Chlieb náš každodenný

Autor: Agáta Krupová | 16.8.2011 o 2:39 | Karma článku: 12,92 | Prečítané:  2143x

Rodičia a starí rodičia ma vychovali v úcte k chlebu. Dodnes, keď začínam krájať celý chlieb ho najprv prežehnám. Keď mi ako dieťaťu vypadol kúsok chleba na zem, učili ma zdvihnúť ho, ofúkať  a pobozkať. Potom dojesť.

V škole nás učili, že je nehygienické dvíhať jedlo zo zeme a zjesť ho. Môžeme dostať infekciu. A tak sme sa ako deti naučili tiež hádzať chlieb do koša. Najprv iba ten, čo spadol, potom mnohí aj ten, ktorý nedojedli, alebo chlebom pohrdli úplne a hodili do koša celú desiatu. S dostatkom rástol prebytok. A s prebytkom neúcta k chlebu a jedlu vôbec.

Pokiaľ som žila s rodičmi a starými rodičmi, mali sme doma na dvore vždy sliepky. A tak bolo komu dať nedojedený chlieb. Keď som sa osamostatnila, starší chlieb som chutne pripravovala na raňajky alebo večeru, aby som ho nemusela vyhodiť. Keď sa občas prihodilo, že som hodila do koša plesnivý chlieb, nikdy som to nerobila ľahko, ľahostajne.

No nikdy predtým som nemala také výčitky svedomia a nebola som taká úzkostlivá vo vzťahu k chlebu a jedlu, ako po určitom období života v Londýne.

Vzdelaná či nevzdelaná, keď som nevedela poriadne po anglicky ústa otvoriť, nemohla som si v pracovných ponukách veľmi vyberať. Ako pomocnú silu v kuchyni ma na krátky čas zamestnala jedna súkromná materská škola. Perfektne zariadená škola, perfektný systém prístupu k deťom.

Čo sa týka stravy, zohľadňovali u detí všetko - náboženstvo, vegetariánstvo, aj zdravotné diéty. Vždy predtým, ako som im išla pripraviť a podávať olovrant, najprv som si musela preštudovať, koľko detí čo smie a čo nesmie. Zhruba ma zorientovali koľko čoho pripraviť, no zásada bola vždy viac ako menej. Tu som po prvýkrát v živote zažila neskutočné plytvanie jedlom. Kvantá jedla sa zvyšovali najmä od obeda. Aj si riaditeľka a učiteľky, a napokon aj ja, brali denne zo zvyšného jedla domov, aj tak sa ešte mnoho jedla vyhodilo do koša. Kto ho vyhadzoval? Ja! Svojimi vlastnými rukami!!! Lebo ja som mala pracovnú zmenu popoludní. Kuchárka odchádzala domov niekoľko hodín skôr. A kuchyňa po mne musela ostať vyriadená, vydenzifikovaná, akoby sa v nej nebolo ešte nikdy pracovalo.

V tom čase sa mi o jedle v koši už takmer aj snívalo. Mala som veľké výčitky svedomia. Koľko ľudí, koľko detí by som dokázala nakŕmiť tým vyhodeným jedlom? Neuveríte, ale za tých šesť mesiacov mojej práce by ich určite bola nie malá hŕstka.

Rozmýšľam - naozaj je to iba pribúdaním krížikov na mojom chrbte, že sa stávam taká úzkostlivá alebo je vôkol mňa skutočne tak veľká neúcta k chlebu?

Raz som sa o tom rozprávala s jednou mojou priateľkou. Jej manžel je z Libanonu. Tam si vraj chlieb ešte vážia. Určite oveľa viac ako v Británii. Povedala mi, že keď idú po ulici a jej manžel vidí pohodený chlieb na chodníku, zdvihne ho a hodí do koša, aby ho iný nekopol, nešliapol naň. Hodí ho do koša nie preto, že si ho neváži. Práve naopak. Chráni ho pred zneuctením.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?