s dohánom. Prababka popri ňom vyzerali ako drobučká zošúverená žienka. Dedko vraj boli na svoje  deti prísny a požívali u nich veľkú autoritu. No ich dcéra Margitka (teda moja babka) bola nebojácne dieťa a na svojho otca vždy vedela ako zapôsobiť, aby nedostala bitku za svoje huncútstva. Lebo vraj príčin pre bitku bolo neúrekom. Napríklad kvôli pánu učiteľovi. Babka keď chodili do školy, museli mu počas vyučovania varovať deti. A potom, keď zabudli – alebo sa im nechcelo? – priniesť v zime drevo do školy, dostali od učiteľa trstenicou po palcoch a učiteľ ešte aj ich otcovi žaloval. Babka si už vtedy dokázali svoje ľudské práva brániť, lebo keď učiteľovi pomáhali, čakali, že aj on im vyjde v niečom v ústrety. No keď učiteľ na nich nažaloval a oni so svojím vysvetlením u otca nepochodili, „vybavili“ si to nejakým spôsobom sama s učiteľom. Napríklad, že odmietli na istý čas starať sa mu o deti. Samozrejme, museli si vymyslieť nejaký „vážny“ dôvod. Ale ako hovorili: „Chto chce, ta i može, no chto ňechce, aňi ňemože“.

Alebo problém s jedným starým fintickým židom. Vraj sa im vyhrážal, že im ostrihá vrkoče. Asi sa mu veľmi páčili a týmto spôsobom s babkou žartoval. No babka to ako malé dievča brali veľmi vážne. Byť bez vrkočov? Pre dedinské dievča v čase okolo vzniku I. ČSR úplne nemožné! A tak raz židovi vraj palicou vmietli kúsok kravského lajna do okna. Žid asi babku pri tom videl, alebo mu niekto iný o nej povedal. Isté však bolo, že starý pán sa prišiel sťažovať pradedkovi: „Ta znaš, Štefaňe, tota tvoja varkočata...“ Lenže ich bolo deväť súrodencov, z toho päť dievčat, všetky vrkočaté, jedna babke veľmi veľmi podobná. Nuž si ich otec zavolal obidve, že on zistí pravdu, keďže sa ani jedna z nich k tomu činu nepriznala. Otec poznal svoje dcéry a babka vraveli, že pradedko tušili, kto je vinníkom, preto ju brali na rad prvú. Lenže babka sa vraj postavili pred otca smelo, lebo si v duchu povedali, že nič horšie sa im nemôže stať, ako dostať od otca po zadku. Preto sa držali vzpriamene, otcovi pozerali bez strachu do očí a mlčali ako partizán. A tak sa pri otcovom teste pravdy – čuduj sa svete – palec idúci zhora od Margitkinho čela dole smerom k jej brade z nosa nabok neskĺzol. Anička však ani zďaleka neoplývala smelosťou Margitky. Ešte ani otec k nej poriadne nepristúpil, už sa rozplakala. A tak otcov test dopadol v neprospech Aničky. Už boli obidve staré, keď ešte stále na tú otcovu skrivodlivosť voči Aničke spomínali a smiali sa pri spomienke na detstvo.

Babkin najmladší syn, teda môj strýko, išiel raz už ako veľký chlapec do Fintíc sám na návštevu. Zavítal tam pred obedom a vrátil sa odtiaľ neskoro večer. Prvá návšteva bola hneď oproti ihrisku u deda a prvého ujca. Keď ho čímsi ponúkli k jedlu, povedal, že je sýty z domu. U ďalšej tety a ujca na „Filipínach“ hovoril, že sa najedol u deda, atakďalej. Obišiel všetkých ujcov aj tety, ale ničoho, čím ho ponúkli, sa nedotkol. Keď prišiel domov do Hanušoviec, už na dvore kričal: „Mamo, dajce jesc, bo na oči ňevidzim.“ Babka sa ho udivene opýtali, či ho nikto s ničím nepohostil. Odpovedal, že všetci chceli, ale vždy sa vyhovoril, lebo sa hanbil priznať, že je hladný. Na to mu babka povedali: „Chto śe haňbi, ma prazdne gambi.“ A vraj ešte doložili: „Ked chceš bic hladni i na druhi raz, ta budz sprosti i nadaľej.“

Keď som porodila dcérku a prišla domov z pôrodnice, babka boli prvá, ktorá ju chytili do rúk, rozbalili, okúpali, odobrali jej odlúpnutý koniec pupočnej šnúry a povedali mi: „Odluž to dakdzej a čím skorej, jak už budze kuśčik vekša, daj jej ten pupoček rozviazac. Budze śe dobre učic.“ A stalo sa. (:-) Vždy ma upozorňovali, keď som v starom dome hriala dcére vodu na kúpanie, aby som sa náhodou nepozabudla a voda nezovrela, aby na dcéru nezanevreli ľudia; aby som ju nekúpala po západe slnka, ... aby som plienky vonku nevešala po západe slnka, ... Bolo toho veľa zo starých ľudových zvykov a povier, ktoré inak veľmi pragmatická a kresťanská žena chápala úplne vážne. Všetko to bolo súčasťou jej výchovy od útleho detstva.

Čím som staršia, tým viac na svoju babku spomínam a ľutujem, že som ich rozprávania nenahrala na magnetofón. Vtedy som mala pocit, že už poznám všetko tak dobre, že aj zo sna to budem hovoriť naspamäť. A priznávam, že občas ma to aj nudilo. Keď som neskôr ako múzejníčka chodila po dedinách robiť národopisný výskum s diktafónom v rukách, uvedomila som si, koľko toho o ľudových zvykoch v našom regióne vedeli práve naša babka. No už bolo na záznamy neskoro; babka už ležali v zemi.

Dnes myslím na našu babku nie pre národopisný výskum. Babkine rozprávania boli rozprávaním predovšetkým o živote našej rodiny, o jej členoch po praslici i po meči. Ja chcem v tom rozprávaní pokračovať a postupne ho odovzdávať svojím vnukom, aby vedeli, kde sú a aké sú ich slovenské korene, európske korene. Rozmýšľam, ako budú na mňa spomínať moji vnuci, keď budú dospelí, keď budú mať vlastné deti. Čo im utkvie v pamäti? Nakoľko budú schopní porozumieť svojím slovenským koreňom a čo pre nich budú tie slovenské korene znamenať? Neviem, či sa toho dožijem. No viem, že mnohé bude závisieť aj od nich samotných.

No nielen toto. Pre život každého človeka je totiž okrem mnohých iných vecí veľmi dôležité aj to, aby mal na koho s láskou spomínať. Lebo to znamená, že aj on bol milovaný.

P.S. Tieto moje spomienky a úvahy vlastne vyvolal blog pani Magdy

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?