V tom čase začínali byť u nás piercingy veľkou módou. Niekto si dal piercing na obočie, niekto do ucha, iný na pupok. Tak ako aj dnes, iba vtedy to bolo ešte niečo nové. Aj chlapci si začali dávať náušnice do ucha. A moja dcéra si chcela dať jeden nabok na nos.
Prišla vtedy domov a oznámila mi:
„Mami, dám si nastreliť piercing do nosa."
„Prosím?!" Zmohla som sa iba na toto jedno slovo.
Najviac som sa v podvedomí vždy desila piercingov v okolí oka, ale najviac hnusu vo mne stále vzbudzujú piercingy v nose a na jazyku, zvlášť, keď sú poprepájané retiazkami. Trpím totiž priam fyzickou bolesťou, keď sa mi spontánne vnucuje predstava, že by s tým ich majitelia o niečo zavadili.
(Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí pokladajú piercing - okrem náušníc - za estetický doplnok tela, ale môj odpor k nemu je vo mne taký prirodzený, ako odpor k hadom. Nemôžem za to, je to zakódované v mojich génoch.)
Dcéra vedomá si, že najlepšou obranou je útok, pokračovala:
„Neboj sa, peniaze mám, ušetrila som z vreckového."
Poznala som svoju dcéru, preto som vedela, že také niečo, ako: „Zakazujem ti to," by nemalo žiaducu účinnosť, lebo by sústavne chodila za mnou a dobiedzala a vyjednávala. Pílenie mojich uší by netušilo konca. Lenže ja som si to v reáli skutočne nevedela predstaviť. Ako sa budem na ňu pozerať deň čo deň? Bude to stále moja dcéra, ktorú nadovšetko ľúbim, a napriek tomu, som nevedela, či by si môj pohľad na ňu zvykol a spočinul aj po tom na nej s úľubou ako dovtedy. S láskou určite áno - ale s úľubou...?
A ďalšia otázka znela: Ostala by iba pri tom jednom?
Ani neviem, ako to zo mňa vyšlo, ale po chvíľke ticha, keď prvotný šok začal ustupovať, som jej pozrela do očí a povedala:
„Keď tak myslíš, dobre, ale už nikdy viac si nesadneme spolu k stolu."
„Prečo?" opýtala sa prekvapene, lebo čakala zákaz a bola pripravená bojovať za svoju vec. No ja som bez problémov prikývla na súhlas, iba som jej dala nejakú nezmyselnú podmienku. Nepochopila. Tak som teda zrozumiteľne doplnila vysvetlenie:
„Lebo vždy, keď budeme spolu jesť, mi pri pohľade na teba dvihne žalúdok."
Vrhla na mňa nepríjemný pohľad, ale nekomentovala. Iba sa obrátila a odišla do svojej izby. Viac sme sa o tom nerozprávali.
Každý nasledujúci deň som prichádzala z práce domov so zovretým žalúdkom. Dala si to urobiť alebo nie? No ani po dni, ani po týždni, ani po mesiaci, roku, dvoch, desiatich... sa piercing v nose ani inde u mojej dcéry neobjavil, iba trikrát prestrelené obe uši.