Žolík pod hroznom

Autor: Agáta Krupová | 2.6.2011 o 5:11 | Karma článku: 7,22 | Prečítané:  1054x

Neviem hrať karty. Vlastne viem, ale len žolíka a vojnu. No prešli už roky odvtedy, čo som tieto hry hrala naposledy. Kartovú vojnu sme sa hrávali ako deti na výletoch v autobuse. Dvaja alebo viacerí hráči oproti sebe vyťahovali karty, kto mal vyššiu, ten bral. Kto získal všetky karty vyhral. Jednoduché. Potom som ju ešte hrávala so svojou dcérou, keď bola malá. Žolík však bol „iné kafé". Žolík bol rodinný obrad, rodinná tradícia.

Vždy v lete v nedeľu za pekného počasia, keď sme sa vrátili z kostola, vyniesli sme na dvor pod hrozno veľký jedálenský stôl, porozkladali okolo neho stoličky a najprv sme sa všetci spoločne naobedovali. Potom mama pozberala riady a poumývala ich. Ocko odskočil po karty, papier a ceruzku a položil na stôl aj niečo na pitie. Samozrejme dobré fľaškové pivo. Nemali s dedkom vyhranenú značku, hoci najčastejšie to bola predsa len tá naša šarišská. Nepili pivo každý deň, väčšinou iba cez víkend. Raz za čas, zvyčajne počas nejakých sviatkov, si dopriali aj české značky - plzenské, pražské alebo veľkopopovického. Zvlášť keď otec kúpil čierne pivo. Pokiaľ v našom susedstve nezbúrali starú krčmu, tak si občas dali aj čapované. Dodnes mám pred očami zvláštny krčah zo zeleného skla a zlatým lemovaním hore po obvode, z ktorého si pivko ulievali do pohárov. Vtedy neodolali ani mamka s babkou a osviežili sa tiež. Deťom do druhého krčaha z obyčajného bieleho skla urobili sirupovú vodu.

Mama každú nedeľu piekla perfektné koláče. Pamätám si, keď som neskôr cestovala každú nedeľu na internát, balila mi mamka dve krabice zákuskov. Jednu sme s kamarátkami zbaštili už cestou vo vlaku, druhá padla za obeť hneď po príchode na internát. A koláče samozrejme nesmeli chýbať ani na nedeľnom stole.

Keď už teda boli zákusky, malinovka, slané tyčinky a pivko na stole, všetci sme sa znovu okolo neho usalašili. K jedlu aj kartám som si ako decko najradšej sadala na drevený „okerľik" - stoličku štvorcového tvaru bez operadla. Sedadlo mal položené vyššie ako ostatné stoličky, takže som sa za stolom necítila stratená. Zvyčajne som na ňom ani nesedela, ale kľačala so zadkom spusteným na lýtka. Na inej stoličke som toto robiť nemohla, lebo mama ma vždy upozornila, že „dokopem" čalúnenie. Okrem toho, ak som sa potrebovala načiahnuť za kartou na odľahlejšej strane dlhého stola, nemusela som nikoho prosiť o pomoc, stačilo iba dvihnúť zadok. „Okerľik" mi takto dodával sebavedomie, lebo som sa cítila na úrovni dospelého.

Dedko bol hlava rodiny. Prvý miešal karty, prvý aj rozdával. Potom sme už išli do kola. Keď prišiel rad na mňa, chytila som karty do pravej ruky, premiešala a ľavou rukou rozdávala. Vždy som vedela, čo sa stane. Dedko, ktorého som inak mala veľmi rada a ktorý na mňa nedal dopustiť, keď to videl, vždy ma po tej ľavej ruke poriadne capol. „Chceš byť ľaváčka?" Asi by som ňou naozaj bola, ale vďaka dedkovi som ľaváčka iba príležitostne, pri kartách vždy.

Otec zvyčajne zapisoval body. Pamätám si, že som spočiatku nechápala, ako on môže vyhrávať, hoci má zapísaných menej bodov ako ja. Podozrievala som ho, že ma vodí za nos. Až neskôr som pochopila, že plus dvadsať je viac ako mínus sto. Zvyčajne som totiž mala najviac bodov, ale mínusových.

Neviem prečo, no papier, na ktorý sa po každom skončenom kole zapisovali body, bol vždy drobno-štvorčekový. Asi preto, že aj otec, aj dedko boli veľkí pedanti a body, ktoré vpisovali naň, museli na papieri vertikálne pekne sedieť ako rovný stĺp. Keď sme z času na čas hrali karty iba deti s mamkou, ona vždy použila biely kancelársky papier a jej stĺpce číslicových bodov sa na ňom pekne vlnili.

Žolíka sme hrávali aj v zime počas sviatočných dní, keď sme boli všetci spolu a chytila nás kartová horúčka. Keď dedko zomrel a my, deti, sme sa rozleteli do sveta po internátoch, začala táto rodinná tradícia postupne upadať. No staré žolíkové karty určite budú ešte niekde schované.

Naše karty neboli hazardné. Naše karty pri spoločnom stole rodinu zjednocovali.

Až ten malý trochu podrastie, musím žolíka naučiť aj svojich vnukov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?