Milujem miesta, kde sa tie lavičky nachádzajú. Nájdete ich v parkoch, oddychových miestach, pri kostoloch...
Neviem, kto prvý venoval lavičku niekomu, koho mal veľmi rád a s ktorého stratou sa po jeho/jej smrti nevedel vyrovnať. Dôležité je, že to oslovilo ďalších a ďalších, a tak je teraz Londýn celý posiaty takýmito lavičkami. Okoloidúcim pripomínajú, že tu bol konkrétny človek, ktorý zanechal jasnú stopu lásky.
Prvýkrát som si tieto lavičky všimla v Hyde parku počas mojej prvej návštevy Londýna. Je to už pekných pár rokov. Veľmi ma oslovili. Je to úžasný pocit, ak si sadáte na miesto, o ktorom viete, že tu stopercentne niekto rád sedával, vychutnával si štebot vtákov, pozoroval veveričky, občas sa zamyslel, možno z oka vypustil slzu, možno sa tu smial, možno sa mu tu hruď rozpínala radosťou a vzrušením, možno to bolo miesto inšpirácie, možno jeho/jej osobnej modlitby.
Keď som sa vtedy po prvej návšteve vrátila na Slovensko, uvádzali film Notting Hill. A mne sa všetko znovu sprítomnilo prostredníctvom jednej filmovej sekvencie s Juliou Roberts a Hugh Grantom.
Dnes je sviatok Všetkých svätých, zajtra Dušičiek. Myslím na všetkých, ktorí boli blízki môjmu srdcu. Nemôžem zapáliť sviece na ich hroboch, lebo som od nich vzdialená niekoľko tisíc kilometrov. A tak sadám na lavičku a spomínam. Do očí sa mi tisnú slzy, ale zároveň sa usmievam. S ockom som si vždy rozumela. Keď som bola malé dieťa, budil ma ráno šteklením po chodidle, aby som sa prebúdzala so smiechom. Učil ma čítať tak, aby som v tom nachádzala potešenie a milovala knihy. Vždy sme sa predbiehali, kto prvý vylúšti krížovku, vyrieši hlavolam. Ak išiel v televízii nejaký kvíz, prekrikovali sme sa, kto prvý uhádne správnu odpoveď...
Podobne by som mohla spomínať na starých rodičov, krstného, tetu, i niekoľkých priateľov, ktorí akosi veľmi skoro odišli na večnosť. Každý z nich zanechal stopu v mojom srdci.
A tak sedím na lavičke a namiesto pálenia sviečok doma na cintoríne na každého z nich spomínam tu.