Ľubov ňeľubimaja

Autor: Agáta Krupová | 21.4.2011 o 0:37 | Karma článku: 5,77 | Prečítané:  1339x

Neviem, čo bolo prvotnou príčinou našej vzájomnej antipatie, veď jej meno sa mi vždy veľmi páčilo. Ale pamätám si, že ešte len vstupovala do triedy, už ma vytáčalo. Keď si sadla za katedru, mala som pocit, že sa strašne premáha, aby nezaspala. Vtedy ma vôbec nezaujímalo, či to nie je kvôli jej nejakému osobnému problému. Ja som zasa bola snilko, ktorý počas vyučovania jej predmetu uprel oči cez okno na oblohu a nechal sa unášať svojimi myšlienkami, predstavami, snami, i vnútornými dialógmi s ľuďmi, ktorí mi liezli na nervy, ale v reáli som chcela mať od nich pokoj. Aj ona k nim patrila. Vyčítala som jej, prečo chodí na hodiny nepripravená, prečo sústavne pozerá do notesa, čo má písať na tabuľu. Keď ma občas vyvolala k tabuli odpovedať, bolo mi jedno, akú známku od nej dostanem. Voči jej napomenutiam som bola flegmatická. To zasa poriadne vytáčalo ju. Ona hromžila na mňa nahlas, ja na ňu v duchu, že čo odo mňa chce, keď sama nič poriadne nevie.

Tak sa to ťahalo až po maturitný ročník. Sem-tam nejakú pätorku získanú počas polroka som si nakoniec vždy na tú trojku na vysvedčení u nej opravila. Ani pred maturitami som sa z jej predmetu extra neznervózňovala. Tak, ako som tušila, tak to aj dopadlo - trojka. Nič nové pod slnkom. Keď mi to na konci dňa, v ktorom som skladala skúšku dospelosti, oznámili, prijala som to ako fakt. Viem, že som sa navonok robila hrdinka, že aj teraz je mi to úplne jedno, ale nebolo. Bolo to predsa nie obyčajné, ale maturitné vysvedčenie a prišlo mi trochu ľúto, lebo z ostatných troch predmetov som dostala jednotky. No nakoniec som aj tak zmaturovala s vyznamenaním. (Neviem ako teraz, ale vtedy to bolo možné, ak bol výsledný priemer známok 1,5.) V podstate to boli všetko spravodlivé, na základe mojich vedomostí zaslúžené známky a ja som si to plne uvedomovala.

Nasledujúci deň som už ako zmaturovaná mala na starosti s niekoľkými ďalšími starostlivosť o maturitnú komisiu. Na začiatku dňa, keď sme všetko popripravovali, mali sme pocit, že plných obložených mís je tam toľko, že sa ešte aj nám nakoniec zvýši. Nezvýšilo. Ba čo horšie, ani nestačilo pre všetkých členov komisie. Dve panie profesorky sa trošku zatarákali niekde bokom a keď prišli do miestnosti s občerstvením, na misách už nič nebolo. Natrafili na mňa na chodbe. Vraj: „To ostaneme hladné?" Samozrejme, že som nemohla dopustiť, aby sa poškvrnila česť našej triedy. Uistila som ich, že to rýchlo napravím, usadila ich ku káve a utekala do prípravnej miestnosti. Beda!!! Aj tu boli iba prázdne misy. Neostávalo mi nič iné ako utekať na internát a poprosiť o pomoc zlaté panie kuchárky.

Hoci sa internát nachádzal hneď v susedstve školy, predsa to nejakú chvíľu trvalo. Kuchárky ihneď rezali salámu, šunku, zeleninku, syr, ja som to rýchlo ukladala na misu, ešte narezať chlieb, taniere poprikrývať a už som utekala dolu schodmi, obehla veľké krídlo internátu a trielila s tým do školy. V škole som rýchlo vybehla hore na poschodie, až som sa s nimi na rohu takmer zrazila a taniere mi len-len nevypadli z ruky. Nuž - ja som behala tam a späť, nevedela čo skôr, im sa naopak posediačky čas vliekol, a tak si mysleli, že som to nechala pasé.

Ospravedlnila som sa, rýchlo vysvetlila situáciu a požiadala ich, aby sa predsa vrátili a poriadne posilnili. Nezdržali sa dlho, lebo prestávka im už skončila a nechceli príliš meškať. Keď odchádzali, obidve sa poďakovali, že som sa im venovala a jedna z nich - ona - doložila: „Keby som bola vedela, že ste taká obetavá, tak vám tú dvojku dám."

Keby nebolo tej vety, tak som dodnes spokojná, že som dostala, čo som zaslúžila. No odvtedy vždy, keď som počula rozprávať o maturitách, vždy som si na to spomenula. Dlhé roky. Nie s hnevom, nie s nenávisťou, ale so zatrpknutosťou. Prečo mi to povedala?

Tú trojku mi nikto nikdy nevyčítal. A de facto, aj keby som tam bola mala „čisté", nič by sa v mojom živote nezmenilo. Tak prečo tá zatrpknutosť?

Pani profesorka nevedomky pošteklila moju ješitnosť.

Nuž, občas sa my, ľudia, navzájom bezdôvodne (a niekedy nevedomky) viac alebo menej zraňujeme. Kvôli čomu? Antipatii? Má to zmysel? Nemá. Obidve sme si počas štyroch rokov bezdôvodne navzájom ubližovali. Dnes som presvedčená, že ona to tým svojím výrokom, ktorým ma vtedy priklincovala, myslela v podstate dobre. Myslím, že v tom momente, ako to vyslovila, chcela byť voči mne pred rozlúčkou ústretová. Lenže nepremyslenými slovami spôsobila u mňa dlhoročný opačný efekt.

Hej, vzájomné vzťahy medzi ľuďmi často nie sú jednoduché, no som presvedčená, že by mohli byť aspoň o niečo jednoduchšie, keby sme boli my, ľudia,voči sebe navzájom viac empatickí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?