Dieťa na obojku?

Autor: Agáta Krupová | 31.5.2011 o 13:20 | Karma článku: 10,62 | Prečítané:  2488x

Bol Bank Holiday, deň pracovného voľna. V pláne sme mali London Wetland Centre, no v predpovedi hlásili dážď. My sme si chceli „mokrú krajinu" prejsť nasucho, lebo v daždivom počasí sme tam boli už dvakrát. A tak lós padol na National History Museum. Priznám sa, osobne som v Londýne navštívila už mnohé múzeá, ale v tomto - inak veľmi známom a populárnom - som doposiaľ nebola. Včera tam bol doslova nával. Kde ste pozreli, všade bolo plno detí so svojimi rodičmi. Malých, väčších, i tých najmenších. Hoci orientovať sa v budovách a expozíciách múzea nie je ťažké, aj tak sme na tie naše deti museli dávať dobrý pozor. Malí chlapci sedeli v kočíkoch (boli sme aj s kamarátkou a jej deťmi), takže „no problem", no tí väčší sústavne za nami zaostávali. Museli sme byť stále v strehu. A vtedy som ich zbadala - otca a malú dcérku.

Prechádzali pomaly po expozícii. Ona mala cez hornú časť tela prevlečené tráčiky. Ich zakončenie bolo predĺžené na vodidlo, ktoré on pohodlne držal v jednej ruke. On ju nechal voľne ísť okolo neho, pričom mal nad ňou pevnú kontrolu. Nemordoval ani ju, ani seba držaním sa za ruky. Znamenalo by to veľkú únavu pre oboch. On by bol sústavne sklonený a obmedzovalo by ho to v prehliadke exponátov. Ona by mala ruku sústavne zdvihnutú a určite by bola po kratšom alebo dlhšom čase veľmi unavená, podráždená. Tak boli obaja spokojní a bez problémov si obzerali exponáty. Ak sa dievčatko niekde pristavilo, pristavil sa aj on. Aj keď pozeral inam, v ruke vždy pocítil zmenu v jej správaní a hneď reagoval. Vôbec sa nemusel báť, že sa mu stratí. Mala som pocit, že si to v múzeu obaja dokonale vychutnávali.

museum1.jpg

 

museum2.jpg

museum3.jpg

V mysli sa mi objavil podobný obraz spred niekoľkých rokov v jednom meste na Slovensku. Starší vnuk bol vtedy dvojročný. Išli sme po chodníku. Dcéra predtým navliekla malému cez hruď presne takú istú vecičku. Vnúčik mal vždy radosť, keď mohol behať po vlastných, ale zároveň sme sa báli, aby sa neutrhol a nezišiel z chodníka na cestu. Veď to poznáte - akokoľvek dávate pozor, stať sa môže hocičo. Tie tráčiky boli istota. Za nami išli dve ženy. My sme išli kvôli vnukovi veľmi pomaly, a tak nás obehovali. Jedna z nich ukázala na nás prstom a povedala tej druhej tak, aby sme to počuli: „Fuj! Dieťa dali na obojok ako psa."

Včera sa mužovi so svojou dcérkou, ktorú viedol na trakovom vodidle, nikto nečudoval, nikto ich neodsudzoval. Nikto nezavadil o nich pohľadom, iba ja, kvôli nepríjemnej spomienke. No včera som sa usmievala. Pokochala som sa pohľadom na nich a potom som sa venovala už iba tým svojím deťom a všetkým zaujímavostiam okolo seba.

Na záver prikladám zopár fotografií z múzea - zo vstupných priestorov, zo zoologickej a geologickej expozície o vulkanickej činnnosti a jej dôsledkoch, čo mňa osobne zaujalo najviac.

museum10.jpg

museum6.jpg

museum7.jpg

museum8.jpg

museum9.jpg

museum11.jpg

museum5.jpg

museum14.jpg

museum15.jpg

museum13.jpg

museum12.jpg

A nakoniec ostatné poobzretie sa za budovami múzea.

museum17.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?