Bola to krásna podívaná I. – Ako som vybavovala víza

Autor: Agáta Krupová | 2.1.2012 o 2:46 | (upravené 10.1.2012 o 17:19) Karma článku: 8,57 | Prečítané:  1638x

Novoročný londýnsky ohňostroj sa spustil o polnoci pod London Eye počas zvukov zvonkohry z Big Ben. Odhadujú, že pri Temži sa zišlo privítať nový rok okolo štvrť milióna návštevníkov. Hlava na hlave všetci s nadšením sledovali 11-minútový impozantný ohňostroj. Nuž, rok 2012 je pre Britov dôležitý. Pomaly, ale isto sa blížia očakávané letné olympijské hry a v roku 2012 oslávi kráľovná Alžbeta II. diamantové výročie svojho panovania. Som zvedavá, čo Her Majesty kráľovná pripraví pre nás tohto roku. Pred desiatimi rokmi to stálo za podívanú - aspoň pre mňa určite. A všetkému najprv predchádzal mierny adrenalín.

Keď si spomeniem na vybavovačky okolo víz na UK ambasáde v Bratislave pred desiatimi rokmi, ani sa mi veriť nechce, že to tak pred mojou prvou cestou do Veľkej Británie naozaj bolo.

Vedela som, že keď tam idem, či víza dostanem alebo nie, musím zaplatiť vízový poplatok (cca 3 tisíc korún), musím mať do Londýna zaplatený spiatočný cestovný lístok (cestovala som autobusom kvôli väčšej batožine - cca 6 tisíc korún), musela som mať zmenenú hotovosť (u mňa to bolo 200 libier, čo vtedy bolo cca 13 tisíc korún), musela som predložiť doklady o majetku, i o trvalom pracovnom pomere. Človek nemal ešte nič vybavené a už to bola kopa výdavkov.

Mojím najväčším problémom však bolo, že sme iba my dve - ja a moja dcéra. Každý mi hovoril, že nemám veľkú šancu dostať víza, lebo mi neuveria, že sa vrátim späť na Slovensko. Zdalo sa mi to absurdné. Vôbec som si vtedy nevedela predstaviť žiť dlhodobo alebo natrvalo v Anglicku. V EÚ sme členom ešte neboli a nikto s určitosťou nemohol vtedy povedať, že to stopercentne o dva roky bude. A tiež by som vtedy nebola povedala, že sa niekedy odhodlám prísť do Anglicka na dlhšie obdobie kvôli vnukom.

S veľkou vierou v úspech, že sa mi víza podarí získať, ale so silne stiahnutým žalúdkom, ktorý chcel túto vieru nahlodať, vybrala som sa do hlavného mesta čakajúc zázrak.

Zavčas rána nás na ambasáde bola plná vstupná čakateľská miestnosť. Niektorí už nemali kde sedieť, nuž podopierali plecami múry. Konečne na mňa prišiel rad, ale hneď som zistila, že aj v ďalších priestoroch, kam ma vyzvali vstúpiť, zasa iba čakám. Na boku sme sedeli dvaja či traja, niekto stál pri najbližšom samostatnom okienku, ďalší dvaja pri dvojici (či trojici) ďalších súvislých okienok. Pri prvom okienku bolo hrubé hodnotenie žiadateľov o víza, pri tých ďalších už veľmi podrobné. Počas ich otázok a mojich odpovedí ani jedna z pracovníčok ani pri prvom, ani pri ďalšom okienku neprejavila najmenší náznak pozitívnej či negatívnej emócie. Mala som pocit, že všetky stále rozprávajú rovnakým tónom hlasu, ktorý nebolo možné oblomiť.

Na vyzvanie som v prvom rade predložila pozvanie domácej panej, kde moja dcéra robila ako au pair. Doma mi pred cestou niektorí radili, aby som sa vyjadrovala iba o nej, že sa poznáme, že sme priatelia, že ma pozývajú... V podstate to bola pravda, lebo hoci sme sa nepoznali osobne, cez telefón sme o sebe vedeli, dávali sa pozdravovať, atď. No prišiel moment, keď mi pracovníčka pri tom prvom okienku dala veľmi konkrétnu otázku: „Máte tam aj príbuzných?" Keďže o sebe veľmi dobre viem, že klamať neviem, moja odpoveď nemohla znieť ináč ako: „Mám tam dcéru." Slečna pokračovala: „A čo je prvoradým dôvodom vašej návštevy v Británii - rodina XY alebo vaša dcéra?" Na takúto otázku som nemohla odpovedať inak ako: „Moja dcéra." Veď opak by mi neuveril ani totálny hlupák.

Keď som si opäť sadla na predchádzajúce miesto a čakala na rad k jednému z ďalších okienok, sústredila som svoju pozornosť na ne. Tam už boli po dve pracovníčky v každom z nich - jedna Slovenska a jedna Britka. Slovenka sa so žiadateľom o víza rozprávala, Britka sledovala jeho reakcie. Pri jednom okienku gradácia hlasu žiadateľa stúpla, a tak som rozumela, o čom sa bavia. Veľmi suverénny štyridsiatnik žiadal o tranzitné víza cez Britániu do inej krajiny. Neviem, v čom tkvel problém, ale nechceli mu vyjsť v ústrety. Najprv rozprával zvýšeným hlasom so slovenskou slečnou, potom prešiel na angličtinu s jej kolegyňou. Nepochodil. Celý rozhorčený opustil miestnosť. Nasledovali dvaja manželia s malou dcérkou. Tuším, chceli ísť do Británie ako turisti, ale nie som si istá. Čo som však pochopila opäť zo zdĺhavého rozhovoru bolo, že dávali manželom na výber: buď dostanú víza oni dvaja a dcérka nie, alebo dostane víza iba jeden z manželského páru spolu s dcérkou a ten druhý zostane doma. Neviem, či sa nakoniec na niečom dohodli alebo nie, no isté je, že ich tváre pri odchode vyzerali sklamané.

Konečne prišiel rad na mňa. Mala som pocit, že znova sa ma pýtajú dopodrobna na všetko ako pri prvom okienku. Teda tá slovenská slečna. Postaršia anglická pani ma iba pozorovala. Keďže tam stáli obidve, občas som sa pohľadom obrátila aj k nej. No ona absolútne ničím nedala najavo nejakú zúčastnenosť na mojom dialógu so slečnou, ale oči zo mňa nespustila. Tu už odo mňa pýtali aj doklady o mojich majetkových pomeroch, ktoré predchádzajúca slečna nepýtala. Z kabelky som dokumenty vyberala už trochu nervózna. To, ako dopadli žiadatelia predo mnou, veľa nádeje do mňa nevlievalo. Keď som zdvihla hlavu a podávala papiere slečne, ona sa na mňa zrazu usmievala. Niečo mi hovorila, ale ja som spočiatku nechápala, čo má toto všetko znamenať. Všimla som si za jej ramenom nejakého pána, ale myslela som si, že je to jeden z ich kolegov. Vtom som si naplno uvedomila, čo mi tá mladá žena hovorí: „ ... pán veľvyslanec osobne."

„Prosím?" - pýtala som sa v duchu seba samej, čo to má znamenať. V tom momente som vôbec nič nechápala. Pracovníčka veľvyslanectva mu uvoľnila miesto pri okienku, a tak už nič nebránilo, aby sa so mnou pustil do rozhovoru lámanou slovenčinou.

Bol veľmi milý. Náš rozhovor viedol o tom, kto som, kde pracujem a koho chcem navštíviť v jeho prekrásnej krajine... Tak som mu o sebe trošku porozprávala a zakončila nejakými takými slovami, že bolo by pre mňa určite nezabudnuteľným zážitkom stretnúť sa so svojou dcérou v Londýne a spoločne s ňou ísť osobne spoznávať jeho krásy, jeho pamätihodnosti, lebo sa hovorí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť...

Po jeho odchode už sa ma ani jedna pracovníčka veľvyslanectva na nič nepýtala, iba mi povedali, že tam mám prísť znova popoludní. Keď som tak urobila, dostala som do rúk svoj cestovný pas s platnými vízami na šesť mesiacov. V tom momente som chcela od radosti vyobjímať celý svet.

Nuž povedzte, nebol to zázrak? To, že akurát v ten deň, v tú hodinu, v tú minútu a presne pri mojom okienku sa pristavil pán veľvyslanec osobne? Ten, ktorý bol často rozbehaný po všelijakých cestách, zaneprázdnený rôznymi audienciami a rokovaniami a čo ja viem čím ešte, si zrazu zmyslel urobiť drobnú 5-10 minútovú obhliadku vízového pracoviska, kde som sa práve ja zdržiavala? Niekto povie, že ak nie ja, tak niekto iný mohol byť na mojom mieste. Ja skôr poviem, že pán veľvyslanec tam nemusel prísť vôbec. Pre mňa naozaj malý zázrak, lebo si myslím, že nebyť nášho stretnutia, moja žiadosť o víza by ostala zamietnutá. V duchu som mu poďakovala - a nielen jemu - za to, že môžem vycestovať, stretnúť sa v Londýne so svojou dcérou a prežiť úžasných 10 dní. No o mojej prvej návšteve Londýna napíšem zopár slov až v nasledujúcom blogu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?