Bola to krásna podívaná II. – Aj v audienčnej sieni kráľovnej

Autor: Agáta Krupová | 5.1.2012 o 16:27 | Karma článku: 7,94 | Prečítané:  1427x

Myslela som si, že keď budem mať v cestovnom pase platné víza, nemusím sa už ničoho obávať. Veď v kufroch som neniesla nič, čo nebolo dovolené. No nie každý mal to šťastie.

 

 

Počas mojej prvej cesty nepustili ďalej dvoch našich pasažierov. Keď som sa pri svojej druhej ceste do Anglicka vracala späť domov na Slovensko, brali sme na francúzskej pôde do autobusu jednu rodinu s dieťaťom. Keďže kontrolou neprešli, čakali do ďalšieho dňa na vracajúci sa autobus pod holým nebom; na hotel zrejme nemali. To už bol začiatok roka 2004 krátko po tom, ako bola do Británie zrušená vízová povinnosť.

V roku 2002 som mala k dispozícii desať dní. Londýn ma privítal pekným slnečným počasím, ktoré vydržalo takmer počas celého môjho pobytu. Raz, keď sme prechádzali od Westminsteru okolo Temže cez kráľovskú gardu k Buckinghamskému palácu, z ničoho nič sa odrazu spustil prudký dážď, poriadne nás zmočil, no o chvíľu nás slnko znovu osušilo. Ale inak by sa mi Londýn bez jeho povestného počasia ani nerátal.

 

westminster3.jpg

 

Chcela som vidieť všetko dôležité a myslela som si, že to stihnem. No nakoniec som zistila, že toho času nemám až tak veľa. Do Londýna som prišla v polovici augusta. Všade plno turistov. Na vstupenky do múzea Madame Tussaud a na London Eye sme čakali viac ako hodinu. Avšak vstupenky boli časovo viazané, a tak sme mohli ísť na London Eye až večer a do múzea dokonca až nasledujúci deň ráno. Alebo naopak? Musím ešte podotknúť, že vstupenky boli aj vtedy drahé. Dnes zaplatíte do MMT za dospelého L30, za dieťa L25, rodinná vstupenka L108. Pri online objednávkach máte 10% zľavu. Na London Eye sú ceny podobné, ak samozrejme nevyužívate v oboch týchto zariadeniach aj doplnkové alebo nadštandartné služby. Pred desiatimi rokmi boli vstupenky o niečo lacnejšie, ale na slovenské pomery drahšie ako teraz. Ja som mala výhodu, že platila dcéra.(:-) Ale zážitky stáli za to.

 

london_eye_1.jpg

london_eye_detail.jpg

london_viki_0002.jpg

Výhľad z London Eye na obe strany. (Foto: Viki Krupová)

london_viki_3.jpg

 

Čo je v Londýne úžasné, že mnohé renomované svetoznáme kultúrne inštitúcie vás vo svojich priestoroch a expozíciách vítajú úplne zdarma. Patria k nim napríklad British MuseumNational Gallery. Mohla som si to dať ujsť? Iba chudák moja dcéra; tá galérie veľmi neráči, ale vydržala to so mnou. V National Gallery si nakoniec od nudy našla jeden obraz - impozantného koňa v životnej veľkosti (zabudla som názov obrazu, lebo mňa viac zaujímajú iné diela) - pred ktorý si sadla a dokázala naňho pozerať skutočne dlho. Myslím, že by si našla vzťah k tomuto umeniu, len by tam musela častejšie zájsť. Teraz tam chodievam viac sama, aby som si to vždy užila. No vtedy ma dcérin nezáujem o výtvarné umenie dosť súril. Strávila som tam asi štyri hodiny, teda vôbec som neprešla všetky expozície. No van Goghove Slnečnice som videla. Udivilo ma, akých malých rozmerov je ten obraz. V British Museum si prišla na svoje aj dcéra, takže tam nebol problém zdržať sa dlhšie. Do tohto múzea a tiež galérie je vstup naozaj úplne zdarma do všetkých výstavných miestností. Je už však na vás, či využijete ďalšie služby, ktoré sú aj tu samozrejme platené. Keď tam strávite pol dňa alebo aj celý deň, tak vysmädnete, vyhladnete, zájdete na kávu či obed, ak ste výslovne turista, kúpite si nejaký suvenír a podobne. Pravdaže ak chcete, organizácii môžete prispieť dobrovoľný finančný príspevok v ľubovoľnej výške.

Pri blúdení v okolí Westminsteru som si nemohla nechať ujsť pohľad na Big Ben zo všetkých strán. Vďaka tomu sme zašli do malého priľahlého parku, kde moje oči upútalo súsošie Augusta Rodina „Občania z Calais", jeden z dvanástich odliatkov Rodinovho veľdiela, ktoré môžete nájsť napríklad aj Tokiu či Washingtone. Bolo to už veľmi veľmi dávno, keď mi otec kúpil knihu Davida Weissa Nahý som prišiel na svet. Tá kniha zanechala vo mne silný zážitok. Možno aj preto, že krátko predtým som v Ermitáži (vtedy ešte leningradskej) videla súsošie Bozk v rámci výstavy francúzskeho umenia. A teraz toto súsošie. Vlastne som si teraz uvedomila, že až prídem na Slovensko, tú knihu vytiahnem z police a Rodinov životopis si prečítam znova.

 

westminster1.jpg

westminster2.jpg

rodin1.jpg

rodin2.jpg

rodin3.jpg

 

Inak od Westminsteru je pekná prechádzka po nábreží Temže k Tower Bridge alebo k Pomníku Royal Horseguards (Guards Memorial) v St. James Park, kde sa môžete sfotografovať s členmi kráľovskej jazdy a odtiaľ sa vydať k pamätníku kráľovnej Viktórie. Poučení predchádzajúcimi skúsenosťami mali sme už dopredu zakúpené lístky do Buckinghamského paláca, ktorý mal byť mojou čerešničkou na torte.

 

london_viki_1.jpg

Tower Bridge. (Foto: Viki Krupová)

guards_memorial.jpg

park_buckingham.jpg

victoria_pomnik.jpg

Ako vidíte na obrázku, pamätník kráľovnej Viktórie je toho času v rekonštrukcii.

 

V roku 2002 kráľovná Alžbeta II. slávila zlaté výročie svojho panovania. Pri tejto príležitosti na niekoľko týždňov v priebehu mesiacov august a september sprístupnila verejnosti takmer celý Buckinghamský palác. Záujem návštevníkov bol o to väčší, že vnútri bola výstava všetkých darov, ktoré kráľovná dostala do daru od svojej korunovácie v roku 1952 od zahraničných štátnikov a politikov. Také niečo sme predsa nemohli nevidieť.

buckingham_victoria.jpg

buckingham_gate_detail.jpg

 

Do areálu sa vstupovalo veľmi pomaly, lebo bezpečnostné zložky všetko preverovali. Návštevníci tam nemohli vojsť s veľkými batohmi. Prehliadali nás detektormi. Okrem toho čo si pamätám, v pravidelných veľmi krátkych vzdialenostiach (asi 10-15 metrov) stáli  členovia security, ktorí dávali pozor, aby ste náhodou nevybočili z prikázaného smeru, alebo neurobili niečo iné, čo nebolo dovolené. Bol tu veľmi prísny zákaz fotografovania a ak by sme sa o to boli predsa pokúsili, riskovali sme, že nám znehodnotia celý film.

Prechádzali sme rôznymi miestnosťami. Niektoré priestory boli oživené kyticou vo váze, iné boli strohejšie, ale veľmi impozantné, zdobené nástennými maľbami i vzácnymi gobelínmi. Prešli sme tiež miestnosťou, kde kráľovná stoluje so svojou rodinou, ocitli sme sa aj v audienčnej sieni, kde prijíma hostí. Nakoniec sme mali možnosť vidieť všetky tie úžasné veci, ktoré dostala do daru ako monarcha svojej krajiny. Koľko umenia, koľko zlata a striebra, koľko rubínov, smaragdov, zafírov, koľko dreva, skla, porcelánu...! A viete čo mi z tej úchvatnej trblietavej šperkárskej, umeleckej, drevorezbárskej a inej krásy najviac utkvelo v pamäti? Obyčajná, na pohľad nevzhľadná, škaredou sivou farbou natretá mohutná indiánka fajka. Nápadná bola práve svojou všednosťou uprostred celého toho bohatstva. A ešte si spomínam na krásneho ebenového slona. Tvary a farebnosť ostatných predmetov upadli v mojej mysli do zabudnutia.

Keď sme vyšli von jedným zo zadných vchodov, ocitli sme sa na okraji veľkej záhrady. Nikdy by som nebola povedala, že tam uvidíme to, čo uvidíme. Neviem, čo to malo znamenať, za akým „estetickým" alebo iným účelom to tam bolo osadené, ale my sme tam s dcérou zazreli zlaté teľa. Nie, nesmejem sa. Nemohli sme vybočiť zo záhradného chodníka a pozrieť si to zblízka, lebo security to nedovolila. Bolo drevené a pozlátené alebo kovové bronzové či iné? Neviem. Ale normálne nás rozveselilo. Toto sme za Buckinghamským palácom určite neočakávali. Úplne nakoniec tesne pred východom z palácového areálu sme ešte prechádzali okolo širokého trávnika. Ak poviem, že bol rovný ako stôl, tak mi verte, že bol skutočne rovný ako stôl.

Na ceste domov, keď sme sedeli vo vlaku a hodnotili všetko, čo sme počas dňa videli, mi dcéra povedala: „Mama, som šťastná, že som sa narodila ako obyčajný človek. Nedokázala by som žiť taký život ako oni." A ja som bola šťastná s ňou.

Ešte zo základnej školy mi zneli v ušiach slová nášho triedneho učiteľa, že v Londýne sa nachádza park, kde si každý môže povedať čo chce, ešte aj na kráľovnú zanadávať a nezatknú ho. Mohla som si nezapamätať jeho slová v čase, keď začínala tvrdá normalizácia a nám zo školy „odišli" dvaja učitelia, o ktorých sa vedelo, že niečo urobili v šesťdesiatom ôsmom? A tak som samozrejme nemohla obísť Hyde ParkSpeakers´ Corner. Hyde Park je úchvatný a odkedy som ho navštívila prvýkrát, milujem ho, tak ako aj iné londýnske parky.

Hyde Park je miesto, kde si môžete nájsť súkromie a oddýchnuť, alebo sa môžete zabaviť (napríklad v lete koncerty, v zime Winter Wonderland), zašportovať si, pokochať sa pohľadom na vodné vtáctvo pri jazierku, zvaliť sa do trávy v akýchkoľvek šatách a nikto sa vám nebude čudovať, sadnúť si na lavičku a pozorovať ostatných, kúpiť si zmrzlinu, kávu, snack. Pôvodne som si myslela, že prejsť Hyde Park bude hračka, jednoducho cobydub. No jednak je naozaj rozľahlý a po druhé: viete si predstaviť ísť rýchlo, keď vás zaujímalo všetko, vrátane ľudí? Prvýkrát v živote som videla toľko rôznych rasových a národnostných vzoriek ľudí v ich typických odevoch na jednom mieste. V uliciach som si všímala architektúru, rôzne zaujímavé pohľady na mesto, na pamiatky a pod. Ale tu som zrazu mala možnosť vnímať ich oveľa lepšie, bezprostrednejšie aj celé rodiny. Respektíve, tu ma to chytilo. Videla som Palestínčanov so šatkou na hlave ako Jásir Arafat, arabské ženy s burkami, ktoré im okrem očí úplne zahaľovali tváre, videla som Sikhov s ich turbanmi..., jednoducho ľudí z toho exotického sveta, ktorý som osobne nepoznala a dovtedy takých ľudí v takom množstve na jednom mieste nikdy osobne nestretla. Vtedy v tom Hyde Parku na mňa toto zapôsobilo najviac. A spleť rôznych jazykov, rôznych rečí. Vytešovala som sa z toho ako dieťa.

Speakers´ Corner sa hemžil poslucháčmi, ktorí prechádzali od rečníka k rečníkovi. Jeden stál na tráve, druhý na stoličke, tretí mal pod nohami nejaký vysúvací schodík či akýsi druh rebríka, ďalší vyčnieval z radu vďaka choduliam. Vôbec som im nerozumela, čo hovoria, iba som vnímala zápalisté tóny mohutnejších i slabších hlasov, ktoré sa snažili upútať na seba čo najväčší počet poslucháčov. V Hyde Park sme boli v nedeľu popoludní, a teda žiaden rečník netrpel núdzu o záujemcov. Záver tejto našej prechádzky tvorili Kensington Gardens. Krásne stromy, zastrihávané nízke kry a vysoké krovité dreviny, krásne kvetinové záhony, trávniky, lavičky ...

Čo som ale netušila vôbec, že v Londýne zažijem na vlastnej koži, bol Notting Hill Carnival, po Rio de Janeiro druhý najväčší uličný karneval, ktorý sa kľukatil ulicami Londýna ako obrovský a dlhočizný hadovitý sprievod tanečníc a tanečníkov, akrobatov, hudobníkov... v neskutočne farebne pestrých karnevalových háboch na alegorických vozoch i okolo nich.  Tento karneval je dvojdňový a koná sa vždy počas augustového Bank Holiday (hlavná časť v pondelok) a deň predtým (nedeľa) tzv. detský karneval. Nuž takúto zábavu som ešte v živote nezažila. Pre mňa osobne to bolo naozaj úžasné. Černošská hudba a rytmus prenikali až pod kožu, až do kostí. Najprv sme len z chodníka sledovali sprievod, ktorý - mala som pocit - nemal konca. Po niekoľkých hodinách, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme pomaly domov, nebolo už možné vycúvať späť cestou, ktorou sme sa tam dostali. Ostávala iba jedna, tá najpríjemnejšia možnosť. Po okraji sprievodu sme pre za zvukov hudby a rytmu bubnov pretancovali nejaký ten kilometer, pokiaľ sme sa nedostali na miesto, kde sa sprievod pomaly rozchádzal a my sme sa mohli pobrať k stanici metra.

Počas návštevy Londýna v roku 2002 sme robili aj menšie prechádzky po Čínskej štvrti (London Chinatown) a Leicester Square s úžasnými hudobníkmi na ulici z celého sveta. Na Piccadilly Circus, kde sa nachádza socha Erosa, som mala pocit, že je to v popoludňajších hodinách najhustejšie zaprataná ulica Londýna. Tí, ktorí sa ponáhľajú z práce domov sa predierajú cez početných turistov, ktorí sa im pletú pomaly popod nohy, lebo si obzerajú a fotografujú všetko, čo ich zaujíma. A vôbec tu nie problém s tým, že sa nohy všetkých spomenutých zároveň pletú do cesty kolesám osobných áut, dodávok, turistických autobusov i londýnskej dopravy, taxíkov, motocyklistov a cyklistov. Vďaka dopravnej špičke je tu vtedy totiž taká zápcha, že stoja najmä autá, nie chodci.

Keď som bola v múzeu voskových figurín na Baker Street, múzeum Sherlocka Holmesa som už nenavštívila, ale aspoň si ho obzrela zvonku. Keď som sa prechádzala po nábreží Temže zašla som aj na Tower Bridge, ale múzeum venované histórii tohto mostu som navštívila až po niekoľkých rokoch. A tak by som mohla pokračovať ďalej. Odvtedy som spoznala mnoho iných zaujímavých miest v Londýne, ale nie je to zďaleka všetko, čo ešte chcem spoznať.

Samozrejme v Londýne sú miesta, ktoré som si veľmi obľúbila a kde som bola odvtedy viackrát alebo veľakrát. Neviem prečo, ale vždy sa dobre cítim na Trafalgar Square, kde sa nachádza National Gallery, pamätník admirála Nelsona i fontána. Práve tu sa v júli minulého roku začalo odrátavanie času 365 dní do XXX. letných olympijských hier. A tak verím, že aj tohto roku zažijem v Londýne niečo perfektné, niečo fantastické.

 

trafalgar_oh_hodiny.jpg

Elektronické hodiny na Trafalgar Square začali 365 dní pred zahájením XXX. letných olympijských hier v roku 2012 v Londýne odratávať čas do ich otvorenia. Vpravo v pozadí budova National Gallery.

 

Návšteva hlavného mesta Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v roku 2002 bola moja najúžasnejšia dovolenka, ktoré som doposiaľ zažila. V prvom rade to bolo stretnutie s mojou dcérou, ktorú som predtým dlhé obdobie nevidela. Veľmi som po tom stretnutí túžila a bola som veľmi vďačná Bohu, že mi to bolo umožnené. A po ďalšie - vtedy som začala objavovať Londýn a stále v tom s radosťou pokračujem. Je mi iba ľúto, že tie najkrajšie fotografie sú v albumoch na Slovensku. Digitálny fotoaparát sme vtedy ešte nemali a na skenovanie starých fotografií do počítača som si ešte nenašla dostatok času. A vlastne je tak dobre. Prestali by byť pre Vás, milí čitatelia, zaujímavé už po druhom alebo treťom zábere. Na každej fotografii je totiž jedna z nás dvoch. (:-)

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?